Pánova večera — ako často by sa mala sláviť?

VIANOCE, Veľká noc, sviatky „svätých“. Cirkvi kresťanstva slávia veľa sviatkov a slávností. Viete však, koľko slávností mali podľa príkazu Ježiša Krista sláviť jeho nasledovníci? Odpoveď znie: Iba jednu! Zakladateľ kresťanstva neschválil nijakú ďalšiu slávnosť.

Ak teda Ježiš ustanovil iba jednu slávnosť, je nepochybne veľmi dôležitá. Kresťania by ju mali sláviť presne tak, ako to prikázal Ježiš. Čo bolo tou jedinou slávnosťou?

Jedna slávnosť

Túto slávnosť zaviedol Ježiš v deň svojej smrti. Spolu s apoštolmi si slávnostne pripomenuli židovský sviatok pesach. Potom Ježiš podal apoštolom trochu nekvaseného chleba pesach a povedal: „To znamená moje telo, ktoré má byť dané za vás.“ Ďalej im Ježiš podal pohár vína a povedal: „Tento pohár znamená novú zmluvu mocou mojej krvi, ktorá má byť vyliata za vás.“ Povedal tiež: „Stále to robte na moju pamiatku.“ (Lukáš 22:19, 20; 1. Korinťanom 11:24–26) Táto slávnosť sa volá Pánova večera alebo Pamätná slávnosť. Je to jediná slávnosť, ktorú Ježiš prikázal sláviť svojim nasledovníkom.

Mnohé cirkvi tvrdia, že túto slávnosť slávia zároveň so všetkými svojimi ďalšími slávnosťami, ale väčšinou si ju pripomínajú inak, než ako to prikázal Ježiš. Možno najpozoruhodnejším rozdielom je to, ako často ju slávia. Niektoré cirkvi ju slávia každý mesiac, každý týždeň, alebo dokonca každý deň. Mal Ježiš na mysli niečo také, keď svojim nasledovníkom povedal: „Stále to robte na moju pamiatku“? V preklade The New English Bible sa hovorí: „Robte to ako spomienku na mňa.“ (1. Korinťanom 11:24, 25) Ako často sa slávi nejaké výročie alebo spomienka na niekoho? Zvyčajne iba raz do roka.

Majme tiež na pamäti, že podľa židovského kalendára Ježiš zaviedol túto slávnosť a potom zomrel dňa 14. nisana.a Bol to deň pesachu, sviatku, ktorý Židom pripomínal veľké vyslobodenie, ktoré zažili v Egypte v 16. storočí pred n. l. Obetovanie baránka vtedy viedlo k záchrane židovských prvorodených, zatiaľ čo Jehovov anjel pobil všetkých prvorodených Egypta. — 2. Mojžišova 12:21, 24–27.

Ako to pomáha nášmu porozumeniu? Kresťanský apoštol Pavol napísal: „Kristus, náš pesach, bol obetovaný.“ (1. Korinťanom 5:7) Ježišova smrť bola väčšou obeťou pesach a poskytla ľudstvu možnosť oveľa veľkolepejšej záchrany. Preto pre kresťanov je Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti nahradením židovského pesachu. — Ján 3:16.

Slávnosť pesach sa konala raz do roka. Teda je logické, že rovnako je to aj v prípade Pamätnej slávnosti. Pesach — deň, keď Ježiš zomrel — vždy pripadol na 14. deň židovského mesiaca nisan. Teda Kristova smrť by sa mala pripomínať raz do roka v kalendárny deň, ktorý zodpovedá 14. nisanu. V roku 1994 je týmto dňom sobota 26. marca po západe slnka. Prečo však cirkvi kresťanstva neurobili dňom zvláštnej slávnosti práve tento deň? Na túto otázku nám odpovie krátky pohľad do dejín.

Apoštolský zvyk v nebezpečenstve

Niet pochýb, že počas prvého storočia n. l. tí, čo boli vedení Ježišovými apoštolmi, slávili Pánovu večeru presne tak, ako prikázal Ježiš. No v druhom storočí si niektorí začali čas jej slávnostného pripomínania meniť. Pamätnú slávnosť slávili prvý deň v týždni (teraz zvaný nedeľa), a nie v deň zodpovedajúci 14. nisanu. Prečo?

Pre Židov sa deň začínal asi o šiestej hodine večer a trval do toho istého času nasledujúceho dňa. Ježiš zomrel 14. nisana roku 33 n. l. a tento deň trval od štvrtka večer do piatku večer. Vzkriesený bol na tretí deň, skoro ráno v nedeľu. Niektorí chceli, aby sa slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti slávila každý rok v pevne stanovený deň týždňa, a nie v deň, na ktorý 14. nisan pripadne. Okrem toho, podľa nich bol dôležitejší deň Ježišovho vzkriesenia než deň jeho smrti. Preto sa rozhodli pre nedeľu.

Ježiš prikázal, aby sa pripomínala jeho smrť, nie jeho vzkriesenie. A keďže podľa gregoriánskeho kalendára, ktorý teraz používame, pripadá židovský pesach každý rok na iný deň, je len prirodzené, že to isté by malo platiť aj o Pamätnej slávnosti. Preto sa mnohí držali pôvodného usporiadania a každý rok slávili Pánovu večeru 14. nisana. Časom začali byť nazývaní kvartodecimáni, čo znamená „štrnástnici“.

