Ako môžeme pripojiť k svojej viere cnosť?
„Pripojte k svojej viere cnosť.“ — 2. PETRA 1:5.
1, 2. Prečo by sme mali očakávať, že Jehovov ľud bude robiť to, čo je cnostné?
JEHOVA vždy koná cnostným spôsobom. Robí to, čo je spravodlivé a dobré. Preto apoštol Peter mohol povedať o Bohu, že povolal pomazaných kresťanov svojou „slávou a cnosťou“. Presné poznanie ich cnostného nebeského Otca im ukázalo, čo je potrebné na to, aby žili životom pravej zbožnej oddanosti. — 2. Petra 1:2, 3.
2 Apoštol Pavol nabáda kresťanov, aby sa stali „napodobňovateľmi Boha ako milované deti“. (Efezanom 5:1) Jehovovi ctitelia by podobne ako ich nebeský Otec mali v každej situácii robiť to, čo je cnostné. Ale čo je to cnosť?
Čo je cnosť?
3. Ako je definovaná „cnosť“?
3 Súčasné slovníky definujú „cnosť“ ako „mravnú znamenitosť; dobrotu“. Je to „správna činnosť a správne myslenie; dobrota charakteru“. Cnostný človek je spravodlivý. Cnosť bola definovaná aj ako „prispôsobenie sa právnej norme“. Pravdaže, pre kresťanov určuje „právnu normu“ Boh a objasňuje ju vo svojom svätom Slove, Biblii.
4. Na rozvíjaní ktorých vlastností uvedených v 2. Petra 1:5–7 musia kresťania tvrdo pracovať?
4 Praví kresťania sa prispôsobujú spravodlivým normám Jehovu Boha a na jeho vzácne sľuby reagujú prejavovaním viery. Dbajú tiež na Petrovu radu: „Prispejte podľa toho celým svojím vážnym úsilím, pripojte k svojej viere cnosť, k cnosti poznanie, k poznaniu sebaovládanie, k sebaovládaniu vytrvalosť, k vytrvalosti zbožnú oddanosť, k zbožnej oddanosti bratskú náklonnosť, k bratskej náklonnosti lásku.“ (2. Petra 1:5–7) Kresťan musí tvrdo pracovať, aby si vypestoval tieto vlastnosti. To sa nedosiahne za pár dní či rokov; vyžaduje si to stále, celoživotné úsilie. Veď už len pripojenie cnosti k našej viere je náročnou úlohou!
5. Čo je cnosť z biblického hľadiska?
5 Lexikograf M. R. Vincent hovorí, že pôvodný klasický význam gréckeho slova prekladaného ako „cnosť“ poukazoval na „znamenitosť akéhokoľvek druhu“. Peter použil jeho množné číslo, keď povedal, že kresťania majú široko-ďaleko oznamovať „znamenitosti“ čiže cnosti Boha. (1. Petra 2:9) V biblickom ponímaní je cnosť opísaná nie ako pasívna vlastnosť, ale ako „mravná sila, mravná energia, vitalita duše“. Keď sa Peter zmieňoval o cnosti, mal na mysli odvážnu mravnú znamenitosť, ktorej prejavovanie a zachovávanie sa očakáva od Božích služobníkov. Môžeme však skutočne robiť to, čo je cnostné v Božích očiach, i keď sme nedokonalí?
Nedokonalí, a predsa cnostní
6. Prečo možno povedať, že môžeme robiť to, čo je v Božích očiach cnostné, i keď sme nedokonalí?
6 Zdedili sme nedokonalosť a hriech, a tak si možno kladieme otázku, ako by sme mohli robiť to, čo je v Božích očiach cnostné. (Rimanom 5:12) Na to, aby sme mali čisté srdce, z ktorého vychádzajú cnostné myšlienky, slová a skutky, rozhodne potrebujeme Jehovovu pomoc. (Porovnaj Lukáša 6:45.) Kajúcny žalmista Dávid po hriechu, ktorého sa dopustil s Bat-šebou, prosil: „Stvor vo mne i čisté srdce, ó, Bože, a vlož do mňa nového ducha, stáleho.“ (Žalm 51:10) Boh Dávidovi odpustil a poskytol mu pomoc potrebnú na to, aby mohol kráčať po životnej ceste cnosti. Teda ak sme vážne zhrešili, ale kajúcne sme prijali pomoc od Boha a od zborových starších, môžeme sa vrátiť na cestu cnosti a zotrvať na nej. — Žalm 103:1–3, 10–14; Jakub 5:13–15.
