Fascinujúce Josephove kroniky
BÁDATELIA histórie už dlho uvažujú nad fascinujúcimi Josephovými spismi. Narodil sa len štyri roky po Kristovej smrti a bol očitým svedkom desivého splnenia Ježišovho proroctva o židovskom národe v prvom storočí. Josephus bol vojenským veliteľom, diplomatom, farizejom a učencom.
Josephove spisy obsahujú množstvo pútavých podrobností. Osvetľujú biblický kánon a sú tiež doslova topografickým a zemepisným sprievodcom po Palestíne. Nie div, že mnohí považujú jeho diela za hodnotný príspevok do svojej knižnice.
Jeho detstvo a mladosť
Jósep ben Mattatjáh, alebo Josephus, sa narodil v roku 37 n. l., v prvom roku vlády rímskeho cisára Caligulu. Josephov otec patril do kňazskej rodiny. Jeho matka, ako tvrdil, bola potomkom hasmonejského veľkňaza Jonatána.
Už v rokoch dospievania Josephus dychtivo študoval mojžišovský Zákon. Starostlivo analyzoval tri sekty judaizmu — farizejov, saducejov a esénov. Keďže sa prikláňal k esénom, rozhodol sa tri roky bývať na púšti s istým pustovníkom menom Bannus, ktorý bol pravdepodobne esén. V devätnástich rokoch odtiaľ Josephus odišiel, vrátil sa do Jeruzalema a pripojil sa k farizejom.
Do Ríma a späť
V roku 64 n. l. cestoval Josephus do Ríma, aby sa tu prihovoril za židovských kňazov, ktorých judský prokurátor Félix poslal na súd cisárovi Nerónovi. Cestou loď stroskotala a Josephus len tak-tak unikol smrti. Zo 600 cestujúcich, ktorí boli na lodi, sa zachránilo len 80.
Počas Josephovej návštevy v Ríme ho istý židovský herec predstavil Nerónovej manželke, cisárovnej Poppaei. Tá zohrala kľúčovú úlohu v úspešnom dovŕšení jeho poslania. Veľkoleposť mesta na Josepha zapôsobila trvalým dojmom.
Keď sa Josephus vrátil do Judey, v mysliach Židov už bola pevne zakorenená vzbura proti Rímu. Josephus sa pokúšal svojich krajanov presvedčiť o márnosti boja proti Rímu. Keďže ich však nebol schopný zastaviť a pravdepodobne sa bál, že ho budú považovať za zradcu, prijal postavenie veliteľa židovského vojska v Galilei. Josephus sa na boj s rímskymi vojskami pripravil — zhromaždil a vyškolil svojich mužov a urobil potrebné opatrenia — ale všetko márne. Galilea Vespaziánovej armáde podľahla. Po 47-dňovom obliehaní bola Josephova pevnosť v Jotapate dobytá.
Keď Josephus kapituloval, bystro predpovedal, že Vespazián sa čoskoro stane cisárom. Josephus bol uväznený, ale vďaka tejto predpovedi bol ušetrený trestu; a keď sa predpoveď splnila, bol oslobodený. To bol zlom v jeho živote. Zvyšnú časť vojny slúžil Rimanom ako tlmočník a sprostredkovateľ. Na znak toho, že je pod ochranou Vespaziána a jeho synov Tita a Domitiana, Josephus pripojil k svojmu menu rodinné meno Flavius.
Diela Josepha Flavia
Najstarší Josephov spis sa nazýva Židovská vojna. Panuje názor, že tento sedemzväzkový záznam pripravil preto, aby Židom predložil živý obraz nadradenej sily Ríma a poskytol odstrašujúci prostriedok proti vzburám v budúcnosti. Tieto spisy podrobne skúmajú židovské dejiny od času, keď Jeruzalem ovládol Antiochus Epiphanes (v druhom storočí pred n. l.), po búrlivú potýčku v roku 67 n. l. Ako očitý svedok Josephus potom opisuje vojnu, ktorá vyvrcholila roku 73 n. l.
