Jehova sa o mňa dobre staral
JEHOVOVI som začal slúžiť prinajmenšom nezvyčajným spôsobom. Vyrastal som v krásnej vidieckej oblasti, ďaleko na severe Nového Zélandu, obývanej prevažne Maormi, ako som ja. Keď som raz išiel na koni, priblížil sa ku mne po ceste môj bratranec Ben. Bolo to na jeseň (na južnej pologuli, na severnej pologuli bola jar) v roku 1942. Mal som vtedy 27 rokov a bol som aktívnym členom anglikánskej cirkvi.
Ben dlhé roky čítal knihy sudcu Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža, a teraz mal v ruke list z hlavnej kancelárie Spoločnosti Strážna veža na Novom Zélande, v ktorom ho žiadali, aby pozval miestnych ľudí na miesto, kde by mohli spolu sláviť Pánovu večeru. Ben mal ďalej zariadiť, aby niekto viedol túto slávnosť. Pozrel sa na mňa a povedal: „Ty si ten človek.“ Bol som hrdý, že som bol považovaný za spôsobilého — a pretože som v kostole chodil na prijímanie — súhlasil som.
V príslušný večer sa v Benovom dome zhromaždilo na slávnosť Pánovej smrti asi 40 osôb a nikto z nich nebol Jehovovým svedkom. Pri príchode mi bratranec podal osnovu prednášky. Vynechal som spievanie odporúčanej piesne a vyzval som Benovho švagra, aby začal modlitbou. Potom som pokračoval, predkladajúc látku podľa osnovy, ktorá pozostávala z radu otázok spolu s odpoveďami založenými na Písmach. Miestny duchovný, ktorý bol prítomný, to prerušoval námietkami, ale tie boli zodpovedané čítaním biblických odvolávok uvedených v osnove.
Spomínam si, že jedna z otázok v osnove sa zaoberala tým, kedy v roku má byť táto udalosť slávená. Aké uspokojujúce bolo, keď sa všetci prítomní pozreli von oknom a videli mesiac v splne. Samozrejme, tým dátumom bol 14. nisan.
Aký to bol úžasný večer! Naša slávnosť trvala štyri hodiny! Boli kladené mnohé otázky a odpovedalo sa na ne podľa osnovy Spoločnosti na základe Písiem. Keď sa obzriem späť, viem, že by som nebol mohol prežiť túto skúsenosť bez Jehovovej milujúcej starostlivosti — hoci som vtedy nebol jeho oddaným svedkom. V ten večer Pamätnej slávnosti v roku 1942 som však našiel zmysel života.
Rané roky života
Narodil som sa v roku 1914. Môj otec zomrel asi štyri mesiace pred mojím narodením a spomínam si, že ako malé dieťa som závidel iným deťom, ktoré mali otcov, ktorí ich milovali. Veľmi mi to chýbalo. Pre moju matku bol život bez manžela tvrdým zápasom, ktorý sťažovali ďalekosiahle následky prvej svetovej vojny.
Ako mládenec som sa oženil s mladou ženou menom Agnes Copeová, ktorá je mojou životnou partnerkou vyše 58 rokov. Spočiatku sme sa veľmi snažili o to, aby sme boli v živote úspešní. Ako roľník som pre kruté sucho neuspel. Určitý únik som nachádzal v športe, ale do skúsenosti na Pamätnej slávnosti v roku 1942 som nemal skutočný zmysel života.
Svedčím príbuzným
Po Pamätnej slávnosti som horlivo študoval Bibliu a rozprával som sa s niektorými svojimi bratrancami o biblickej literatúre vydanej Spoločnosťou Strážna veža. V septembri roku 1943 prišli navštíviť naše izolované spoločenstvo Jehovovi svedkovia z iného územia. Mali sme intenzívny štvorhodinový rozhovor. Keď som sa dozvedel, že nasledujúce ráno odchádzajú, spýtal som sa: „Čo mi bráni, aby som bol teraz pokrstený?“ O pol druhej ráno sme boli spolu s mojím bratrancom a sesternicou ponorení do vody.
Potom som veľa cestoval, aby som svedčil svojim príbuzným. Niektorí pravdu prijímali; rozhovory s nimi som zakladal na Matúšovej 24. kapitole. Iní pravdu neprijímali a v takých prípadoch som použil Ježišove slová farizejom v Matúšovi v 23. kapitole. No časom som sa naučil byť taktnejší a napodobňovať nášho láskavého a milujúceho nebeského Otca. — Matúš 5:43–45.