7, 8. a) Čo je nevyhnutné, ak máme zostať cnostní? b) Akú pomoc majú kresťania, aby boli cnostní?
7 Vzhľadom na vrodenú hriešnosť musíme neustále viesť vnútorný boj, aby sme konali to, čo od nás životná cesta cnosti vyžaduje. Ak máme zostať cnostní, nesmieme nikdy pripustiť, že by sme sa stali otrokmi hriechu. Miesto toho musíme byť „otrokmi spravodlivosti“ a musíme vždy myslieť, hovoriť a konať cnostným spôsobom. (Rimanom 6:16–23) Samozrejme, naše telesné túžby a hriešne sklony sú silné, a preto sa dostávame do konfliktu medzi týmito sklonmi a cnostnými vecami, ktoré od nás Boh vyžaduje. Teda čo máme robiť?
8 Jednou z týchto vecí je, že sa musíme nechať viesť Jehovovým svätým duchom čiže jeho činnou silou. Mali by sme preto dbať na Pavlovu radu: „Choďte stále duchom a nevykonáte nijakú telesnú žiadosť. Veď telo je v svojej žiadosti proti duchu a duch proti telu, lebo si vzájomne odporujú. Takže práve to, čo by ste radi robili, nerobíte.“ (Galaťanom 5:16, 17) Áno, ako silu podnecujúcu k spravodlivosti máme Božieho ducha a ako vodidlo správneho správania máme Božie Slovo. Máme tiež láskyplnú pomoc Jehovovej organizácie a radu „verného a rozvážneho otroka“. (Matúš 24:45–47) Takže môžeme viesť úspešný boj proti hriešnym sklonom. (Rimanom 7:15–25) Pravdaže, ak by nám prišla na myseľ nečistá myšlienka, musíme ju rýchlo zahnať a modliť sa o Božiu pomoc, aby sme odolali akémukoľvek pokušeniu konať spôsobom, ktorému chýba cnosť. — Matúš 6:13.
Cnosť a naše myšlienky
9. Aké zmýšľanie si vyžaduje cnostné správanie?
9 Cnosť sa môže prejaviť už pri zmýšľaní človeka. Ak sa máme tešiť z božskej priazne, musíme myslieť na spravodlivé, dobré a cnostné veci. Pavol povedal: „Bratia, všetko, čo je pravé, čo si zasluhuje vážny záujem, čo je spravodlivé, čo je cudné, čo je hodné lásky, o čom sa dobre hovorí, každá cnosť a každá vec hodná chvály, o tom ďalej uvažujte.“ (Filipanom 4:8) Musíme zamerať svoju myseľ na to, čo je spravodlivé a cudné, a nemalo by nás priťahovať nič z toho, čo nie je cnostné. Pavol mohol povedať: „Konajte to, čo ste sa naučili a tiež prijali, počuli a videli v spojitosti so mnou.“ Ak budeme ako Pavol — cnostní v myslení, v reči i v konaní — budeme dobrými spoločníkmi a vynikajúcimi príkladmi v kresťanskom spôsobe života a ‚Boh pokoja bude s nami‘. — Filipanom 4:9.