Niektorí učenci uznali, že títo „štrnástnici“ sa riadili pôvodným vzorom apoštolov. Istý historik povedal: „Čo sa týka dňa slávenia paschy [Pánovej večere], ázijské cirkvi kvartodecimánov mali zaužívané to isté, čo aj jeruzalemská cirkev. V 2. storočí si tieto cirkvi na svoju paschu dňa 14. nisana slávnostne pripomínali vykúpenie uskutočnené smrťou Krista.“ — Studia Patristica, V. zväzok, 1962, strana 8.

Spor narastá

Zatiaľ čo mnohí v Malej Ázii sa riadili zvykom apoštolov, v Ríme bola na slávnosť vyhradená nedeľa. Okolo roku 155 n. l. Polykarpos zo Smyrny, predstaviteľ ázijských zborov, navštívil Rím, aby tento problém, ako i ďalšie problémy rozobrali. Žiaľ, v tejto otázke nebola dosiahnutá žiadna dohoda.

Ireneus Lyonský v jednom liste napísal: „Ani Anicét [z Ríma] nemohol presvedčiť Polykarpa, aby neslávil to, čo vždy slávil s Jánom, učeníkom nášho Pána, a s ďalšími apoštolmi, s ktorými sa stretával, a ani Polykarpos nepresvedčil Anicéta, aby to slávil, pretože Anicét povedal, že by sa mal držať zvyku starších, ktorí boli pred ním.“ (Eusebios, 5. kniha, 24. kapitola) Všimnite si, že podľa správy Polykarpos zakladal svoje stanovisko na autorite apoštolov, zatiaľ čo Anicét sa odvolával na zvyk predchádzajúcich starších v Ríme.

Koncom druhého storočia n. l. sa tento spor vyostril. Asi v roku 190 n. l. bol za rímskeho biskupa zvolený istý Viktor. Bol presvedčený, že Pánova večera by sa mala sláviť v nedeľu, a vyhľadával podporu toľkých ďalších vodcov, koľko len bolo možné. Viktor nútil ázijské zbory, aby prešli na nedeľné usporiadanie.

V mene tých, čo žili v Malej Ázii, odpovedal Polykrates z Efezu, ktorý odmietol poddať sa nátlaku. Povedal: „Tento deň zachovávame bez toho, aby sme ho svojvoľne menili, ani k nemu nepripočítavame, ani od neho neodpočítavame.“ Potom uviedol mnohé autority včítane apoštola Jána. „Tí všetci,“ pokračoval, „slávili paschu na štrnásty deň podľa evanjelia a nijako sa od toho neodchyľovali.“ Polykrates dodal: „Čo sa mňa týka, bratia... nebojím sa hrozieb. Pretože tí lepší ako ja povedali, že musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Eusebios, 5. kniha, 24. kapitola.

Viktorovi sa táto odpoveď nepáčila. Jedno historické dielo hovorí, že „exkomunikoval všetky ázijské cirkvi a medzi všetkými cirkvami zmýšľajúcimi tak ako on dal kolovať listy, že by s nimi nemali udržiavať žiaden kontakt“. No „všetci múdri a rozvážni muži z jeho vlastnej skupiny mu tento jeho unáhlený a trúfalý skutok zazlievali a niekoľkí z nich mu ostro napísali a radili mu... aby zachovával lásku, jednotu a pokoj“. — Antiquities of the Christian Church (Starý vek kresťanskej cirkvi) od Binghama, 20. kniha, 5. kapitola.

Odpadlíctvo ustanovené

Napriek takýmto protestom boli kresťania v Malej Ázii stále viac osamotení v otázke, kedy sláviť Pánovu večeru. Všade sa postupne vkrádali odchýlky. Niektorí slávili celé obdobie od 14. nisana až do nasledujúcej nedele. Iní si túto príležitosť pripomínali častejšie — každú nedeľu.

V roku 314 n. l. sa konal koncil v Arles (Francúzsko) a jeho snahou bolo presadiť rímske usporiadanie a potlačiť akúkoľvek inú možnosť. Zostávajúci kvartodecimáni tomu naďalej vzdorovali. V roku 325 n. l. pohanský cisár Konštantín zvolal ekumenickú synodu, Nicejský koncil, aby bola vyriešená táto otázka, a tiež ďalšie otázky, ktoré rozdeľovali tých, čo sa v jeho ríši hlásili ku kresťanstvu. Koncil vydal výnos, ktorý všetkým v Malej Ázii nariaďoval prispôsobiť sa rímskemu zvyku.