Moja manželka najprv odporovala mojej túžbe slúžiť Jehovovi. No zakrátko sa ku mne pripojila a v decembri roku 1943 sa stala oddanou, pokrstenou spoločníčkou. V ten pamätný deň sa z našej dediny Waima krstili spolu s ňou piati ďalší, čím sa celkový počet zvestovateľov Kráľovstva na tomto mieste zvýšil na deväť.
Požehnania napriek odporu
V roku 1944 nás opäť navštívili bratia z inej oblasti a tentoraz pre nás pripravili potrebné školenie v službe z domu do domu. Keď sa naša prítomnosť na tunajšom území stala zjavnejšou, odpor zo strany predstaviteľov kresťanstva narastal. (Ján 15:20) Dochádzalo k opakovaným konfrontáciám s miestnym duchovenstvom, ktoré viedli k dlhým náukovým diskusiám. Ale Jehova dal víťazstvo a ďalší členovia tunajšieho spoločenstva vrátane mojej sestry sa dostali do Jehovovej láskyplnej starostlivosti.
V júni roku 1944 bol vo Waime vytvorený zbor. Náboženské prenasledovanie a nenávisť narastali. Na miestnom cintoríne odmietli pochovávať Jehovových svedkov. Odpor niekedy prerástol do násilností. Došlo aj k fyzickým konfrontáciám. Moje auto a garáž boli úplne spálené. No s Jehovovým požehnaním sme za menej ako tri mesiace mohli kúpiť nákladné auto. Na prevoz mojej rastúcej rodiny na zhromaždenia som používal voz ťahaný koňom.
Vzrastajúci počet zhromažďujúcich sa znamenal, že nastala naliehavá potreba väčšieho miesta na zhromaždenia, a tak sme sa rozhodli postaviť vo Waime sálu Kráľovstva. Bola to prvá sála Kráľovstva postavená na Novom Zélande. Štyri mesiace odvtedy, čo boli 1. decembra 1949 zoťaté prvé stromy, sa v novej sále pre 260 osôb uskutočnil zjazd spolu so zasvätením. V tých dňoch to bol výnimočný výkon, dosiahnutý s Jehovovou pomocou.
Ďalšie svedectvá o Jehovovej starostlivosti
Keďže počet zvestovateľov Kráľovstva na ďalekom severe Nového Zélandu stále rástol, cestujúci dozorcovia, ktorí nás navštevovali, nás povzbudili k službe tam, kde je väčšia potreba. Ako odpoveď na to som sa v roku 1956 so svojou rodinou presťahoval do Pukekohe, na juh od Aucklandu. Slúžili sme tam 13 rokov. — Porovnaj Skutky 16:9.
V pamäti mi zostali dva príklady toho, ako sa o nás Jehova počas tohto obdobia staral. Keď som bol zamestnaný na okresnom úrade ako vodič nákladného auta a mechanik, bol som pozvaný na štvortýždňový kurz školy služby Kráľovstva v kancelárii odbočky Spoločnosti Strážna veža v Aucklande. Požiadal som o štyri týždne voľna a hlavný inžinier mi povedal: „Samozrejme. Prial by som si, aby boli viacerí takí, ako ste vy. Keď sa vrátite, príďte ma navštíviť do kancelárie.“ Keď som ho potom navštívil v jeho kancelárii, dostal som zaplatené za tie štyri týždne, čo som bol preč. A tak bolo postarané o materiálne potreby mojej rodiny. — Matúš 6:33.
To bol prvý príklad. Druhý sme zažili, keď sme v roku 1968 vstúpili s manželkou do pravidelnej priekopníckej služby. Opäť sme sa spoliehali na Jehovovu podporu, a on nás odmenil. Raz ráno po raňajkách moja manželka otvorila dvere chladničky a vnútri našla iba jedno maslo. „Sarn,“ povedala, „nezostalo nám žiadne jedlo. Pôjdeme i tak dnes do služby?“ A moja odpoveď? „Áno!“
Pri prvej návšteve domáca pani prijala literatúru, ktorú sme jej ponúkli, a láskavo nám dala ako dar niekoľko desiatok vajec. Druhá osoba, ktorú sme navštívili, nám dala ako dar zeleninu — kumaru (sladké zemiaky), karfiol a mrkvu. Ďalšie zložky potravy, s ktorými sme sa v ten deň vrátili domov, boli mäso a maslo. Aké pravdivé boli v našom prípade slová Ježiša: „Pozorne sledujte vtáky na nebi, lebo tie nesejú ani nežnú ani nezhromažďujú do sýpok; a predsa ich kŕmi váš nebeský Otec. Či nemáte väčšiu cenu ako ony?“ — Matúš 6:26.
