‚Šťastní sú všetci, ktorí stále očakávajú Jehovu‘

ROZPRÁVA DOMENICK PICCONE

Moji rodičia emigrovali z Talianska do Spojených štátov začiatkom dvadsiatych rokov a nakoniec sa usadili v južnej časti mesta Philadelphia, vtedy známej ako Malé Taliansko. V roku 1927 sa už stýkali s bádateľmi Biblie, ktorí sa neskôr stali známi ako Jehovovi svedkovia.

NARODIL som sa v roku 1929, a tak biblická pravda pôsobila na mňa už od detstva. Spomínam si, že svedkovia sa stretávali v našom dome, kým vyšli zvestovať do silne rímskokatolíckych miest v baníckej oblasti Pensylvánie, kde boli bratia veľakrát zatknutí. Pokrstený som bol v roku 1941 na zjazde Jehovových svedkov v St. Louis v štáte Missouri. Potom to šlo so mnou k horšiemu.

Začal som sa stýkať s nevhodnou spoločnosťou mladých ľudí v susedstve a začal som fajčiť a hrať pouličné hazardné hry. Rodičia našťastie videli, že sa vymykám ich kontrole, a rozhodli sa presťahovať do inej časti mesta. Nemal som z toho radosť, pretože som tak stratil všetkých svojich kamarátov z ulice. Keď sa však dnes pozerám späť, som svojmu otcovi veľmi vďačný. Aby ma vytrhol z toho prostredia, priniesol určitú finančnú obeť. Zatiaľ čo predtým mohol chodiť do práce pešo, teraz musel ďaleko cestovať metrom. Tento krok ma však vrátil späť do teokratického prostredia.

Je zasiate misionárske semeno

Takmer každý rok sme cestovali do South Lansingu v štáte New York, aby sme sa zúčastnili graduácie Biblickej školy Strážnej veže Gileád. Keď som videl misionárov vysielaných do celého sveta, zasialo mi to do srdca túžbu po misionárskej službe. Po ukončení strednej školy som sa teda prihlásil za pravidelného priekopníka a začal som slúžiť v máji roku 1947.

Ďalším mladým priekopníkom v našom zbore bola Elsa Schwarzová a bola vo zvestovateľskom diele veľmi horlivá. Jej rodičia ju vždy povzbudzovali, aby sa stala misionárkou, a tak asi uhádnete výsledok. Vzali sme sa v roku 1951. Kým sme spolu slúžili ako priekopníci v Pensylvánii, podali sme si žiadosť o prijatie do misionárskej školy Gileád. V roku 1953 sme boli pozvaní do 23. triedy Gileádu. Po piatich mesiacoch intenzívneho štúdia a prípravy v Gileáde sme boli graduovaní na zjazde v Toronte v Kanade a dostali sme svoje pridelenie — Španielsko!

Problémy v Španielsku

Zatiaľ čo sme sa v roku 1955 pripravovali s Elsou na odchod na miesto svojho misionárskeho pridelenia, kládli sme si mnoho otázok. Španielsko! Aké bude? Národ bol pod vládou katolíckeho diktátora generála Francisca Franka a dielo Jehovových svedkov bolo pod zákazom. Ako si poradíme v takých podmienkach?

Bratia z ústredia Spoločnosti v Brooklyne nám dali správu, že Frederick Franz, vtedajší viceprezident Spoločnosti Strážna veža, a Alvaro Berecochea, misionár z Argentíny, boli spolu s mnohými ďalšími bratmi zatknutí. V lesoch neďaleko Barcelony bolo totiž zorganizované tajné zhromaždenie. Polícia sa však o tomto tajnom zhromaždení dozvedela a väčšinu prítomných zatkla.a

Bolo nám povedané, že keď prídeme do Barcelony, nebude nás môcť asi nikto privítať. Pokyny zneli: „Poobhliadnite sa po nejakom hoteli a potom oznámte adresu Spoločnosti v New Yorku.“ Na mysli sme stále mali slová Izaiáša: „Šťastní sú všetci, ktorí ho [Jehovu] stále očakávajú. A tvoje uši počujú za tebou slovo, ktoré hovorí: ‚Toto je tá cesta. Choďte po nej.‘“ (Izaiáš 30:18, 21) Mali sme len stále očakávať Jehovu a riadiť sa pokynmi jeho organizácie.

