Prežíva duša smrť?

„DUŠA: duchovná zložka človeka. Usudzuje sa, že prežíva po smrti a v budúcom stave môže byť šťastná alebo trpieť.“ (Kompaktné vydanie Oxfordského anglického slovníka) Väčšina náboženstiev s touto definíciou súhlasí. Nová katolícka encyklopédia (angl.) hovorí: „Náuka, že ľudská duša je nesmrteľná a bude ďalej existovať po smrti človeka... je jedným zo základných kameňov kresťanskej filozofie a teológie.“

Preto nás možno prekvapí, že tento základný kameň viery je odvodený z pohanskej filozofie. Dávno pred narodením Ježiša sa verilo, že duša je niečo nehmatateľné, čo môže existovať oddelene od tela. Môže teda prežiť smrť tela a žiť v podobe ducha či prízraku.

Gréci túto vieru vyjadrili vo filozofických pojmoch. Známy grécky filozof Sokrates bol citovaný ako autor výroku: „Duša... ak odíde čistá, ak nevlečie so sebou nič z tela... odchádza do toho, čo je jej blízke, do neviditeľného, božského, nesmrteľného a múdreho, a keď tam príde, je šťastná, oslobodená od omylu, nerozumnosti a strachu... a všetkých ostatných ľudských bied,... potom žije v pravde s bohmi.“ — Faidón, 80D, E; 81 A.

Nie je to biblická náuka

Ako je možné, že sa táto pohanská viera v nesmrteľnosť duše vyučuje v kresťanstve a judaizme?

Nová katolícka encyklopédia sa vyjadruje príliš mierne, keď hovorí: „Myšlienka prežitia duše po smrti sa nedá v Biblii ľahko nájsť.“ Presnejšie je povedať, že náuka o nesmrteľnosti duše sa v Biblii vôbec nenachádza! Encyklopédia pripúšťa: „Pojem duše v S[tarom] z[ákone] nie je taký istý ako v gréckej a novodobej filozofii.“

V takzvanom Starom zákone sa hebrejské slovo nefeš, všeobecne prekladané „duša“, vyskytuje stodvakrát. Keď skúmame, ako sa tieto slová v Biblii používajú, vynorí sa prekvapujúci obraz.

V 1. Mojžišovej 2:7 čítame, že Boh vdýchol Adamovi do nozdier dych života a Adam „sa stal živou dušou [hebrejsky nefeš]“. Všimnite si: Adam nedostal živú dušu, stal sa ňou. Inými slovami, novovytvorený Adam bol duša! Niet divu, že Nová katolícka encyklopédia hovorí: „Duša v S[tarom] z[ákone] neznamená súčasť človeka, ale celého človeka — človeka ako živú bytosť.“

Potvrdzujú to aj iné texty. Napríklad 3. Mojžišova 7:20, RP sa zmieňuje o ‚duši, ktorá je mäso z bitnej obete‘. 3. Mojžišova 23:30, RP, hovorí: „Každú dušu, ktorá by... robila nejakú prácu.“ Príslovia 25:25 hovoria: „Ako chladná voda na unavenú dušu, taká je dobrá správa z ďalekej zeme.“ A Žalm 105:18 hovorí: „Trápili jeho nohy okovami, do želiez prišla jeho duša.“ Čo môže jesť mäso, konať prácu, osviežovať sa vodou a dostať sa do želiez? Oddelená, duchovná súčasť človeka, alebo človek sám? Odpoveď je ľahká.

Je zaujímavé, že duša nie je výsadou iba človeka. Boh povedal: „Nech sa hemžia vody... živou dušou.“ Áno, aj ryby sú duše! V inej stvoriteľskej epoche Boh naznačil, že aj ‚hovädá a vtáctvo‘ sú duše! — 1. Mojžišova 1:20, 24, RP; porovnaj 3. Mojžišovu 11:10, 46, RP; 24:18; 4. Mojžišova 31:28; Jób 41:21; Ezechiel 47:9.

„Duša“ v Biblii sa preto nevzťahuje na akýsi duchovný tieň, ktorý po smrti opúšťa telo. Znamená osobu, zviera, alebo život, z ktorého sa osoba alebo zviera teší.

Čo sa stane po smrti?

Biblia sa teda zjavne rozchádza s pohanskou predstavou, že človek má nesmrteľnú dušu. Čo myslíte, kto v tomto smere učil pravdu? Pohanskí grécki filozofi, alebo Boží zmluvný ľud? Určite Boží ľud, ktorému dal Boh inšpirované Slovo.

Ale stále je tu ešte otázka: Čo sa stane s dušou po smrti? Pretože duša je osoba, je jasné, že duša zomiera, keď umiera osoba. Inými slovami: mŕtva osoba je mŕtva duša. Potvrdzujú to desiatky textov. „Duša, ktorá hreší, tá zomrie,“ hovorí Ezechiel 18:4, RP. V knihe Sudcov 16:30, RP, čítame: „A Samson povedal: ‚Nech teda zomrie moja duša s Filištínmi!‘“ Z iných textov vyplýva, že duše môžu byť vyťaté. (1. Mojžišova 17:14), zabité mečom (Jozua 10:37), zadusené (Jób 7:15), utopené (Jonáš 2:5). Zomrelá čiže mŕtva duša je mŕtva osoba. — 3. Mojžišova 19:28; 21:1, 11.