Pridelenie v zahraničí
Rarotonga, Cookove ostrovy! To bolo naše pridelenie zvláštnych priekopníkov v roku 1970. Mal to byť náš domov počas nasledujúcich štyroch rokov. Prvou náročnou úlohou bolo naučiť sa nový jazyk. Avšak pre podobnosť medzi novozélandskou maorčinou a maorčinou Cookových ostrovov som svoju prvú verejnú prednášku mohol predniesť už päť týždňov po príchode.
Na Cookových ostrovoch bolo málo zvestovateľov Kráľovstva a nemali sme sa kde stretávať. Ako odpoveď na modlitbu sa Jehova opäť postaral o naše potreby. Vďaka náhodnému rozhovoru s jedným obchodníkom sme dostali do prenájmu vhodný pozemok a do roka sme mali malý domov a sálu Kráľovstva pre 140 osôb. Odvtedy prichádzalo jedno požehnanie za druhým, a to na Jehovovu chválu.
Na ostrove sme si vážili predovšetkým pohostinnosť, ktorej sa nám dostávalo. V službe nám často ponúkali osviežujúce nápoje, čo bolo v horúcom vlhkom podnebí veľmi vítané. Keď sme prichádzali domov, často sme na prahu našli anonymne zanechané banány, mango a pomaranče.
V roku 1971, sprevádzaní ďalšími tromi zvestovateľmi z Rarotongy, sme s manželkou cestovali na ostrov Aitutaki, známy svojou nádhernou lagúnou. Medzi pohostinnými obyvateľmi sme našli ľudí milujúcich Božie slovo a zaviedli sme štyri domáce biblické štúdiá, ktoré po našom návrate na ostrov Rarotonga pokračovali písomnou formou. Časom boli títo študujúci na Aitutaki pokrstení a bol vytvorený zbor. V roku 1978 bola na Cookových ostrovoch postavená druhá sála Kráľovstva. Jehova stále spôsoboval vzrast ako odpoveď na naše sadenie a polievanie. — 1. Korinťanom 3:6, 7.
V skupine Cookových ostrovov som mal prednosť navštíviť desať ostrovov, a to často za ťažkých okolností. Jedna cesta loďou na Atiu, ostrov vzdialený 180 kilometrov, si pre silné vetry a rozbúrené more vyžiadala viac ako šesť dní. (Porovnaj 2. Korinťanom 11:26.) Hoci boli zásoby potravín obmedzené a mnohí okolo mňa mali morskú chorobu, bol som vďačný za Jehovovu starostlivosť, ktorá sa prejavila bezpečným príchodom na miesto môjho určenia.
V roku 1974 nám zamietli povolenie ostať na Cookových ostrovoch, a tak sme sa museli vrátiť na Nový Zéland. V tom čase boli na týchto ostrovoch tri zbory.
Ďalšie služobné prednosti — a skúška
Keď sme sa vrátili na Nový Zéland, otvorili sa nové dvere príležitostí. (1. Korinťanom 16:9) Spoločnosť potrebovala niekoho, kto by mohol prekladať Strážnu vežu a inú biblickú literatúru do maorčiny Cookových ostrovov. Dostal som túto prednosť, ktorá mi ostala až dodnes. Potom som mal prednosť vykonávať pravidelné návštevy u mojich bratov na Cookových ostrovoch, najprv ako krajský dozorca a potom ako zástupca oblastného dozorcu.
