„Tu som! Pošli ma“
ROZPRÁVA WILFRED JOHN
Barmské ozbrojené vojenské hliadky nás napadli z oboch strán rieky. Brodili sa do pása vo vode s nasadenými bajonetmi a namierenými puškami a pod cestným mostom nás obkľúčili.
MÔJ partner i ja sme boli vydesení. Čo to všetko znamená? Hoci sme ich jazyku nerozumeli, čoskoro sme pochopili — boli sme zatknutí. Len s uterákmi okolo pása sme boli bez dlhých rečí odvedení na neďalekú policajnú stanicu a vypočúvaní úradníkom hovoriacim po anglicky.
Bolo to v roku 1941, počas druhej svetovej vojny, a my sme boli podozriví, že sme záškodníci. Keď sme vysvetlili našu kresťanskú kazateľskú činnosť, úradníka to uspokojilo a povedal nám, že máme šťastie, že sme z tejto konfrontácie vyviazli živí. Povedal, že väčšina podozrivých bola bez akýchkoľvek otázok zastrelená. Ďakovali sme Jehovovi a prijali sme úradníkovu radu, aby sme sa v budúcnosti nepotulovali okolo mosta.
Ako som sa dostal v Barme (teraz Myanmar) do tejto situácie? Dovoľte mi vysvetliť to a porozprávať niečo o svojom živote.
Voľba, ktorú som urobil v ranom veku
Narodil som sa v roku 1917 vo Walese a keď som mal šesť rokov, s rodičmi a s mladším bratom sme sa presťahovali na Nový Zéland, kde som vyrastal na mliekárskej farme môjho otca. Raz otec priniesol domov balík starých kníh, ktoré kúpil v antikvariáte. Boli medzi nimi aj dva zväzky Štúdií Písiem, ktoré vydala Watch Tower Bible and Tract Society. Tieto knihy sa pre moju matku stali drahocenným vlastníctvom, a podobne ako Timotejova matka Eunika, vštepovala mi túžbu využiť svoju mladosť na službu záujmom Jehovovho Kráľovstva. — 2. Timotejovi 1:5.
V roku 1937 som mal dve možnosti: ujať sa otcovej mliekárskej farmy, alebo povedať Jehovovi to, čo povedal Boží prorok Izaiáš: „Tu som! Pošli ma.“ (Izaiáš 6:8) Bol som mladý, zdravý a bez záväzkov. Okúsil som život na farme a páčil sa mi. Na druhej strane ako služobník celým časom čiže priekopník som nemal žiadne skúsenosti. Čo si vyberiem — prácu na farme, alebo službu priekopníka?
Rečníci z austrálskej kancelárie odbočky Jehovových svedkov boli zdrojom povzbudenia. Navštívili našu oblasť na Novom Zélande a nabádali ma, aby som najlepšie roky svojho života využil v službe Bohu. (Kazateľ 12:1) Rozprával som sa o tejto záležitosti so svojimi rodičmi a oni súhlasili s tým, že je múdre dať Božiu vôľu na prvé miesto. Uvažoval som aj o slovách Ježiša Krista v Kázni na vrchu: „Preto stále hľadajte najprv kráľovstvo a [Božiu] spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ — Matúš 6:33.
Vybral som si! Keďže na Novom Zélande vtedy nebola odbočka Jehovových svedkov, bol som pozvaný slúžiť v austrálskej odbočke v Sydney. A tak v roku 1937 som nastúpil na loď do Austrálie, aby som sa stal služobníkom Jehovu Boha celým časom.
‚Aké pridelenie dostanem?‘ pýtal som sa. Záleží však na tom? Veď som povedal Jehovovi: ‚Tu som. Použi ma, kdekoľvek chceš.‘ Dva roky som pomáhal pri zostavovaní gramofónov, ktoré vtedy Jehovovi svedkovia používali na prehrávanie biblických prednášok obyvateľom. No moje hlavné školenie v odbočke bolo pre prácu v sklade literatúry.
Do Singapuru
V roku 1939 som dostal pridelenie na Ďaleký východ — slúžiť v sklade Spoločnosti v Singapure. Sklad bol strediskom pre príjem a expedíciu literatúry z Austrálie, Británie a Spojených štátov do mnohých krajín Ázie.
Singapur bol mnohojazyčným mestom, kde sa prelínali orientálne a európske kultúry. Bežným prostriedkom komunikácie bol malajský jazyk a aby sme my, cudzinci, mohli kázať od dverí k dverám, museli sme sa ho naučiť. Mali sme svedecké karty v mnohých jazykoch. Bolo na nich vytlačené krátke posolstvo o Kráľovstve.
Najprv som sa naučil naspamäť malajskú svedeckú kartu a potom sa moja slovná zásoba v tomto jazyku postupne rozširovala. Nosili sme však biblickú literatúru aj v mnohých ďalších jazykoch. Napríklad pre indické obyvateľstvo sme mali publikácie v bengálčine, gudžarátčine, hindčine, malajalámčine, tamilčine a urdčine. Spoznávať ľudí z toľkých jazykových skupín bolo pre mňa novou skúsenosťou.
