Vzorový rukopis hebrejskej Biblie
KÝM boli v roku 1947 objavené zvitky od Mŕtveho mora, najstaršie známe rukopisy hebrejskej Biblie — okrem niekoľkých fragmentov — pochádzali z obdobia od konca 9. storočia n. l. do 11. storočia. Boli teda staré sotva tisíc rokov. Znamená to, že pred rokom 1947 bol hebrejský text Biblie nespoľahlivý? A prečo jestvovalo tak málo starovekých hebrejských rukopisov?
Venujme sa najprv druhej otázke. V ortodoxnom židovskom systéme bol každý rukopis hebrejskej Biblie, ktorý sa považoval za príliš opotrebovaný pre ďalšie použitie, uzamknutý v geníze, čo bola miestnosť v synagóge. Neskôr sa nahromadené opotrebované rukopisy vybrali a zakopali. Židia to robili preto, aby zabránili znesväteniu alebo zneužitiu svojich Písiem. Prečo? Pretože obsahovali tetragramaton, hebrejské písmená pre sväté Božie meno, ktoré je v slovenčine známe ako „Jehova“.
„Koruna“
Staroveký hebrejský text bol od najranejších dôb odovzdávaný väčšinou verne. Existoval napríklad dôležitý hebrejský rukopis zvaný Keter, „Koruna“, ktorý pôvodne obsahoval celé Hebrejské písma čiže „Starý zákon“. Bol chránený v najstaršej synagóge jednej malej starovekej židovskej komunity, ktorá žila v prevažne moslimskom meste Aleppo v Sýrii. V skorších časoch bol tento rukopis zanechaný karaitským Židom v Jeruzaleme, ale v roku 1099 sa ho zmocnili križiaci. Neskôr bol znovu získaný a prenesený do Starej Káhiry v Egypte. Do Aleppa sa dostal najskôr v 15. storočí a časom sa stal známy ako Aleppský kódex. Tento rukopis, pochádzajúci prinajmenšom z roku 930 n. l., bol považovaný za korunu masoretskej školy, ako to naznačuje i jeho názov. Je vynikajúcim príkladom starostlivosti, aká sa venovala odovzdávaniu biblického textu, a je to naozaj vzorový hebrejský rukopis.
V novšej dobe sa strážcovia tohto vynikajúceho rukopisu poverčivo obávali znesvätenia svojho posvätného predmetu a nedovoľovali učencom do neho nahliadnuť. A navyše, keďže bol z neho odfotografovaný iba jeden list, nebolo možné vyhotoviť faksimilové vydanie pre študijné účely.
Keď sa v roku 1948 Briti stiahli z Palestíny, v Aleppe vypukla vlna násilia proti Židom. Synagóga bola vypálená, drahocenný kódex zmizol a predpokladalo sa, že bol zničený. Aké prekvapenie to však vyvolalo, keď asi o desať rokov vyšlo najavo, že približne tri štvrtiny z neho sa podarilo zachrániť a prepašovať zo Sýrie do Jeruzalema. V roku 1976 konečne vyšlo 500 výtlačkov vynikajúceho farebného faksimilového vydania.
Dielo majstra
Prečo je tento rukopis taký dôležitý? Pretože jeho pôvodný spoluhláskový text opravil a doplnil punktuáciou asi v roku 930 našeho letopočtu. Aaron ben Ašer, jeden z najuznávanejších učencov, ktorí boli vyškolení v odpisovaní a odovzdávaní hebrejskej Biblie. Preto sa stal vzorovým kódexom, ktorý stanovil požadovanú úroveň pre budúce odpisy robené menej zručnými pisármi.
Pôvodne obsahoval 380 listov (760 strán) a zvyčajne bol písaný na pergamenových archoch v troch stĺpcoch. Teraz pozostáva z 294 listov a chýba v ňom väčšia časť Pentateuchu a posledná časť obsahujúca Plač, Šalamúnovu pieseň, Daniela, Ester, Ezdráša a Nehemiáša. V Preklade nového sveta svätých písiem — Biblia s odkazmi (angl.) je z neho citované pod značkou „Al“ (Jozua 21:37, poznámka pod čiarou). Moses Maimonides (na obrázku), uznávaný stredoveký židovský učenec z dvanásteho storočia, vyhlásil Aleppský kódex za najlepší, aký kedy videl.a
Hebrejský text, ktorý sa ručne odpisoval od 13. do 15. storočia, bol kompiláciou z dvoch hlavných skupín masoretských textov — ben Ašera a ben Naftaliho. V 16. storočí vytvoril Jacob ben Hayyim text pre tlačenú hebrejskú Bibliu, ktorý bol odvodený z tejto tradičnej kompilácie, a ten sa stal základom pre takmer všetky hebrejské Biblie tlačené počas nasledujúcich 400 rokov.
V treťom vydaní Biblia Hebraica (tlačeného hebrejského textu) z roku 1937 bola benašerovská tradícia porovnávaná s tým, ako bola zachovaná v rukopise nachádzajúcom sa v Rusku, ktorý je známy ako Leningrad B 19A a datuje sa do roku 1008 n. l. Hebrejská univerzita v Jeruzaleme plánuje časom vydať celý hebrejský text rukopisu Aleppo spolu s variantmi textu zo všetkých ostatných dôležitých rukopisov a verzií vrátane zvitkov od Mŕtveho mora.
Biblia, ktorú používame dnes, je spoľahlivá. Bola božsky inšpirovaná a odovzdávaná v priebehu storočí odpisovačmi, ktorí pracovali s úzkostlivou presnosťou. Neobyčajnú starostlivosť týchto odpisovačov vidno z toho, že keď sa porovná Izaiášov zvitok nájdený v roku 1947 pri Mŕtvom mori s masoretským textom, zistí sa prekvapujúco málo rozdielov, hoci zvitky od Mŕtveho mora sú viac ako o tisíc rokov staršie než najstaršia existujúca masoretská Biblia. A navyše, keďže je teraz Aleppský kódex dostupný učencom, poskytne určite ešte viac dôvodov pre dôveru, že text Hebrejských písiem je autentický. Naozaj, „slovo nášho Boha, to potrvá na neurčitý čas“. — Izaiáš 40:8.
[Poznámka pod čiarou]
a Istí učenci niekoľko rokov pochybovali, že Aleppský kódex je tým rukopisom, ktorý ben Ašer doplnil značkami pre vyslovovanie samohlások. Odkedy je však rukopis dostupný pre štúdium, hromadia sa doklady, že je to skutočne ten ben Ašerov rukopis, o ktorom sa zmienil Maimonides.
[Prameň ilustrácie na strane 28]
Bibelmuseum, Münster
[Prameň ilustrácie na strane 29]
Jewish Division / The New York Public Library / Astor, Lenox, and Tilden Foundations