Ako sa pozeráte na hriech?

„PREČO v modlitbe stále prosí o odpustenie našich hriechov?“ takto sa ponosovala istá žena v domácnosti, ktorá študovala Bibliu s jednou Jehovovou svedkyňou. „Znie to, akoby som bola zločincom.“ Podobne ako táto žena, dnes si mnohí ľudia neuvedomujú svoje hriechy, pokiaľ sa nedopustili nejakého zločinu.

Tak je to najmä v Oriente, kde ľudia vplyvom tradícií nechápu pojem zdedený hriech, ako o ňom učia židovsko-kresťanské náboženstvá. (1. Mojžišova 3:1–5, 16–19; Rimanom 5:12) Napríklad šintoisti stotožňujú hriech so špinou, ktorá sa dá ľahko zotrieť mávnutím kňazovej paličky, na konci ktorej je pripevnený papier alebo ľanové plátno. Pri tejto procedúre sa nevyžaduje žiadne pokánie z toho, čoho sa človek dopustil. Prečo? „Nielen zlé skutky, ale aj prírodné katastrofy boli pomenované výrazom tsumi [hriech],“ vysvetľuje Kodansha Encyclopedia of Japan. Prírodné pohromy, tsumi, za ktoré človek nenesie zodpovednosť, boli považované za hriechy, ktoré sa odstraňujú očisťovacími rituálmi.

To viedlo k predstave, že akýkoľvek hriech, dokonca úmyselne spáchané zlé skutky (okrem zločinov, ktoré podľa zákona podliehajú trestu) môžu byť zotreté očisťovacími rituálmi. Pod nadpisom „Rituál politického očisťovania v Japonsku“ noviny The New York Times poukázali na tento postoj a vysvetlili, že japonskí politici, ktorí boli zapletení do škandálov, považujú sami seba za „očistených“, keď sú voličmi opäť zvolení. Preto nedochádza ku skutočnej náprave a podobné škandály sa môžu znova opakovať.

Budhisti, ktorí veria v samsáru čiže v znovuzrodenie a v náuku, ktorá je nazývaná karma, majú odlišnú vyhliadku. The New Encyclopædia Britannica vysvetľuje, že „dobré správanie podľa náuky karman prináša príjemné a obšťastňujúce výsledky a vytvára sklon konať podobné dobré skutky, zatiaľ čo zlé správanie prináša zlé výsledky a vytvára sklon opakovať zlé skutky“. Inými slovami, hriešne správanie prináša zlé ovocie. Učenie karmy je spojené s učením o znovuzrodení, pretože o niektorých karmách sa hovorí, že prinesú ovocie v budúcich životoch, ďaleko vzdialených životu, v ktorom boli skutky vykonané.

Ako pôsobí toto učenie na tých, čo mu veria? Istá budhistka, ktorá úprimne verila v karmu, povedala: „Nazdávala som sa, že nemá zmysel trpieť za niečo, s čím som sa narodila, ale o čom nič neviem. Musela som to prijať ako svoj osud. Odriekanie sútier a usilovná snaha žiť dobrým životom moje problémy neriešili. Stal sa zo mňa nevľúdny, nespokojný, stále sa ponosujúci človek.“ Budhistické učenie o následkoch zlého správania v nej vyvolávalo pocit bezcennosti.

Konfucianizmus, ďalšie východné náboženstvo, učí zas niečo iné, ako sa vyrovnať so zlom v človeku. Podľa Šun-cʼua, jedného z troch veľkých konfuciánskych filozofov, je ľudská povaha zlá a má sklon k sebectvu. Aby sa medzi ľuďmi s hriešnymi sklonmi udržal spoločenský poriadok, zdôrazňoval dôležitosť li, čo znamená slušné správanie, zdvorilosť a poriadok vecí. Meng-cʼ, iný konfuciánsky filozof, rozoznával existenciu spoločenských neduhov, aj keď mal opačný názor na ľudskú povahu. A keďže veril, že ľudská povaha je dobrá, riešenie videl v sebazdokonaľovaní. Tak či onak, konfuciánski filozofi učili, že pre boj s hriechom vo svete je dôležité vzdelanie a školenie. Hoci ich učenie sa zhoduje v otázke potreby li, ich predstava hriechu a zla je veľmi nejasná. — Porovnaj Žalm 14:3; 51:5.

Miznúca predstava hriechu na Západe

Názory na hriech boli na Západe už tradične vyhranené, a väčšina ľudí súhlasila s tým, že hriech existuje a treba sa mu vyhýbať. Západný postoj k hriechu sa však mení. Mnohí odmietajú akékoľvek uvedomovanie si hriechu, označujúc hlas svedomia za „pocit viny“, za niečo, čomu sa treba vyhnúť. Pred vyše 40 rokmi pápež Pius XII. bedákal: „Hriechom tohto storočia je strata akéhokoľvek pocitu hriechu.“ Podľa prieskumu, ktorý bol publikovaný v katolíckom týždenníku Le Pèlerin, prekvapujúci počet — 90 percent — obyvateľov Francúzska, kde sa väčšina ľudí hlási k rímskokatolíckemu náboženstvu, už neverí v existenciu hriechu.

Zdá sa, že či už je to na Východe, alebo na Západe, väčšina ľudí žije v pohodlnej spokojnosti so sebou bez toho, že by ich znepokojovalo vedomie hriechu. Znamená to však, že hriech neexistuje? Môžeme ho jednoducho ignorovať? Vymizne hriech niekedy?