Dobre sa pamätám na strašnú správu zo septembra 1939, na vyhlásenie vojny v Európe. Kládli sme si otázku: ‚Vystupňuje sa a zachváti aj Ďaleký východ?‘ Domnieval som sa, že je to predohra k Armagedonu — presne v tom čase, ako som si predstavoval! Cítil som uspokojenie, že plne a správne využívam svoju mladosť.
Popri práci v sklade som sa plne zúčastňoval na zborových zhromaždeniach a na kazateľskej službe. Boli vedené biblické štúdiá a niektorí záujemcovia kladne zareagovali a dali sa pokrstiť vo vode. Na neďalekej pláži boli ponorení do teplých vôd singapurského prístavu. Rozhodli sme sa dokonca usporiadať zhromaždenie a medzi záujemcami sme nenápadne nechali kolovať pozvánky. Na naše potešenie prišlo na toto zhromaždenie, o ktorom sme si vtedy mysleli, že je to naše posledné zhromaždenie pred Armagedonom, asi 25 ľudí.
Komunikácia medzi odbočkami Spoločnosti bola v dôsledku vojny veľmi obmedzená. Napríklad do nášho singapurského skladu prišla krátka správa, že v Singapure sa majú niekedy zastaviť traja nemeckí priekopníci na nemenovanej lodi cestou do neidentifikovaného pridelenia. Prišli o niekoľko týždňov a strávili s nami vzrušujúcich desať hodín. Hoci jazyk bol problémom, pochopili sme, že miestom ich pridelenia je Šanghaj.
Moje pridelenie v Šanghaji
O rok neskôr som aj ja dostal pridelenie slúžiť v Šanghaji. Nemal som ani názov ulice, len číslo poštovej schránky. Po dôkladnom krížovom výsluchu na pošte som dostatočne preukázal svoju totožnosť, a tak som dostal adresu sídla Spoločnosti. Čínsky majiteľ ma však informoval, že odbočka sa presťahovala a novú adresu nevie.
‚Čo teraz urobím?‘ uvažoval som. Potichu som vyslovil modlitbu o vedenie. Zodvihol som oči a zbadal som troch mužov o niečo vyšších, než boli tamojší ľudia, a trochu odlišného vzhľadu. Vyzerali celkom ako tí traja Nemci, ktorí sa vtedy na niekoľko hodín zastavili v Singapure. Rýchlo som za nimi vykročil.
„Prepáčte mi, prosím,“ jachtal som vzrušene. Zastali a s obavou na mňa hľadeli skúmavými očami. „Singapur. Jehovovi svedkovia. Pamätáte sa na mňa?“ spýtal som sa.
Po krátkej chvíli odpovedali: „Ja! Ja! Ja!“ Spontánne sme sa objali. Po tvári mi tiekli slzy radosti. Ako sa mohlo stať, že z miliónov ľudí prešli tadeto práve títo traja muži a práve v tomto čase? Povedal som jednoducho: „Ďakujem, Jehova.“ Vtedy boli v Šanghaji svedkami len tri čínske rodiny, títo traja Nemci a ja.
Hongkong a potom Barma
V Šanghaji som slúžil niekoľko mesiacov a potom som dostal pridelenie do Hongkongu. Môj priekopnícky partner z Austrálie neprišiel, a tak som tam bol sám, jediný svedok v tejto kolónii. Opäť som si musel pripomenúť, že som Jehovovi povedal: „Tu som! Pošli ma.“
Moja činnosť bola zameraná najmä na Číňanov hovoriacich po anglicky, no dostať sa za brány ich obydlí bolo ťažké, pretože sluhovia, ktorí tam stáli, rozprávali len po čínsky. A tak som sa naučil trochu po čínsky, dva najpoužívanejšie dialekty. Zapôsobilo to! Obvykle som pristúpil k týmto sluhom, strážnikom, ukázal som im svoju vizitku, povedal som pár slov po čínsky a potom som bol zvyčajne uvedený dnu.
Raz, keď som navštívil školu, použil som tento postup v snahe rozprávať sa s riaditeľom. Vo vstupnej hale som stretol jednu mladšiu učiteľku. Nasledoval som ju cez niekoľko tried, odpovedal som na úctivé gestá detí na pozdrav a pripravoval som sa na to, že budem predstavený riaditeľovi. Učiteľka zaklopala, otvorila dvere, ustúpila a dala mi pokyn, aby som vstúpil. Na moje nemilé prekvapenie ma zdvorilo zaviedla na toaletu! Zdalo sa, že moja čínština bola nesprávne pochopená a že, ako mi neskôr riaditeľ povedal, bol som omylom považovaný za inšpektora vodovodných a kanalizačných zariadení.
