Pekelný oheň — blčí, či pohasína?

PROTESTANTSKÝ kazateľ Jonathan Edwards mal vo zvyku desiť amerických kolonistov v 18. storočí svojimi názornými zobrazeniami pekla. Raz opísal scénu, v ktorej Boh nechal visieť hriešnikov nad plameňmi ako nejakých ohavných pavúkov. Edwards pokarhal svoj zbor: „Ó, hriešnik, visíš na tenkej niti, okolo ktorej šľahajú plamene božského hnevu, každú chvíľu pripravené ošľahnúť ju a prepáliť.“

Avšak zanedlho po tom, čo Edwards predniesol túto povestnú kázeň, plamene pekla začali akoby blikať a pohasínať.a V knihe The Decline of Hell (Peklo na ústupe) od D. P. Walkera sa uvádza, že „v štvrtom desaťročí 18. storočia bola náuka o večných mukách pre zatratených verejne spochybňovaná“. Počas 19. storočia plamene pekla naďalej pohasínali a v polovici 20. storočia Edwardsova predstava pekla ako ‚ohnivej pece, kde sú jej obete intenzívne a večne mučené na mysli a na tele‘, prestala byť témou rozhovorov. Novinár Jeffery Sheler poznamenáva, že „desivá predstava pekla stratila mnoho zo svojej hrôzy, pretože sa dostala pod nápor moderného intelektualizmu a zbledla pred plameňmi Hirošimy a genocídy“.

Záľubu v ohni a síre stratili aj mnohí kazatelia. Z kazateľníc tradičných cirkví „kresťanstva“ zmizli hrmiace kázne o hrôzach pekla. Pre väčšinu teológov sa peklo stalo príliš zastaraným námetom na vážne bádanie. Pred niekoľkými rokmi si jeden cirkevný historik hľadal materiál na prednášku o pekle, ktorú mal predniesť na univerzite, a prezrel indexy niekoľkých odborných časopisov. Nemohol nájsť ani jediné heslo o pekle. Podľa časopisu Newsweek prišiel tento historik k záveru: „Peklo zmizlo a nikto si to nevšimol.“

Návrat pekla

Zmizlo? V skutočnosti nie. Je prekvapujúce, že v nedávnych rokoch sa na niektorých miestach náuka o pekle opäť objavila. Prieskumy uskutočnené v Amerike ukazujú, že počet ľudí, ktorí hovoria, že veria v peklo, vzrástol z 53 percent v roku 1981 na 60 percent v roku 1990. Pripojme k tomu celosvetové rozšírenie evanjelizačných hnutí hlásajúcich peklo a stane sa zjavným, že peklo sa celkom vážne vrátilo do úvah „kresťanstva“ a je to skutočne celosvetový jav.

Ale týka sa toto oživenie iba cirkevných laikov, alebo sa dostalo aj na kazateľnice? Skutočnosťou zostáva, že pekelný oheň, ako ho hlásal Jonathan Edwards pred 250 rokmi, nikdy nezmizol z niektorých konzervatívnych kazateľníc „kresťanstva“. V roku 1991 časopis U.S.News & World Report poznamenal: „Dokonca i medzi niektorými liberálnymi tradičnými denomináciami sa vyskytujú príznaky, že teológovia začínajú rozmýšľať o predstave pekla vážnejšie, ako to robili za celé desaťročia.“ Nepochybne, po rokoch zanedbávania má pekelný oheň opäť významné miesto v náboženstve po celom svete. Zachoval si však svoju ohnivosť?

Vznikajú otázky

Teológ W. F. Wolbrecht nemal žiadne pochybnosti: „Peklo je peklo a žiadne ľudské želanie či premýšľanie neuberie nič z večného zatratenia.“ Mnohí návštevníci kostolov nie sú si takí istí. Hoci nepochybujú o existencii pekla, majú otázky o jeho podstate. Iný teológ pripúšťa: „Aj pre mňa je peklo nepochybnou skutočnosťou, o ktorej jasne hovorí biblické svedectvo, ale jeho presná podstata je problematická.“ A tak pre rastúci počet teológov a laikov už dnes nie je otázkou, či „Existuje peklo?“, ale „Čo je peklo?“

Ako by ste odpovedali? Čo vám bolo povedané o podstate pekla? A prečo kresťanov, ktorí sú úprimní, táto náuka znepokojuje?

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie na strane 2]

Na obálke: Dorého ilustrácia Zmätok a únik k Danteho Božskej komédii

[Prameň ilustrácie na strane 3]

Dorého ilustrácia Diabli a Vergilius k Danteho Božskej komédii