Krstiť! Krstiť! Krstiť! Ale prečo?
„POKRSTIL som viac ako desaťtisíc mužov, žien a detí v priebehu niekoľkých mesiacov.“ To napísal jezuitský misionár František Xavier o svojej práci v travancorskom kráľovstve v Indii. „Šiel som z dediny do dediny a robil som z nich kresťanov. A všade, kde som prišiel, som zanechal výtlačok našich modlitieb a prikázaní v miestnom jazyku.“
Kráľ Ján Portugalský, na ktorého veľmi hlboko zapôsobili listy Františka Xaviera, prikázal, aby boli nahlas čítané z každej kazateľnice v celom jeho kráľovstve. Práve citovaný list z januára roku 1545 bol dokonca schválený na zverejnenie. Aký bol výsledok? „V Európe sa čoskoro mnohí študenti, ‚padnúc na kolená a prelievajúc horúce slzy‘, hlasno dožadovali, aby mohli ísť do Indie obracať pohanov,“ píše Manfred Barthel v knihe The Jesuits—History & Legend of the Society of Jesus (Jezuiti — História a legenda o Spoločnosti Ježišovej). Dodáva: „Nezdá sa, že by mnohým v tom čase prišlo na myseľ, že na obrátenie celého kráľovstva by mohlo byť potrebné aj niečo viac než len zopár kropičov so svätenou vodou a batoh plný traktátov.“
Čo sa v skutočnosti dosiahlo takým hromadným obracaním? Jezuita Nicolas Lancilloto poslal do Ríma realistickú správu: „Väčšina tých, ktorí sú krstení, má nejakú postrannú pohnútku. Otroci Arabov a hinduistov dúfajú, že tak získajú slobodu alebo ochranu pred krutým pánom, alebo jednoducho že dostanú nové šaty či turban. Mnohí to robia preto, aby unikli nejakému trestu... Každý, kto z vlastného presvedčenia hľadá v našom učení záchranu, je považovaný za blázna. Mnohí krátko po krste odpadnú a vracajú sa k svojim pohanským zvykom.“
Túžbu obracať a krstiť pohanov mali v tom čase aj európski cestovatelia. Krištof Kolumbus údajne pokrstil prvých „Indiánov“, ktorých stretol v Karibskej oblasti. „Oficiálna politika španielskej koruny kládla obracanie domorodého obyvateľstva na prvé miesto,“ hovorí dielo The Oxford Illustrated History of Christianity (Oxfordské ilustrované dejiny kresťanstva). „Do konca šestnásteho storočia bolo v španielskej ríši aspoň podľa mena kresťanmi 7 000 000 Indiánov. Tam, kde máme o obráteniach štatistiky (Pedro de Gante, príbuzný cisára Karola V., ktorý sa pripojil k misionárom, hovoril o pokrstení 14 000 ľudí za deň s pomocou jediného spoločníka), je zjavné, že nebolo možné žiadne skutočné prípravné poučenie.“ Takéto povrchné obrátenia boli často sprevádzané drsným, brutálnym, tyranským zaobchádzaním s domorodcami.
Týchto cestovateľov a misionárov poháňal vpred význam, aký bol krstu pripisovaný. Pápež Eugen IV. vydal v roku 1439 na Florentskom koncile dekrét, v ktorom sa hovorilo: „Svätý krst má medzi sviatosťami prvé miesto, lebo je bránou do duchovného života; prostredníctvom neho sme učinení Kristovými údmi a sme včlenení do Cirkvi. A pretože prostredníctvom prvého človeka vstúpila do všetkých smrť, ak sa nenarodíme znova z vody a zo Svätého Ducha, nemôžeme vstúpiť do Nebeského kráľovstva.“
Vznikol však spor, čí krst je právoplatný. „Keďže krst bol aj základným obradom pri vstupe do cirkevného spoločenstva, viaceré súperiace cirkvi, z ktorých každá sa nazývala pravovernou a ostatné obviňovala z kacírstva a z rozkolníctva, ho rýchlo vyhlásili za svoju výsadu. Obmeny obradov krstu, ktoré urobili rôzne sekty, boli nevyhnutné,“ poznamenáva The Encyclopedia of Religion (Encyklopédia náboženstva).
Krst je však starší ako kresťanská viera. Krst sa uskutočňoval v Babylónii a v starovekom Egypte, kde sa domnievali, že studené vody Nílu zväčšia silu a poskytnú nesmrteľnosť. Aj Gréci verili, že krst môže spôsobiť regeneráciu alebo poskytnúť zasvätencovi nesmrteľnosť. Židovská sekta v Kumráne vykonávala krst na uvedenie do svojho spoločenstva. Vyžadovalo sa, aby pohanskí konvertiti na judaizmus boli obrezaní a o sedem dní neskôr pred svedkami pokrstení ponorením do vody.
Je zrejmé, že po celé stáročia bol krstu pripisovaný veľký význam. No ako je to dnes? Je v našej dobe krst nevyhnutný? Ak áno, prečo? Mali by ste sa dať pokrstiť?