10. Ako nám osobné uplatnenie 1. Korinťanom 14:20 pomôže zostať cnostnými?
10 Ak túžime zostať cnostní v myslení, a tak sa páčiť nášmu nebeskému Otcovi, musíme uplatňovať Pavlovu radu: „Nestaňte sa malými deťmi v schopnosti porozumenia, ale buďte nedospelými v zle; a staňte sa plne dospelými v schopnosti porozumenia.“ (1. Korinťanom 14:20) To znamená, že ako kresťania nemáme záujem o poznanie zla alebo o skúsenosti z konania zla. Namiesto toho, že by sme nechali takýmto spôsobom kaziť svoju myseľ, múdro si volíme zostať v tomto smere neskúsení a nevinní ako dojčatá. Súčasne však plne chápeme, že nemravnosť a nesprávne konanie sú v Jehovových očiach hriešne. Ak máme hlbokú, úprimnú túžbu páčiť sa mu tým, že budeme cnostní, prinesie nám to úžitok, lebo táto túžba nás bude podnecovať, aby sme sa vyhýbali nečistým formám zábavy a ďalším vplyvom tohto sveta kaziacim myseľ, sveta, ktorý leží v Satanovej moci. — 1. Jána 5:19.
Cnosť a naša reč
11. Akú reč si vyžaduje cnostné správanie a aké príklady máme v tomto ohľade v Jehovovi Bohu a v Ježišovi Kristovi?
11 Ak sú naše myšlienky cnostné, malo by to mať hlboký vplyv na to, čo hovoríme. Byť cnostný — to si vyžaduje čistú, zdravú, pravdivú a budujúcu reč. (2. Korinťanom 6:3, 4, 7) Jehova je ‚Boh pravdy‘. (Žalm 31:5) Je verný v každom svojom počínaní a jeho sľuby sú spoľahlivé, pretože nemôže luhať. (4. Mojžišova 23:19; 1. Samuelova 15:29; Títovi 1:2) Boží Syn, Ježiš Kristus, je „plný nezaslúženej láskavosti a pravdy“. Keď bol na zemi, vždy hovoril pravdu, tak ako ju prijal od Otca. (Ján 1:14; 8:40) Okrem toho, Ježiš ‚sa nedopustil žiadneho hriechu, ani sa nenašiel klam v jeho ústach‘. (1. Petra 2:22) Ak sme naozaj služobníkmi Boha a Krista, budeme pravdiví v reči a priami v správaní, akoby sme boli ‚prepásaní pravdou‘. — Efezanom 5:9; 6:14.
12. Akému druhu reči sa musíme vyhnúť, ak máme byť cnostní?
12 Ak sme cnostní, vyhneme sa určitému druhu reči. Budeme sa riadiť Pavlovou radou: „Nech je od vás vzdialená každá zlomyseľná horkosť a hnev a zlosť a krik a utŕhačná reč spolu so všetkým zlom.“ „Nech nie je medzi vami ani zmienka o smilstve a nečistote nijakého druhu alebo o chamtivosti, ako sa sluší na svätých, ani hanebné správanie či pochabé reči, ani oplzlé žartovanie, veci, ktoré nie sú vhodné, ale skôr vďakyvzdania.“ (Efezanom 4:31; 5:3, 4) Pre druhých tak bude naša spoločnosť osviežujúca, lebo naše spravodlivé srdce nás podnecuje, aby sme sa vyhýbali nekresťanskej reči.
13. Prečo kresťania musia ovládať svoj jazyk?
13 Túžba páčiť sa Bohu a hovoriť to, čo je cnostné, nám bude pomáhať pri ovládaní jazyka. Keďže máme hriešne sklony, všetci sa z času na čas potkýname v slove. No učeník Jakub hovorí, že „keď vložíme uzdy do pysku koní“, poslušne idú tam, kde chceme. Mali by sme preto tvrdo pracovať na tom, aby sme držali jazyk na uzde a snažili sa ho používať iba cnostným spôsobom. Neovládaný jazyk „predstavuje... svet nespravodlivosti“. (Jakub 3:1–7) Všetky zlé rysy tohto bezbožného sveta súvisia s neskroteným jazykom. Jazyk je zodpovedný za také škodlivé veci, ako je falošné svedectvo, nadávanie a ohováranie. (Izaiáš 5:20; Matúš 15:18–20) A keď nepoddajný jazyk vyslovuje urážlivé, jedovaté alebo ohováračné poznámky, je naplnený smrtonosným jedom. — Žalm 140:3; Rimanom 3:13; Jakub 3:8.
