Jehova mi dal silu
ROZPRÁVA EKUMBA OKOKA
NARODIL som sa v „kresťanskej“ domácnosti v jednej stredoafrickej krajine a vyrastal som s láskou k Bohu. Môj otec bol horlivý laický kazateľ a často som s ním chodil, keď vyučoval v kostole alebo na modlitebných zhromaždeniach v súkromných domoch. Javil som sa ako oddaný mladý chlapec, a tak ma ostatní laickí kazatelia vybrali, aby som slúžil po boku kňaza na omši. Dokonca mi hovorievali, že raz asi budem študovať za kňaza.
Ale po večeroch som bol vedúcim spevákom a tanečníkom v miestnom orchestri Matumba-Ngomo. V tej úlohe som sa s mladými mužmi a ženami z okresu pripájal ku každej nemravnosti. Stále som sa však tešil, že raz budem mať len jednu manželku a že nakoniec budem žiť v nebi so „svätými“. Nevidel som potrebu očistiť svoj život, lebo podľa katolíckeho učenia mi boli všetky hriechy každú sobotu po spovedi odpustené.
Začínajú sa ťažkosti
V roku 1969, počas štúdia na vysokej škole, som začal mať bolesti v kĺboch. Nevedel som, čo ich spôsobuje, ale počas nasledujúcich mesiacov sa zhoršovali. Hoci rodičia boli známi katolíci, rozhodli sa, že ma vezmú k rôznym fetišistom, ktorí hovorili, že mi ktosi počaril, ale že vďaka ich modlitbám a liekom sa uzdravím. Napriek tomu som začal krívať a v roku 1970 som už sotva chodil, aj keď som sa opieral o palicu. Vtedy som si myslel, že onedlho nebudem chodiť vôbec.
Vo februári 1972 sa otec konečne rozhodol, že ma vezme do nemocnice vo Wembo Nyama. V nemocnici som bol tak dlho, že mi začali hovoriť pán domáci. Ľudia prichádzali do nemocnice, liečili sa, odchádzali a po nejakom čase zase prichádzali, a ja som tam bol stále. Otec musel odísť domov zberať ryžu. Ja som bol v tom čase už ženatý a mal som dve deti a moja drahá manželka, hoci mala len 21 rokov, sa o mňa starala a našla si zamestnanie, aby mohla zabezpečiť naše potreby.
Celou situáciou som bol veľmi skľúčený. Keď som mal 24 rokov, bolo mi stále horšie, kým mojim priateľom sa darilo dobre a mnohí už mali stále zamestnanie. Zdalo sa mi, že pre všetkých by bolo najlepšie, keby som sa zabil. Rozdal som teda svojim deťom a bratom všetko, čo som mal, ale nepovedal som im, čo mám v úmysle. Nechal som si len svoju obľúbenú košeľu, v ktorej som chcel byť pochovaný.
Začínam nový život
Tu položili na susednú posteľ Jehovovho svedka. Hoci bol na jedno oko slepý a hrozila mu strata druhého, hneď mi začal z Biblie vydávať svedectvo o Jehovovi a o kráľovstve. Po niekoľkých dňoch z nemocnice odišiel, ale zveril ma do opatery iných svedkov, ktorí ho navštívili. Po ďalších rozhovoroch museli odísť aj oni, ale jeden so mnou stále študoval písomne. Dával mi aj rôzne biblické pomôcky na štúdium, a ja som ich s veľkým potešením čítal.
Tak som dostával duchovný pokrm a moja skľúčenosť sa postupne zmenila na šťastie. Zdalo sa mi, že mi moja cirkev dávala piť „kyselinu“, ale teraz som zadarmo dostával vodu života. V srdci som ďakoval Jehovovi, že ma oslobodil od poverčivých predstáv, ako je trojica, nesmrteľnosť duše, strach z mŕtvych a uctievanie predkov.
To som už chcel z nemocnice odísť. Ale potom som sa dozvedel, že do Wembo Nyama budú pridelené dve rodiny služobníkov celým časom, a tak som sa rozhodol na ne počkať. Aký som bol šťastný, keď ma konečne vyhľadali na mojom nemocničnom lôžku! Teraz som mohol pokračovať v štúdiu osobne, nie poštou.
Po niekoľkých dňoch som sa spýtal, či majú zhromaždenia v sále kráľovstva, ako som to čítal v časopisoch. Láskavo mi povedali, že všetky svoje zhromaždenia konajú v malej chalúpke, kde jeden z nich býval. Povedali, že ma tam na bicykli radi zavezú. Napriek krutým bolestiam chrbtice a všetkých kĺbov som sa radostne zúčastňoval na všetkých zhromaždeniach. Keď som v apríli 1974 dosiahol spôsobilosť, mohol som dokonca každý mesiac podávať správy ako nepokrstený zvestovateľ.
Po troch mesiacoch som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi ponorením vo vode. Vydával som svedectvo zdravotníckemu personálu v nemocnici, pacientom, protestantským misionárom, ktorí prichádzali na návštevu, a napriek zarytému odporu aj členom svojej rodiny. Svedčil som ležiac na lôžku alebo na invalidnom vozíku, ktorý mi nemocnica požičala, kým si nebudem môcť kúpiť vlastný.