Po štyroch mesiacoch činnosti mi hongkongská polícia oznámila, že naše kazateľské dielo bolo zakázané a že alebo prestanem kázať, alebo budem deportovaný. Zvolil som si deportáciu, pretože dvere k ďalšiemu kázaniu boli inde ešte otvorené. Kým som bol v Hongkongu, rozšíril som 462 kníh a pomohol som ďalším dvom ľuďom, aby sa podieľali na službe.
Z Hongkongu som dostal pridelenie do Barmy. Tu som slúžil ako priekopník a pomáhal som pri práci v sklade v Rangúne (teraz Yangon). K najzaujímavejším zážitkom patrilo kázanie v mestách a dedinách rozptýlených pozdĺž hlavnej cesty z Rangúnu do Mandalaja a ďalej do mesta Lašou ležiaceho neďaleko čínskych hraníc. S mojím priekopníckym partnerom sme sa sústredili na anglicky hovoriace spoločenstvo a získali sme niekoľko stoviek predplatných na časopis Útecha (teraz Prebuďte sa!). Mimochodom, táto hlavná cesta z Rangúnu do Mandalaja sa stala známou ako barmská cesta, cesta, po ktorej boli do Číny posielané americké vojnové dodávky.
Namáhavá cesta prachom siahajúcim po členky často spôsobovala, že sme cítili potrebu poriadne sa vykúpať. To viedlo k udalosti opísanej na začiatku, keď sme boli pri kúpaní v rieke pod mostom zatknutí. Krátko nato nás vojenské operácie a choroba prinútili, aby sme sa vrátili do Rangúnu. V Barme som mohol zostať do roku 1943, keď ma zostrené vojenské operácie prinútili vrátiť sa do Austrálie.
Opäť v Austrálii
Medzičasom bola činnosť Jehovových svedkov v Austrálii zakázaná. Zákaz bol však čoskoro zrušený a po čase som bol znova pozvaný pracovať v kancelárii odbočky. Neskôr, v roku 1947, som sa oženil s Betty Mossovou, ktorá pracovala v odbočke Spoločnosti v Austrálii. Otec i matka Betty boli priekopníkmi a ju i jej brata Billa povzbudzovali, aby urobili z priekopníckej služby svoju životnú cestu. Betty začala s priekopníckou službou, hneď ako skončila školu vo veku štrnástich rokov. Usúdil som, že by sa nám spolu malo dariť, pretože aj ona vlastne Jehovovi povedala: „Tu som! Pošli ma.“
Po roku nášho manželstva som bol pozvaný do krajského diela navštevovať zbory Jehovových svedkov. Práca v austrálskom vnútrozemí bola skutočne náročná. Náhle záplavy často spôsobovali problémy s cestovaním, a to najmä na klzkých ílovitých cestách. Teplota v lete vystupovala až na 43 °C v tieni. Bývali sme v plátených stanoch, takže horúce letá boli takmer neznesiteľne horúce a zimy mrazivo studené.
Bolo radostné slúžiť ako oblastný dozorca v čase, keď boli v Austrálii len dve oblasti. Donald MacLean slúžil v jednej oblasti a ja v druhej. Potom sme si mohli oblasti navzájom vymeniť. Je dojímavé čítať o zboroch, ktoré sú teraz na miestach, kde sme kedysi slúžili. Semená biblickej pravdy naozaj vyrástli a priniesli ovocie!
Späť tam, kde sa to všetko začalo
V roku 1961 som mal výsadu absolvovať prvú triedu misionárskej školy Gileád po tom, čo bola presťahovaná do Brooklynu v New Yorku. Už predtým som dostal pozvania do tejto školy, no zo zdravotných dôvodov som ich nemohol prijať. Na konci desaťmesačného kurzu som dostal pridelenie na Nový Zéland.
A tak od januára 1962 sme s Betty tu, na Novom Zélande, v jednej z krajín protinožcov. Často sa o ňom hovorí ako o jednej z perál Tichomoria. Bolo radostné teokraticky slúžiť v krajskom i v oblastnom diele. Posledných štrnásť rokov, od apríla 1979, pracujeme v novozélandskej kancelárii odbočky.
Betty i ja máme už vyše 70 rokov a spolu máme za sebou 116 rokov nepretržitej služby celým časom pre Kráľovstvo. Betty začala s priekopníckou službou v januári 1933 a ja v apríli 1937. Máme veľkú radosť, keď sledujeme naše duchovné deti a vnúčatá, ako robia to, čo sme robili my, keď sme boli mladí — dbajú na radu v Kazateľovi 12:1: „Pamätaj na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku.“
Aká to bola výsada stráviť prakticky celý život kázaním dobrého posolstva o Božom Kráľovstve a robiť učeníkov, ako to prikázal náš Pán Ježiš Kristus! (Matúš 24:14; 28:19, 20) Sme veľmi šťastní, že sme reagovali na Božie pozvanie tak ako v minulosti prorok Izaiáš: „Tu som! Pošli ma.“