Na jednej z týchto návštev brat Alex Napa, zvláštny priekopník z Rarotongy, cestoval so mnou 23 dní oceánom a táto cesta nás priviedla na Manahiki, Rakahanga a Penrhyn — ostrovy severných Cookových ostrovov. Na každom ostrove Jehova podnietil srdcia pohostinných miestnych ľudí, aby nám poskytli ubytovanie a prijali veľa biblickej literatúry. (Porovnaj Skutky 16:15.) Na týchto ostrovoch sú rozšírené perlorodky a ľudia pri mnohých príležitostiach ponúkali perly ako príspevok na výdavky celosvetového zvestovateľského diela. A tak, keď sme dávali duchovné perly, dostali sme niekoľko doslovných perál. — Porovnaj Matúša 13:45, 46.
Aká nádherná je táto izolovaná časť sveta! Predstavte si obrovské žraloky plávajúce pokojne spolu s deťmi v lagúne! A aké veľkolepé divadlo poskytovala nočná obloha! Naozaj sú pravdivé žalmistove slová: „Deň za dňom pôsobí, že prekypuje reč, a noc za nocou ukazuje poznanie.“ — Žalm 19:2.
Potom, pred deviatimi rokmi, prišla skutočná skúška rýdzosti. Moja manželka bola hospitalizovaná pre krvácanie do mozgu. Bola potrebná operácia, ale lekár nesúhlasil s tým, že by ju vykonal bez použitia krvi. Ani moja manželka, ani ja sme na základe svedomia nemohli súhlasiť s postupom, ktorý by porušil Boží zákon. Ale tomuto chirurgovi svedomie diktovalo, aby sa na záchranu života použili všetky možné prostriedky vrátane krvi.
Zdravotný stav mojej manželky sa zhoršoval a bola prevezená na oddelenie intenzívnej starostlivosti, kde boli povolené len obmedzené návštevy. Došlo k strate sluchu zapríčinenej tlakom na ušné bubienky. Nastala kritická situácia. Po jednej návšteve išiel lekár so mnou k autu a trval na tom, že jedinou šancou mojej manželky je operácia s použitím krvi a prosil ma, aby som s tým súhlasil. No spolu s manželkou sme dôverovali Jehovovi — aj keby poslúchnutie jeho zákona malo za následok stratu niekoľkých rokov súčasného života.
Stav mojej manželky sa náhle zjavne zlepšil. Jedného dňa som prišiel a našiel som ju sedieť na posteli a čítať. Nasledujúce dni začala svedčiť pacientom a zdravotníckemu personálu. Potom ma predvolali do kancelárie chirurga. „Pán Wharerau,“ povedal chirurg, „ste naozaj šťastný človek! Veríme, že problém vašej manželky je prekonaný.“ Jej krvný tlak sa neočakávane ustálil. Spolu s manželkou sme ďakovali Jehovovi a posilnili sme si naše odhodlanie robiť v jeho službe všetko, čo vládzeme.
Teraz som znova pridelený na Cookove ostrovy a opäť slúžim na ostrove Rarotonga. Aká je to požehnaná prednosť! Keď sa s manželkou obzrieme späť, sme vďační za Jehovovu starostlivosť počas takmer piatich desaťročí v jeho službe. Po materiálnej stránke sme nikdy neboli bez toho, čo je nevyhnutné pre život. Požehnaní v duchovnom zmysle bolo príliš mnoho, než aby sa dali zrátať. Pozoruhodným požehnaním je množstvo mojich telesných príbuzných, ktorí sa chopili pravdy. Môžem narátať vyše 200 tých, ktorí sú teraz pokrstenými Jehovovými svedkami, vrátane mojich 65 priamych potomkov. Jeden môj vnuk je členom novozélandskej rodiny bétel a jedna moja dcéra s manželom a dvoma synmi pracujú na výstavbe odbočiek. — 3. Jána 4.
Keď sa pozerám vpred, s radosťou si udržiavam vyhliadku na život v raji, kde nádhera celej zeme prevýši aj nádheru krásneho zeleného údolia, kde som sa narodil. Akou prednosťou bude opäť privítať moju matku a otca pri vzkriesení a informovať ich o výkupnom, o Kráľovstve a o všetkých ďalších svedectvách Jehovovej starostlivosti.
Mojím rozhodnutím podopretým poznaním, že Boh sa o mňa stará, je to, čo povedal žalmista v Žalme 104:33: „Budem celý život spievať Jehovovi; budem hrať svojmu Bohu, dokiaľ som.“ — Rozprával Sarn Wharerau
[Obrázok na strane 28]
Prvá sála Kráľovstva postavená na Novom Zélande, 1950