Ježišov posledný deň v chráme

Ježiš je v chráme už naposledy a ďalej odhaľuje pravú tvár znalcov Zákona a farizejov, keď ich otvorene nazýva pokrytcami. Obraznou rečou im dohovára: „Čistíte pohár a misu zvonku, ale vnútri sú plné chamtivosti a nestriedmosti. Slepý farizej, vyčisti najprv vnútro pohára a misy a potom budú čisté aj zvonku.“ (Matúš 23:25, 26) Hoci farizeji úzkostlivo dbajú na obradnú čistotu a vonkajší vzhľad, zanedbávajú vnútornú osobnosť a neprečisťujú svoje obrazné srdce.

Ich pokrytectvo sa prejavuje aj v tom, že sú ochotní stavať a ozdobovať hrobky prorokov. No ako hovorí Ježiš, sú „synmi tých, čo vraždili prorokov“. (Matúš 23:31) Dokazujú to aj tým, že sa snažia zabiť Ježiša. (Ján 5:18; 7:1, 25)

Ježiš potom hovorí, čo čaká týchto náboženských vodcov, ak nebudú robiť pokánie: „Hadi, potomstvo vreteníc, ako uniknete odsúdeniu do gehenny?“ (Matúš 23:33) Slovo gehenna znamená „údolie Hinnom“. V tomto údolí za mestom sa spaľujú odpadky, a je teda živým obrazom trvalého zničenia, ktoré postihne aj skazených znalcov Zákona a farizejov.

Ježiš teraz hovorí o svojich učeníkoch, ktorých vyšle v úlohe „prorokov, múdrych mužov a učiteľov“. Ako sa k nim bude okolie správať? Ježiš adresuje náboženským vodcom tieto slová: „Niektorých z [mojich učeníkov] zabijete a pribijete na kôl a niektorých budete bičovať v synagógach a prenasledovať z mesta do mesta. A tak na vás padne vina za krv všetkých spravodlivých, ktorá bola preliata na zemi, od krvi spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša... ktorého ste zavraždili.“ Varuje ich: „Verte mi, že táto generácia ponesie vinu za to všetko.“ (Matúš 23:34–36) To sa stane skutočnosťou v roku 70 n. l., keď rímske vojská zničia Jeruzalem a státisíce Židov zahynú.

Predstava týchto strašných udalostí Ježiša znepokojuje. So smútkom hovorí: „Jeruzalem, Jeruzalem! Zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorých k tebe poslal Boh. Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla! Ale vy ste nechceli. Preto Boh opúšťa váš dom.“ (Matúš 23:37, 38) Tí, ktorí počujú tieto slová, určite premýšľajú o tom, aký „dom“ má Ježiš na mysli. Mohol by myslieť na veľkolepý chrám v Jeruzaleme, ktorý bol doteraz pod Božou ochranou?

Ježiš teraz dodáva: „Hovorím vám, že odteraz ma už neuvidíte, kým nepoviete: ‚Požehnaný je ten, ktorý prichádza v Jehovovom mene!‘“ (Matúš 23:39) Cituje tu prorocké slová zo Žalmu 118:26: „Požehnaný je ten, ktorý prichádza v Jehovovom mene! Žehnáme vás z Jehovovho domu.“ Je zrejmé, že po zničení jeruzalemského chrámu doň už nikto nebude prichádzať v Božom mene.

Ježiš teraz prechádza do tej časti chrámu, kde sa nachádzajú pokladnice. Do týchto nádob s úzkym hrdlom môžu ľudia vhadzovať svoje príspevky. Ježiš pozoruje ľudí a vidí, ako bohatí Židia „vhadzujú veľké sumy peňazí“. Potom si všimne chudobnú vdovu, ktorá tam vhodí „dve drobné mince“. (Marek 12:41, 42) Ježiš vie, že jej dar sa Bohu páči.

Zavolá si učeníkov a hovorí im: „Verte mi, táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádžu peniaze do pokladníc.“ Ako je to možné? Ježiš vysvetľuje: „Lebo všetci vhadzovali zo svojho prebytku, ale ona, hoci žije v núdzi, vhodila všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Marek 12:43, 44) Ako veľmi sa táto žena líši svojimi myšlienkami aj skutkami od náboženských vodcov!

Je 11. nisana a deň už pokročil. Ježiš naposledy odchádza z chrámu. Jeden z jeho učeníkov zvolá: „Učiteľ, pozri, aké kamene a aké budovy!“ (Marek 13:1) Niektoré kamene v chrámových múroch sú naozaj veľmi veľké a prispievajú k tomu, že chrám pôsobí mohutne a nezničiteľne. Preto ďalšie Ježišove slová učeníkov zrejme prekvapia: „Áno, sú to veľké budovy, ale hovorím vám, že tu nezostane kameň na kameni. Všetko bude zbúrané.“ (Marek 13:2)

Po týchto slovách Ježiš a apoštoli prekročia údolie Kidron a vystúpia na Olivový vrch. V jednej chvíli sa ocitne sám so štyrmi apoštolmi – Petrom, Andrejom, Jakubom a Jánom. Z miesta, kde sú, majú výhľad rovno na veľkolepý chrám.