Zvestovatelia Kráľovstva rozprávajú

Biblická pravda oslobodzuje mníšku v Bolívii

MNOHÍ úprimní ľudia opúšťajú falošné náboženstvo, učia sa biblickú pravdu a začínajú uctievať Jehovu, pravého Boha. V Bolívii tak urobilo viac ako 7 600 ľudí a medzi nimi aj istá mníška.

Prvýkrát sa M—— stretla s Jehovovými svedkami ešte ako deväťročná. Otvorila dvere, keď sa svedok zastavil u nich doma. Vtedy prvý raz počula Božie meno Jehova. Toto meno jej zostávalo v mysli dlhé roky.

Pretože bola v rodine jediné dievča, bolo rozhodnuté, že sa stane mníškou. „Aká šťastná som sa cítila, že budem v Božej službe — aspoň tak som si myslela,“ hovorí M——. Jej radosť sa však zmenila v sklamanie, keď v kláštore videla nespravodlivosť a straníckosť. Hovorí: „Azda nikdy nezabudnem na tie záchvaty skľúčenosti a na tú fyzickú a duševnú trýzeň, ktorá ma tak mučila a spôsobovala, že som sa na Boha nepozerala ako na Boha lásky, ale ako na Boha, ktorý neľútostne trestá.“

Pokračuje: „Predtým, ako som sa stala mníškou, nepodarilo sa mi nájsť v Biblii meno Jehova. Našla som iba ‚Jahve‘, a to ma zmiatlo. Jedného dňa som sa dokonca vybrala hľadať ľudí, ktorí hovoria o Jehovovi, ale nenašla som ich.

Čas plynul a raz, keď som bola na ceste k rodičom, uvidela som nápis ‚Sála Kráľovstva Jehovových svedkov‘. Chcela som im povedať, že sú falošní proroci, ale v sále nikto nebol. Vrátila som sa tam v nedeľu. Práve prebiehalo zhromaždenie a niektorí vyzerali prekvapene, že medzi účastníkmi vidia mníšku v rúchu. Po zhromaždení som sa snažila rýchlo odísť. Jedna svedkyňa ma však privítala, a tak som sa jej spýtala: ‚Prečo nosíte to meno a rúhate sa tak Svätému?‘ Moja otázka viedla k biblickému rozhovoru a so svedkyňou som sa dohodla, že ma navštívi v dome mojich rodičov. Moji rodičia ju vyhnali. O dva mesiace sme sa však stretli znovu a pozvala ma k sebe na biblické štúdium. To, čo som sa od nej dozvedela a čo dokazovalo, že kresťania by mali používať Božie meno, na mňa veľmi zapôsobilo. Ten dôkaz mi dal silu, ktorú som potrebovala, aby som sa zriekla všetkého toho bezcenného, čo som sa učila ako mníška.

Zo svojho života v kláštore si pamätám na mnohé veci. Raz som napríklad potrebovala viac jedla. Napísala som teda rodičom a poprosila ich, aby mi niečo poslali, neuvedomujúc si, že listy sú v kláštore cenzurované. Pri nasledujúcom jedle položili predo mňa veľké množstvo chleba a huspeniny a donútili ma všetko zjesť. Teraz som mala jedla až priveľa. Zmienila som sa o tom svojim priateľkám a jedna z nich mi navrhla, aby som chlieb, ktorý už nemôžem zjesť, pomrvila a roztrúsila po dlážke. Keď som to urobila, jedna mníška ma okamžite schytila a sotila na dlážku a prísne mi prikázala, aby som celú dlážku dočista vylízala jazykom. Miestnosť bola veľká. Poslúchla som a zatiaľ čo som plnila tento príkaz, okolo znel chichot a smiech — nemali so mnou zľutovanie.

Teraz vidím, aké nádherné je byť od toho všetkého oslobodená. Ako sa dalo očakávať, toto oslobodenie si vyžiadalo aj obete. Jednou z nich bolo, že ma otec vyhnal z domu. Avšak ešte kým som odišla z kláštora, mala som prednosť pomôcť ďalším mladým mníškam, aby spoznali pravdu. A s radosťou môžem povedať, že niektoré z nás oddali svoj život Bohu Jehovovi.

Keď som z kláštora odišla, môj otec nemohol pochopiť, prečo odmietam dobre platené zamestnania, ktoré však boli náročné na čas. No ja som chcela mať viac času na službu Bohu. Teraz slúžim ako pravidelná priekopníčka a žijem jednoduchým, a predsa veľmi odmeňujúcim spôsobom života. A na moju veľkú radosť sa moja mama a moji bratia pripojili ku mne v službe Jehovovi.“

Naozaj, biblická pravda vyslobodzuje z falošného náboženského systému tohto sveta a prináša trvalú radosť a šťastie. — Ján 8:32.