Ďalším Josephovým dielom bol Židovský starovek, 20-zväzková história Židov. Počnúc Genezis a stvorením pokračuje až po vypuknutie vojny s Rímom. Josephus sa presne drží postupnosti biblického rozprávania a pripája k tomu tradičné výklady a postrehy zvonku.
Josephus napísal aj vlastné rozprávanie s jednoduchým názvom Život. Snaží sa v ňom ospravedlniť svoj postoj počas vojny a pokúša sa zmierniť obvinenia, ktoré proti nemu vzniesol Justus z Tiberiady. Štvrté dielo — dvojzväzková obhajoba nazvaná Proti Apiónovi — je obranou pred nesprávnymi predstavami o Židoch.
Hlbší pohľad do Božieho Slova
Niet pochýb, že veľká časť Josephovej histórie je presná. V diele Proti Apiónovi Josephus ukazuje, že Židia nikdy nezahrnuli apokryfické knihy medzi inšpirované Písma. Podáva svedectvo o presnosti a vnútornom súlade božských spisov. Josephus hovorí: „Nemáme medzi sebou nespočítateľné množstvo kníh, ktoré by navzájom nesúhlasili a protirečili si... ale len dvadsaťdva kníh [ekvivalent nášho dnešného rozdelenia Písiem na 39 kníh], ktoré obsahujú správy o celej minulosti; ktoré sú právom považované za božské.“
V Židovskom staroveku pripája Josephus k biblickej správe zaujímavú podrobnosť. Hovorí, že „Izák mal dvadsaťpäť rokov“, keď mu Abrahám poviazal ruky a nohy, aby ho obetoval. Podľa Josepha, keď Izák pomohol postaviť oltár, povedal, že „‚by nebol hoden, aby sa predtým narodil, keby mal odmietnuť to, čo pre neho určil Boh a jeho otec‘... Preto okamžite išiel na oltár, aby bol obetovaný.“
K biblickému záznamu o vyjdení Izraela zo starovekého Egypta Josephus pridáva tieto detaily: „Počet tých, ktorí ich prenasledovali, bol šesťsto dvojkolesových vozov s päťdesiatimi tisícami jazdcov a dvestotisíc pešiakov, všetko ozbrojených.“ Josephus tiež hovorí, že „keď mal Samuel dvanásť rokov, začal prorokovať: a raz, keď zaspal, Boh naňho zavolal menom“. — Porovnaj 1. Samuelovu 3:2–21.
Ďalšie Josephove spisy umožňujú hlbšie nahliadnuť do daní, zákonov a udalostí. Menuje Salome ako ženu, ktorá tancovala na Herodesovej slávnosti a ktorá si žiadala hlavu Jána Krstiteľa. (Marek 6:17–26) Väčšinu toho, čo vieme o Herodesovcoch, zaznamenal Josephus. Hovorí dokonca aj to, že „aby [Herodes] zakryl svoj pokročilý vek, prefarboval si vlasy na čierno“.
Veľká vzbura proti Rímu
Presne 33 rokov po tom, ako Ježiš vyslovil proroctvo o Jeruzaleme a jeho chráme, začalo sa odvíjať splnenie tohto proroctva. Radikálne židovské frakcie v Jeruzaleme sa upli na predstavu zvrhnutia rímskeho jarma. Správa o tom viedla v roku 66 n. l. k mobilizácii a vyslaniu rímskych légií pod vedením sýrskeho miestodržiteľa Cestia Galla. Ich poslaním bolo potlačiť vzburu a potrestať vinníkov. Cestiovi muži najprv spustošili okrajové časti Jeruzalema a potom sa utáborili okolo mesta obohnaného múrom. Použitím metódy nazvanej testudo sa Rimania úspešne chránili pred nepriateľom tým, že pospájali svoje štíty, takže vytvorili akoby chrbát korytnačky. Josephus dosvedčil úspešnosť tejto metódy, keď uviedol: „Šípy, ktoré boli vystreľované, dopadali a skĺzavali sa, a nijako pritom neuškodili; vojaci tak podkopali múr bez toho, že by boli sami zranení a všetko pripravili na založenie ohňa v chrámovej bráne.“
„Potom sa stalo,“ hovorí Josephus, „že Cestius... stadiaľ svojich vojakov odvolal... Odtiahol od mesta bez akejkoľvek príčiny.“ Zjavne bez toho, že by mal v úmysle vyvýšiť Božieho Syna, Josephus zaznamenal práve to, čo kresťania v Jeruzaleme očakávali. Bolo to splnenie proroctva Ježiša Krista! Roky predtým dal Boží Syn výstrahu: „Keď uvidíte Jeruzalem obklopený utáborenými vojskami, tak vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. Nech potom tí, čo sú v Judei, utekajú na vrchy, a tí, čo sú v jeho strede, nech odídu, a tí, čo sú na vidieku, nech doň nevstupujú; lebo to sú dni na uplatnenie práva, aby sa splnilo všetko, čo bolo napísané.“ (Lukáš 21:20–22) Podľa Ježišových pokynov jeho verní nasledovníci rýchlo utiekli z mesta, zostali mimo neho a boli ušetrení utrpenia, ktoré neskôr mesto postihlo.