14. Akému dvojakému meradlu v reči sa musia kresťania vyhýbať?
14 Ako ukazuje Jakub, bolo by nezlučiteľné „žehnať Jehovu“ tým, že by sme hovorili o Bohu dobré, a potom by sme zneužívali jazyk na ‚preklínanie ľudí‘ tým, že by sme na nich zvolávali zlo. Aké hriešne by to bolo, keby sme na zhromaždeniach spievali Bohu chvály a potom vyšli von a hovorili zle o spoluveriacich! Sladká a horká voda nemôžu vyvierať z toho istého žriedla. Ak slúžime Jehovovi, ostatní majú právo očakávať, že budeme rozprávať o cnostných veciach namiesto toho, aby sme hovorili odpudzujúce slová. Vyhýbajme sa preto zlej reči a snažme sa hovoriť o veciach, z ktorých budú mať naši druhovia úžitok a ktoré ich budú duchovne budovať. — Jakub 3:9–12.
Cnosť a naše skutky
15. Prečo je také dôležité neuchyľovať sa k nečestným spôsobom?
15 Keďže myslenie a reč kresťanov musia byť cnostné, ako to má byť s našimi skutkami? Byť cnostný v správaní je jediný spôsob, ako môžeme dosiahnuť Božie schválenie. Žiaden Jehovov služobník nemôže opustiť cnosť, uchyľovať sa k nečestnosti a podvádzaniu, a pritom si právom myslieť, že to bude Bohu prijateľné. Príslovia 3:32 hovoria: „Kto sa odchyľuje, je niečím odporným Jehovovi, ale On sa dôverne stýka s priamymi.“ Ak si starostlivo chránime svoj vzťah k Jehovovi Bohu, tieto slová podnecujúce k zamysleniu by nás mali odradiť od vymýšľania škodlivých vecí či od robenia čohokoľvek nečestného. Veď medzi siedmimi vecami, ktoré sú odporné Jehovovej duši, je „srdce, ktoré vymýšľa škodlivé plány“! (Príslovia 6:16–19) Vyhýbajme sa preto takým skutkom a robme to, čo je cnostné, na úžitok našich blížnych a na slávu nášho nebeského Otca.
16. Prečo sa kresťania nesmú zapojiť do pokryteckého konania?
16 Prejavovať cnosť si vyžaduje, aby sme boli čestní. (Hebrejom 13:18) Pokrytecký človek, ktorého skutky nie sú v súlade s jeho slovami, nie je cnostný. Grécke slovo prekladané ako „pokrytec“ (hypokrités) znamená „ten, kto odpovedá“, a používa sa aj na označenie divadelného herca. Pretože grécki a rímski herci mali masky, toto slovo sa začalo používať v prenesenom význame na toho, kto sa pretvaruje. Pokrytci sú „neverní“. (Porovnaj Lukáša 12:46 s Matúšom 24:50, 51.) Pokrytectvo (hypokrisis) môže označovať aj zlo a prefíkanosť. (Matúš 22:18; Marek 12:15; Lukáš 20:23) Aké je to smutné, keď je dôverčivý človek oklamaný úsmevmi, lichotením a skutkami, ktoré sú iba pretvárkou! Naproti tomu je potešiteľné, keď vieme, že sme v styku s dôveryhodnými kresťanmi. A Boh nás požehnáva za to, že sme cnostní a nie sme pokryteckí. Jeho schválenie majú tí, ktorí prejavujú „nepokryteckú bratskú náklonnosť“ a majú „nepokryteckú vieru“. — 1. Petra 1:22; 1. Timotejovi 1:5.
Cnosť je činná dobrota
17, 18. Ako budeme zaobchádzať s druhými, ak budeme prejavovať ovocie ducha v podobe dobroty?