Dali sme dovidenia svojim rodičom a priateľom, ktorí sa s nami prišli do New Yorku rozlúčiť, a čoskoro sa naša loď Saturnia plavila dolu riekou Hudson, smerujúc k Antlantiku. Bolo to poslednýkrát, čo som videl svojho otca. O dva roky, zatiaľ čo som bol v cudzine, zomrel po dlhotrvajúcej chorobe.

Nakoniec sme dorazili na miesto určenia, do prístavného mesta Barcelona. Bol pochmúrny, daždivý deň, ale ako sme prechádzali colnou kontrolou, uvideli sme „slnečný jas“ žiariacich tvárí. Bol tam Alvaro Berecochea spolu s niekoľkými španielskymi bratmi, aby nás privítali. Boli sme skutočne šťastní, keď sme videli, že naši bratia boli prepustení na slobodu.

A teraz nastal čas, aby sme sa naučili po španielsky. V tom čase sa museli misionári učiť jazyky neľahkým spôsobom — v styku s miestnymi obyvateľmi a osobným úsilím. Jazykové kurzy vtedy neboli. Museli sme splniť požadovanú kvótu hodín vo zvestovaní a zároveň, takpovediac pri práci, učiť sa jazyk.

Zvestovanie pod katolíckou diktatúrou

Jehovova organizácia bola vtedy v Španielsku v svojich začiatkoch. V krajine, v ktorej žilo asi 28 miliónov obyvateľov, bol v roku 1955 vrcholný počet 366 zvestovateľov. V celej krajine bolo iba desať zborov. Zostane to tak dlho? Len čo sme s manželkou začali zvestovať z domu do domu, zistili sme, že Španielsko je pre tých, ktorí rozširujú dobré posolstvo, ako raj. Ľudia boli hladní po pravde.

Ako však bolo zvestovateľské dielo vykonávané, keďže bolo pod zákazom? Obvykle sme nenavštevovali každý dom v ulici, ani všetky byty v dome. Barcelona pozostáva z mnohých päť a šesťposchodových nájomných domov a dostali sme pokyn, aby sme začali od vrchného poschodia a pracovali smerom dolu. Na každom poschodí sme navštívili snáď iba jeden byt, alebo sme dokonca niekoľko poschodí vynechali. Takto nás mohla polícia ťažšie chytiť, ak nás nejaký fanatický obyvateľ bytu udal.

Zborové zhromaždenia sa konali v súkromných bytoch, pričom zbory sa skladali z troch až štyroch študijných skupín. To umožnilo služobníkovi zboru navštíviť každú z týchto študijných skupín raz za mesiac. Vedúci študijnej skupiny bol zodpovedný za vedenie všetkých zhromaždení, ktoré sa v dva rôzne večery konali pre malé skupiny po 10 až 20 ľudí.

Museli sme sa učiť novému spôsobu života. V tom čase nebol v Španielsku misionársky domov. Kedykoľvek to bolo možné, bývali sme v domácnostiach bratov. Skutočným zážitkom pre Elsu bolo učiť sa variť na variči na drevené uhlie! Nakoniec sme si mohli kúpiť malú petrolejovú piecku s jedným horákom, čo bolo veľkým vylepšením.

Prenasledovanie a vypovedanie

Po určitom čase sme dostali správu, že v Andalúzii, kde bol zatknutý jeden zvláštny priekopník, sa začína vlna prenasledovania. Nanešťastie tento priekopník mal pri sebe zápisník, ktorý obsahoval mená a adresy bratov zo všetkých častí krajiny. Stále sme dostávali správy o zatýkaní bratov v jednom meste za druhým. Razie sa stále viac a viac približovali k Barcelone. Nakoniec zasiahlo prenasledovanie aj Barcelonu.

Niekoľko mesiacov predtým ma polícia vzala na svoje veliteľstvo na výsluch. Po niekoľkých hodinách som bol prepustený a myslel som si, že tým sa záležitosť končí. Potom sa so mnou spojili z amerického veľvyslanectva a navrhli mi, že by som mal z krajiny odísť dobrovoľne, aby som sa vyhol mrzutostiam spojeným s deportovaním. Krátko nato nám polícia oznámila, že máme desať dní na to, aby sme odišli. Keďže sme už nemali čas napísať Spoločnosti Strážna veža, čo sme mali robiť? Zdalo sa, ako naznačovali okolnosti, že by sme mali ísť do najbližšieho misionárskeho poľa vedľa Španielska — do Portugalska, na západ.