Vytrvalosť priniesla úžitok
Napriek odporu rodiny som ďalej chodil Jehovovou cestou a mal som bohaté požehnanie. Moja manželka prijala pravdu a v roku 1975 sa dala pokrstiť. Rozhodli sme sa žiť v Katako-Kombe, kde už bol zriadený zbor. Rodičia o nás mali strach, lebo ktosi im povedal, že všetkých svedkov v roku 1975 pozabíjajú. Keď sme odmietli vzdať sa svojho spoločenstva, prestali nám posielať jedlo a upadli sme do veľkej hmotnej núdze. Spomínam si, že môj synček raz omdlel od hladu, keď sme jeden a pol dňa nejedli. Potom nám naši kresťanskí bratia priniesli ryby a múku. Neskôr nás rodičia zase začali podporovať, ale naši bratia nám nikdy neprestali hmotne pomáhať.
Vo februári 1975 mi ochrnulo pravé rameno a začalo schnúť. Ale zachoval som si vieru a bol som odhodlaný ďalej s radosťou slúžiť Jehovovi. Som šťastný, že ruka mi neskôr opäť zosilnela a doteraz ňou môžem pohybovať, takže môžem otvoriť Bibliu a používať literatúru Spoločnosti.
Odvážny pred vrchnosťami
V roku 1977 ma miestny komisár obžaloval pred krajskou komisiou, ktorá práve zatkla zvláštneho priekopníka z neďalekého zboru. Jedného dňa si pre mňa prišiel vojak s predvolaním. Pomodlil som sa s rodinou, povzbudil zbor a potom som šiel s ním. Vďaka Jehovovmu duchu som bol schopný odvážne odpovedať na obvinenie a po dlhom rozhovore s civilnými aj vojenskými vrchnosťami ma spolu so zvláštnym priekopníkom prepustili.
O niekoľko mesiacov som bol predvolaný iným komisárom a znova som mohol s Jehovovou pomocou s radosťou a odvahou obhajovať dobré posolstvo. S tým mužom som mal dlhý rozhovor a na konci ma prepustil a sám vytlačil môj invalidný vozík zo svojej kancelárie. Potom mi ticho povedal: „Dnes večer príďte ku mne.“ Po niekoľkých návštevách som s ním mohol začať biblické štúdium. Po čase som viedol sedem domácich biblických štúdií s rôznymi úradníkmi. Väčšina z nich chodila na zhromaždenia v meste.
Zvláštna služba
Prosil som Jehovu, aby mi napriek mojej chorobe pomohol splniť môj sľub, že mu budem slúžiť celou silou. Bez toho, aby som sa prihlásil, pokúsil som sa splniť požiadavky na pomocného priekopníka. Jehova mi pomohol, aby sa mi to podarilo, a tak som vyplnil prihlášku do tejto služby na mesiace jún až október. Potom Spločnosť prijala moju prihlášku za pravidelného priekopníka a túto službu som začal v novembri 1976. V septembri 1977 bola moja radosť úplná, keď som dostal pridelenie ako zvláštny priekopník pri zbore v Katako-Kombe.
Ako som to mohol dokázať? Svoj obvod som prepracovával na invalidnom vozíku s pomocou svojej drahej manželky a bratov zo zboru. Niekedy som sa vybral aj sám s barlami. Párkrát som padol. Potom som jednoducho ležal na zemi a čakal, kým mi dajaký okoloidúci nepomôže vstať a nepodá mi barly. Vtedy som si pripomínal odhodlanie Ježišových apoštolov a učeníkov. (Skutky 14:21, 22; Hebrejom 10:35–39) Keď som padol, vždy som sa modlil, aby ma Jehova neopustil a aby som nestratil odvahu, ale aby mi dal silu ďalej mu slúžiť. Stále som si pripomínal jeho obdivuhodný sľub zaznamenaný v Izaiášovom proroctve, že chromý vyskočí ako jeleň. — Izaiáš 35:6.
Čím viac som rozširoval svoju službu, tým ľahšie som prekonával svoje telesné ťažkosti. V roku 1978 som mal prednosť zúčastniť sa školy služby kráľovstva v Lumumbaši, čo znamenalo cestovať zhruba dvetisíc kilometrov nákladným autom, loďou a vlakom. Na túto cestu Jehova v mojom prípade naozaj rozhojnil svoju moc. (Izaiáš 12:2; 40:29) Teraz môžem dokonca prejsť, hoci veľmi ťažko, až sto metrov bez pomoci barlí. Som presvedčený, že vtedy, v roku 1973, Jehova vypočul moju modlitbu, aby mi dal silu odhodlane mu slúžiť.
Nové pridelenie
V roku 1984 som po siedmich rokoch v zbore Katako-Kombe dostal nové pridelenie, aby som spolupracoval so zborom v Lodja-stred. Po roku som začal nové štúdium knihy vo vzdialenosti 12 kilometrov a čoskoro ďalšie 30 kilometrov ďaleko. To druhé bolo onedlho uznané ako odľahlá skupina a v roku 1988 prijaté ako zbor, kde v súčasnosti slúžim ako starší.
Priekopnícka služba bola pre mňa veľmi dobrá duchovne aj telesne. Vonku v službe s barlami som dokázal zvládnuť cvičenia, ktoré mi lekári odporúčali. Teraz som oveľa silnejší, ako keď som začínal v priekopníckej službe a túžim v tomto diele vytrvať až do konca. Túžim vidieť, ako mi Jehova pomôže, aby som vyskočil ako jeleň vtedy, keď už nebudem musieť znášať prudké bolesti mojej choroby.
Z celého srdca ďakujem nášmu nebeskému Otcovi, ktorý mi dal silu, odvahu a službu celým časom. Teraz mám 36 rokov a po jedenástich rokoch priekopníckej služby dúfam, že budem pokračovať, nech budúcnosť prinesie čokoľvek. Som odhodlaný používať všetku svoju životnú silu na česť a chválu veľkého Boha Jehovu.