Pravda o pekle

JE zrejmé, že základnou náukou, z ktorej pochádza viera v posmrtný trest, je učenie, že človek pri smrti tela nezomiera, ale čosi — čo sa často označuje za dušu — prežíva smrť tela. Ako sme čítali v predchádzajúcom článku, túto náuku zastávali už starovekí Sumeri a Babylončania v Mezopotámii. Neskôr ju prijali Gréci, ktorých filozofi, napríklad Platón, túto teóriu vypracovali. Ich rozvinutú dualistickú predstavu o „tele a duši“ prijali odpadlícki Židia za svoje náboženské názory.

Kedy prijali náuku o posmrtnom živote takzvaní kresťania? Určite nie v čase Ježiša a jeho apoštolov. Francúzska kniha Encyclopedia Universalis hovorí: „[Apokryfná] ‚Petrova Apokalypsa‘ (2. stor. n. l.) bola prvým kresťanským dielom, ktoré opisovalo pekelné tresty a muky hriešnikov.“

Je známe, že prví cirkevní otcovia sa v názore na peklo nezhodovali. Justín Mučeník, Klemens z Alexandrie, Tertullián a Cyprián zastávali ohnivé peklo. Origénes sa snažil zmeniť zmysel pekla na nápravný a tvrdil, že hriešnici v pekle budú nakoniec spasení. Viac — menej ho nasledoval Gregor z Naziazu a Gregor z Nyssy. Ale s týmito zjemnelými názormi na peklo skoncoval Augustín. Oxfordský profesor J. N. Kelly v knihe Náuky raného kresťanstva (angl.) píše: „V piatom storočí už všade prevládala prísna náuka, že hriešnici nebudú mať po tomto živote inú možnosť a oheň, ktorý ich pohltí, nikdy nezhasne.“

O očistci kniha Orfeus — všeobecné dejiny náboženstiev hovorí: „Sv. Augustín zastával názor, že jestvuje dajaký skúšobný stav medzi budúcou blaženosťou a medzi odsúdením. Je to stav očisťovania duše ohňom. Je to orfická [pohanská grécka] avergiliovská [pohanská rímska] náuka o očistci. V Evanjeliách o nej nenachádzame ani slovo . . . náuku o očistci . . . sformulovali v šiestom storočí a za cirkevnú dogmu ju vyhlásil koncil vo Florencii (1439).“ Nová katolícka encyklopédia (angl.) pripúšťa: „Katolícka náuka o očistci je založená na tradícii, a nie na Svätom písme.“ Rímskokatolícky kardinál Ratzinger pripúšťa, že limbus je len „teologický predpoklad“.

Žiaden trest po smrti

Čo o tom hovorí Biblia? Hovorí, že pri smrti duša prežije telo, a teda môže byť potrestaná v ohnivom pekle alebo v očistci? Nová katolícka encyklopédia hovorí: „Názor, že duša po smrti žije ďalej, sa nedá v Biblii ľahko rozpoznať . . . duša v S[tarom] Z[ákone] neznamená časť človeka, ale celého človeka — človeka ako živú bytosť. Podobne aj v N[ovom] Z[ákone] duša označuje ľudský život — život jednotlivca.“

Tak sa rúca základný predpoklad posmrtného života. Biblia hovorí: „Duša, ktorá hreší, tá zomrie.“ (Ezechiel 18:4, RP) Na inom mieste hovorí: „Žoldom hriechu je smrť.“ (Rimanom 6:23, Porúbčan) Keď teda Biblia hovorí, že nekajúcni zlí ľudia skončia v „gehenne“, vo „večnom ohni“ čiže v „ohnivom jazere“, používa symbolický jazyk na vyjadrenie, že podstúpia trvalú smrť, „druhú smrť“. Matúš 23:33; 25:41, 46; Zjavenie 20:14; 21:8;a porovnaj 2. Tesaloničanom 1:7–9.

Peklo sa vyprázdni vzkriesením

Je teda peklo horúce? Podľa Biblie nie. Hebrejské a grécke slovo, ktoré sa v niektorých prekladoch Biblie uvádza ako „peklo“, označuje len všeobecný hrob mŕtvych. Nie je horúcim miestom trápenia. Je to miesto odpočinku, z ktorého pri vzkriesení vyjdú mŕtvi. (Kazateľ 9:10; Skutky 24:15) Oscar Cullmann, profesor teologickej fakulty univerzity v Bazileji vo Švajčiarsku a na parížskej Sorbone hovorí o „nápadnom rozdiele medzi kresťanskou nádejou na vzkriesenie mŕtvych a gréckou vierou v nesmrteľnosť duše“. Správne hovorí: „Spojenie týchto dvoch názorov v kresťanstve . . . vlastne nie je spojením, ale popretím jedného [biblickej náuky o vzkriesení] v prospech druhého [pohanskej viery v nesmrteľnosť ľudskej duše]“. — Podčiarknuté nami.

Jehovovi svedkovia nepopreli vieru vo vzkriesenie v prospech myšlienky o nesmrteľnosti ľudskej duše. S radosťou sa s tebou podelia o radostnú nádej a dokážu ti z Biblie, že peklo naozaj nie je horúce.

[Poznámky pod čiarou]