Ďalšie pridelenie, ďalší jazyk

Hneď ako sme v júli roku 1957 prišli do Lisabonu v Portugalsku, boli sme ako misionári pridelení do Porta, mesta značne vzdialeného na sever od Lisabonu. Bolo považované za druhé hlavné mesto krajiny a nachádzalo sa v oblasti známej portským vínom. Rozrastajúci sa zbor mal zhromaždenia v suteréne jednej budovy v centre mesta. Aj v Portugalsku bolo zvestovateľské dielo zakázané, keďže krajina bola pod diktatúrou Salazara. Napriek tomu tu bola úplne iná situácia ako v Španielsku. Zhromaždenia sa konali v domácnostiach bratov a zúčastňovali sa ich skupiny 40 až 60 ľudí. Tieto domácnosti neboli nijako označené ako miesta, kde sa zhromažďujú Jehovovi svedkovia. I keď som nehovoril po portugalsky, bol som menovaný za služobníka zboru. Opäť sme sa učili nový jazyk neľahkým spôsobom.

Asi o rok sme boli pridelení do Lisabonu. Tu sme po prvýkrát mali svoj vlastný domov, byt s výhľadom na Lisabon. Bola nám pridelená starostlivosť o kraj — celú Portugalskú republiku. Keď sme do Portugalska prišli, bolo tam iba 305 zvestovateľov a päť zborov.

Začína sa čas problémov

Na niektorých mapách Portugalska a jeho kolónií sa hovorilo: „Nad portugalským územím slnko nikdy nezapadá.“ Bola to pravda, pretože Portugalsko malo kolónie v mnohých častiach sveta, pričom dve z najväčších boli Mozambik a Angola v Afrike. V roku 1961 sa zdalo, že v týchto kolóniách narastajú problémy, a Portugalsko videlo potrebu zväčšiť svoju vojenskú silu.

Čo teraz urobia mladí bratia, keď ich povolajú do vojenskej služby? Niektorí mohli byť zo zdravotných dôvodov oslobodení, ale väčšina sa pevne postavila za kresťanskú neutralitu. Čoskoro sa začala silná vlna prenasledovania. Odbočka dostávala správy, že zvláštni priekopníci sú zatýkaní a kruto bití tajnou políciou, smutne preslávenou PIDE (Polícia Internacional e Defesa do Estado). Niektorí z nás misionárov boli predvolaní na policajné veliteľstvo na výsluch. Tri manželské páry potom dostali 30 dní na opustenie krajiny. Každý z nás sa odvolal.

Jeden po druhom boli misionárske páry predvolávané na policajné veliteľstvo na výsluch veliteľom PIDE. Najprv bol vypočúvaný služobník odbočky Eric Britten a jeho manželka Christina. Potom bol vypočúvaný Eric Beveridge a jeho manželka Hazel a nakoniec Elsa a ja. Veliteľ polície nás falošne obvinil z toho, že nás používajú komunisti na podkopanie západného sveta naším učením o neutralite. Naše odvolania boli márne.

Aké zarmucujúce bolo zanechať 1 200 bratov a sestier, ktorí prechádzali ťažkými časmi pre krutú vládu nerozumného diktátora! Zatiaľ čo Beveridgeovci išli do Španielska a Brittenovci späť do Anglicka, čo malo byť naším ďalším pridelením? Moslimské Maroko!

Zvestovanie v islamskom Maroku

Opäť sme stále čakali na Jehovu. Nové pridelenie, nové zvyky, nové jazyky! V Marockom kráľovstve, kde bolo 234 svedkov v ôsmich zboroch, bola úradným jazykom arabčina, francúzština a španielčina. Oficiálnym náboženstvom krajiny bol islam a získavanie moslimov pre inú vieru bolo protizákonné. A tak sme mohli zvestovať predovšetkým európskemu nemoslimskému obyvateľstvu.

Hneď ako koncom päťdesiatych rokov začali prichádzať misionári, bolo vidieť vzrast. Marocká vláda však začala vyvíjať tlak na európske obyvateľstvo a cudzinci, včítane mnohých bratov, hromadne odchádzali.