Je zaujímavé všimnúť si jeden z hlavných argumentov predložených preto, aby sa Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti prestala sláviť podľa dátumu v židovskom kalendári. V knihe A History of the Christian Councils (Dejiny kresťanských koncilov) od K. J. Hefeleho sa hovorí: „Bolo vyhlásené za zvlášť potupné, aby sa tento najsvätejší zo všetkých sviatkov riadil zvykom (výpočtom) Židov, ktorí si pošpinili ruky najstrašnejším zločinom a ktorých mysle sú zaslepené.“ (1. zväzok, strana 322) Niečo také sa považovalo za „‚ponižujúcu podriadenosť‘ Synagóge, ktorá trápila cirkev,“ hovorí J. Juster, citovaný v diele Studia Patristica, IV. zväzok, 1961, strana 412.

To bol antisemitizmus! Tí, ktorí slávili Slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti v ten istý deň, v ktorý zomrel, boli považovaní za požidovčených. Zabudlo sa na to, že sám Ježiš bol Žid a že dal tomuto dňu význam tým, že vtedy obetoval svoj život v prospech ľudstva. Od toho času boli kvartodecimáni odsudzovaní ako kacíri a rozkolníci a boli prenasledovaní. Koncil, ktorý sa konal v Antiochii v roku 341 n. l., nariadil, že majú byť exkomunikovaní. Napriek tomu ich v roku 400 n. l. bolo stále ešte veľa a v malých počtoch existovali aj dlho potom.

Odvtedy sa kresťanstvo nedokázalo vrátiť k pôvodnému Ježišovmu usporiadaniu. Profesor William Bright pripustil: „Keď bol slávnostnej pripomienke umučenia ako takého zasvätený zvláštny deň, Veľký piatok, bolo už príliš neskoro na to, aby sa ‚paschové‘ zhromaždenia, ktoré sv. Pavol spojil s obetnou smrťou, obmedzili iba na tento deň: tieto zhromaždenia boli bez zábran aplikované na sviatok vzkriesenia a v rituálovom jazyku gréckeho a latinského kresťanstva sa usídlil myšlienkový zmätok.“ — The Age of the Fathers (Vek otcov), 1. zväzok, strana 102.

A ako je to dnes?

Možno sa pýtate: ‚Naozaj po všetkých tých rokoch záleží na tom, kedy sa Pamätná slávnosť slávi?‘ Áno, záleží. Zmeny urobili cieľavedomí muži usilujúci sa o moc. Ľudia sa riadili vlastnými predstavami namiesto toho, aby poslúchali Ježiša Krista. Zreteľne sa splnila výstraha apoštola Pavla: „Viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás [kresťanov] utláčajúci vlci a nebudú nežne zaobchádzať so stádom. A z vás samých povstanú muži a budú hovoriť prevrátené veci, aby odviedli za sebou učeníkov.“ — Skutky 20:29, 30.

Ide o otázku poslušnosti. Ježiš zaviedol iba jednu slávnosť, ktorú majú kresťania sláviť. Biblia jasne hovorí, kedy a ako by sa táto slávnosť mala sláviť. Teda kto má právo meniť to? Raní kvartodecimáni radšej znášali prenasledovanie a radšej sa nechali exkomunikovať, než aby v tejto veci urobili kompromis.

Možno by bolo pre vás zaujímavé dozvedieť sa, že stále sú na zemi kresťania, ktorí dbajú na Ježišove želania a pripomínajú si Slávnosť na pamiatku jeho smrti v deň, ktorý určil. Tento rok sa Jehovovi svedkovia zhromaždia vo svojich sálach Kráľovstva po celej zemi po 18. hodine v sobotu 26. marca — keď sa začína 14. deň mesiaca nisan. Potom budú robiť presne to, čo by sa podľa Ježišových slov malo robiť v tento nanajvýš významný čas. Prečo nesláviť Pánovu večeru spolu s nimi? Svojou prítomnosťou môžete aj vy vyjadriť, že máte úctu k želaniam Ježiša Krista.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

‚TO DRAHOCENNÉ VÝKUPNÉ‘

Výkupná obeť Ježiša Krista je oveľa viac než len náuka. Ježiš o sebe povedal: „Syn človeka totiž neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoju dušu ako výkupné na výmenu za mnohých.“ (Marek 10:45) Vysvetlil tiež: „Tak veľmi Boh miloval svet [ľudstva], že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ (Ján 3:16) Výkupné otvára mŕtvym cestu ku vzkrieseniu a vyhliadku na večný život. — Ján 5:28, 29.

Počas slávenia Pánovej večere sa pripomína práve životne dôležitá smrť Ježiša Krista. Jeho obeť toho vykonáva tak veľa! Istá žena, ktorú školili zbožní rodičia a ktorá chodí v Božej pravde už desiatky rokov, vyjadrila svoju vďačnosť týmito slovami:

„Tešíme sa na Pamätnú slávnosť. Je každý rok výnimočnejšia. Pamätám si, ako som pred 20 rokmi stála v pohrebnej sieni, pozerala som sa na svojho drahého otecka a skutočne zo srdca som pocítila vďačnosť za výkupné. Predtým to bola len vec pochopenia rozumom. Áno, poznala som všetky biblické texty, aj to, ako ich vysvetliť! Ale až vtedy, keď som pocítila chladnú realitu smrti, moje srdce doslova poskočilo od radosti z toho, čo bude pre nás prostredníctvom tohto drahocenného výkupného urobené.“