17 Ak pripojíme k našej viere cnosť, budeme sa snažiť zdržať takého myslenia, hovorenia a konania, ktoré je Bohu neprijateľné. Prejavovanie kresťanskej cnosti si však vyžaduje aj činnú dobrotu. Cnosť je v skutočnosti definovaná ako dobrota. A dobrota je ovocím Jehovovho svätého ducha, nie je výsledkom iba ľudského úsilia. (Galaťanom 5:22, 23) Keď budeme prejavovať ovocie ducha v podobe dobroty, budeme podnecovaní myslieť na druhých v dobrom, a napriek ich nedokonalosti chváliť ich za dobré vlastnosti. Slúžia Jehovovi verne už roky? Ak áno, mali by sme im prejavovať úctu a dobre hovoriť o nich a o ich službe Bohu. Náš nebeský Otec si všíma lásku, ktorú prejavujú jeho menu, aj ich cnostné skutky viery, a my by sme si to mali všímať tiež. — Nehemiáš 13:31b; Hebrejom 6:10.
18 Cnosť nás robí trpezlivými, chápavými a súcitnými. Ak spoluctiteľ Jehovu trpí tiesňou alebo depresiou, budeme hovoriť utešujúco a budeme sa snažiť poskytnúť mu nejakú útechu, tak ako náš milujúci nebeský Otec utešuje nás. (2. Korinťanom 1:3, 4; 1. Tesaloničanom 5:14) Máme súcit s tými, ktorí smútia, možno preto, že im zomrel niekto blízky. Ak môžeme urobiť niečo pre zmiernenie utrpenia, urobíme to, lebo cnostný duch nás podnecuje k láskyplnému, dobrotivému konaniu.
19. Ako budú asi druhí zaobchádzať s nami, ak budeme cnostní v myšlienkach, slovách a skutkoch?
19 Tak ako my žehnáme Jehovu tým, že o ňom hovoríme dobre, aj iní budú pravdepodobne žehnať nás, ak budeme cnostní v myšlienkach, slovách i skutkoch. (Žalm 145:10) Múdre príslovie hovorí: „Požehnania sú pre hlavu spravodlivého, ale ústa skazených, tie zakrývajú násilie.“ (Príslovia 10:6) Zlý a násilný človek nemá cnosť, na základe ktorej by si ho druhí obľúbili. Žne to, čo rozsieva, pretože ľudia ho nemôžu úprimne žehnať tým, že by o ňom hovorili dobre. (Galaťanom 6:7) O čo lepšie sú na tom tí, ktorí myslia, hovoria a konajú cnostným spôsobom ako Jehovovi služobníci! Získavajú si lásku, dôveru a úctu druhých, ktorí sú podnecovaní žehnať ich a dobre o nich hovoriť. Okrem toho, zbožná cnosť im prináša neoceniteľné Jehovovo požehnanie. — Príslovia 10:22.
20. Aký účinok majú na zbor Jehovovho ľudu cnostné myšlienky, cnostná reč a cnostné skutky?
20 Cnostné myšlienky, cnostná reč a cnostné skutky sú určite užitočné pre zbor Jehovovho ľudu. Keď spoluveriaci vzájomne o sebe zmýšľajú so srdečnou náklonnosťou a úctou, prekvitá medzi nimi bratská láska. (Ján 13:34, 35) Cnostná reč vrátane úprimnej pochvaly a povzbudenia podporuje vrúcne ovzdušie spolupráce a jednoty. (Žalm 133:1–3) A rozradostňujúce cnostné konanie podnecuje druhých, aby reagovali podobným konaním. A nadovšetko, prejavovanie kresťanskej cnosti prináša schválenie a požehnanie od nášho cnostného nebeského Otca, Jehovu. Kiež si preto dáme za cieľ reagovať na Božie vzácne sľuby prejavovaním viery. A rozhodne sa horlivo usilujme pripojiť k našej viere cnosť.
Ako odpovieš?
◻ Ako by si definoval „cnosť“ a prečo môžu byť aj nedokonalí ľudia cnostní?
◻ Aké myslenie si cnosť vyžaduje?
◻ Ako by mala cnosť pôsobiť na našu reč?
◻ Aký účinok by mala mať cnosť na naše konanie?
◻ Aký úžitok to prináša, keď je človek cnostný?
[Obrázok na strane 21]
Keďže sladká a horká voda nemôžu vyvierať z toho istého zdroja, ostatní právom očakávajú, že Jehovovi služobníci budú hovoriť len to, čo je cnostné