Aký je teda stav mŕtvych duší? Smrť je opak života. Všetky naše zmysly sú spojené s hmotným telom. Naša schopnosť vidieť, počuť a myslieť závisí od správnej činnosti našich očí, uší a mozgu. Bez mozgu nemôžeme nič robiť. Keď človek zomrie, všetky jeho telesné orgány prestávajú spĺňať svoje funkcie. Prestáva existovať.

V súlade s tým hovorí Kazateľ 9:5, 10: „Mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Nie je práce ani plánovania ani poznania ani múdrosti v šeole [hrobe], na mieste, na ktoré ideš.“ Aj Žalm 146:3, 4 hovorí: „Nevkladajte dôveru v urodzených ani v syna pozemského človeka, ktorému nepatrí záchrana. Jeho duch [životná sila] vychádza, on sa vracia do svojej pôdy; v ten deň naozaj miznú jeho myšlienky.“ Keď ľudia (duše) zomrú, jednoducho prestanú existovať.

Od pohanského učenia k cirkevnej náuke

‚Ale neučí o nesmrteľnosti duše Nový zákon‘? opýtajú sa azda niektorí. Vôbec nie. Nová katolícka encyklopédia priznáva: „N[ový] z[ákon] ostáva verný tomuto s[tarozákonnému] chápaniu smrti.“ Inými slovami: „Nový zákon“ učí, že duša zomiera. Ježiš Kristus dokázal, že neverí, že duša je nesmrteľná. Opýtal sa: „Je zákonné urobiť v sabate dobrý alebo zlý skutok, zachrániť alebo zabiť dušu?“ (Marek 3:4) Kresťanský apoštol Pavol tiež podporil „starozákonný“ pohľad na dušu, keď citoval 1. Mojžišovu 2:7: „Tak je to i napísané: ‚Prvý človek Adam sa stal živou dušou.‘“ — 1. Korinťanom 15:45.

Ako sa teda stalo platónske myslenie cirkevnou náukou? Encyklopédia náboženstva a etiky (angl.) od Jamesa Hastingsa vysvetľuje: „Keď kresťanské evanjelium vyšlo bránou židovskej synagógy do arény rímskeho impéria, myšlienka duše, v podstate hebrejská, sa preniesla do prostredia gréckeho myslenia s nemalými následkami v procese prispôsobovania.“ Cirkevní učitelia sa pokúšali urobiť svoje posolstvo „zrozumiteľné pre grécky uvažujúci svet“ tak, že používali „ustálené pojmy a predstavy gréckej psychológie“. Aj v spisoch židovských teológov sa začal prejavovať „silný vplyv platonizmu“. — Encyclopaedia Judaica.

Biblické učenie o duši sa tak nahradilo náukou, ktorá bola nepochybne pohanská. Nedá sa to ospravedlniť tvrdením, že sa tak kresťanstvo stalo príťažlivé pre masy. Keď bol apoštol Pavol v Aténach, v srdci gréckej kultúry, nevyučoval platónsku náuku o duši. Učil kresťanskú náuku o vzkriesení, hoci to, čo hovoril, bolo pre mnohých gréckych poslucháčov ťažko prijateľné. — Skutky 17:22–32.

Áno, apoštol Pavol priamo varoval pred spájaním biblicky podloženej pravdy s pohanstvom, keď povedal: „Aký podiel má svetlo s tmou? A aký je súlad medzi Kristom a Beliálom?“ (2. Korinťanom 6:14, 15) Tým, že kresťanstvo pripustilo, aby sa pohanská náuka stala jedným zo základných kameňov jeho filozofie a teológie, priviedlo potupu na samého Boha!

Nádej pre mŕtvych

Ľudia môžu veriť, čomu chcú. Ale nedá sa poprieť, že náuka o nesmrteľnosti duše je nebiblická. Nemajú teda ľudia nádej na život po smrti?

Keď Jób položil otázku: „Môže [človek] znovu ožiť?“, pokračoval inšpirovanou odpoveďou: „Zavoláš [Jehova], a ja ti odpoviem. Zatúžiš po diele svojich rúk.“ (Jób 14:14, 15) Áno, Biblia ponúka nádej na vzkriesenie tých, ktorí sú v Božej pamäti. Boh túži vrátiť život svojim verným služobníkom, ako bol Jób! Ježiš Kristus potvrdil skutočnosť tejto nádeje, keď povedal: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách počujú jeho hlas a vyjdú tí, ktorí konali dobro, na vzkriesenie života, a tí, ktorí konali hanebne, na vzkriesenie súdu.“ — Ján 5:28, 29.

Až nastane čas na splnenie tohto proroctva, Izaiáš 25:8 sľubuje, že Boh „navždy pohltí smrť“. To znamená svet, v ktorom podľa Zjavenia 21:4 „smrti už nebude“. Žili by ste radi vo svete bez pohrebov a pohrebných ústavov, bez náhrobných kameňov a cintorínov, bez sĺz zármutku, ale iba so slzami radosti?

Možno, že vás vychovali vo viere v nesmrteľnosť duše. Ale štúdiom Biblie si môžete vypestovať vieru v jej oslobodzujúce sľuby.a Môžete sa poučiť aj o tom, čo je nevyhnutné robiť, aby ste sa podieľali na biblickom sľube, nie že prežijete ako nesmrteľná duša, ale že získate večný život na zemi! — Ján 17:3; Lukáš 23:43.

[Poznámka pod čiarou]