Keďže sa počet nemoslimského obyvateľstva zmenšil, považovali sme za nutné nájsť nejaký taktný spôsob, ako rozprávať s moslimami, a to viedlo k sťažnostiam na polícii. Keďže sa sťažnosti v Tandži a iných mestách opakovali častejšie, nakoniec nám bolo povedané, že máme do 30 dní opustiť krajinu. V máji roku 1969 sme boli s Elsou vypovedaní už i z tohto pridelenia.

Krátkodobé pridelenie?

Bolo nám povedané, aby sme sa vrátili do Brooklynu, a ja som bol pozvaný, aby som sa zúčastnil stretnutia pre služobníkov odbočky, ktoré sa konalo v to leto. Tam som bol informovaný, že naším novým pridelením bude Salvádor v Strednej Amerike a že tam mám slúžiť ako služobník odbočky. Dozvedel som sa, že to bude s najväčšou pravdepodobnosťou asi na päť rokov, čo bola maximálna doba, počas ktorej bolo misionárom dovolené zostať v krajine, keďže naše dielo tam nebolo právne uznané.

Salvádor — aké úžasné pridelenie! V priemere tam každý mesiac podávalo správu 1 290 zvestovateľov včítane 114 priekopníkov. Ľudia boli bohabojní, mali lásku k Biblii a boli pohostinní. Prakticky pri každých dverách nás pozývali dnu, aby sme sa s nimi porozprávali. V priebehu krátkeho času sme mali toľko biblických štúdií, koľko sme len mohli zvládnuť.

Ako sme pozorovali vzrast a to, koľko je tu práce, bolo nám ľúto, že už po piatich rokoch budeme musieť toto pridelenie opustiť. A tak bolo rozhodnuté, že sa pokúsime o legalizovanie diela Jehovových svedkov. Žiadosť sme vláde predložili v decembri 1971 a 26. apríla 1972 sme s veľkou radosťou čítali vo vládnych novinách Diario Oficial, že naša žiadosť bola prijatá. Už nikdy viac nebudú musieť misionári po piatich rokoch odísť, ale môžu získať v krajine trvalý pobyt.

Skúšky a požehnania

Počas rokov v rôznych prideleniach sme získali veľa dobrých priateľov a videli sme ovocie vo svojej službe. Elsa mala veľmi peknú skúsenosť v San Salvadore s jednou učiteľkou a jej manželom, ktorý bol vojak. Jedna z učiteľkiných priateliek sa tiež začala zaujímať o pravdu. Manžel spočiatku záujem o Bibliu neprejavoval; navštívili sme ho však, keď bol v nemocnici, a bol priateľský. Nakoniec študoval Bibliu, zanechal vojenskú kariéru a začal spolu s nami zvestovať.

Medzitým prišla do sály kráľovstva nejaká pani a spýtala sa Elsy, či študuje s bývalým vojakom. Ukázalo sa, že predtým bola jeho milenkou! Aj ona študovala Bibliu s Jehovovými svedkami. Na oblastnom zjazde boli všetci — bývalý vojak, jeho manželka, jej priateľka a bývalá milenka vojaka, pokrstení!

Rozmach v Salvádore

Pre veľký vzrast bolo postavených mnoho sál kráľovstva. V krajine je teraz viac ako 18 000 aktívnych svedkov. Tento pokrok však nenastal bez skúšok a trápenia. Počas desiatich rokov museli bratia konať Jehovovu vôľu uprostred občianskej vojny. Ale zachovali si neutralitu a zostali verne oddaní Jehovovmu kráľovstvu.

Spolu s Elsou sme v službe celým časom 85 rokov. Zistili sme, že keď stále čakáme na Jehovu a počúvame ‚za sebou slovo, ktoré hovorí: „Toto je tá cesta. Choďte po nej.“‘, nie sme nikdy sklamaní. Ako Jehovovi služobníci celým časom sme sa naozaj tešili z uspokojujúceho a odmeňujúceho života.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Zhromaždenie v lese v Španielsku, rok 1956

[Obrázok na strane 25]

V Maroku sme obvykle zvestovali nemoslimom

[Obrázok na strane 26]

Odbočka v Salvádore, naše terajšie pridelenie