Keď sa roku 70 n. l. rímske vojská vrátili, Josephus do najmenších podrobností zaznamenal, k čomu to viedlo. Vespaziánov najstarší syn, generál Titus, prišiel dobyť Jeruzalem i s jeho veľkolepým chrámom. Vnútri v meste sa bojujúce frakcie pokúšali prevziať moc. Uchyľovali sa k extrémnym opatreniam a prelialo sa veľa krvi. Niektorí „boli pohromami, ktoré sa diali vnútri, takí sužovaní, že túžili po Rimanoch“ v nádeji na „oslobodenie od tunajšej biedy“, hovorí Josephus. Povstalcov nazýva „rabovačmi“, ktorí ničili majetok bohatých a vraždili popredných mužov — tých, ktorých podozrievali z ochoty ustúpiť Rimanom.
Cez občiansku vojnu životné podmienky v Jeruzaleme sa nepredstaviteľne zhoršili a mŕtvi zostávali nepochovaní. Vzbúrenci sami „bojovali proti sebe navzájom a šliapali pritom po mŕtvych telách, ktoré ležali nahromadené jedno na druhom“. Vzbúrenci plienili obyvateľstvo, vraždili pre jedlo a majetok. Neustále bolo počuť výkriky postihnutých.
Titus vyzýval Židov, aby vydali mesto, a tak sa zachránili. „Poslal Josepha, aby k nim hovoril v ich jazyku; predstavoval si totiž, že svojím krajanom sa zrejme nechajú presvedčiť.“ Ale oni Josepha pohanili. Titus potom okolo celého mesta postavil múr z ostrých kolov. (Lukáš 19:43) Keď takto zanikla všetka nádej na únik a bol znemožnený akýkoľvek pohyb, hlad „pohlcoval ľudí po celých domoch a rodinách“. Počet obetí sa zvyšoval pokračujúcim bojom. Titus dobyl Jeruzalem, a tým nevedomky splnil biblické proroctvo. Pozorujúc masívne múry Jeruzalema a jeho opevnené veže, vyhlásil: „Nebol to nikto iný ako Boh, kto vyhnal Židov z tohto opevnenia.“ Zahynulo vyše milióna Židov. — Lukáš 21:5, 6, 23, 24.
Po vojne
Po vojne išiel Josephus do Ríma. Pod záštitou Flaviovcov žil ako rímsky občan v bývalom Vespaziánovom sídle a od Tita dostal cisársku penziu spolu s darmi. Potom sa Josephus zameral na literárnu kariéru.
Je zaujímavé všimnúť si, že to bol zjavne Josephus, kto utvoril slovo „teokracia“. O židovskom národe napísal: „Našu vládu... možno označiť ako teokraciu, a tak pripísať autoritu a moc Bohu.“
Josephus nikdy netvrdil, že je kresťanom. Nepísal pod Božou inšpiráciou. Ale fascinujúce Josephove kroniky majú osvetľujúcu historickú hodnotu.
[Obrázok na strane 31]
Josephus pri jeruzalemských múroch