Je to naozaj krádež?

ABIODUN bol vrchným čašníkom v istom veľkom hoteli v Nigérii. Keď v jeden večer zamykal banketovú sálu, našiel peňaženku, v ktorej bolo 1827 dolárov. Peniaze bez otáľania odovzdal. Neskôr sa k nim prihlásil ich majiteľ, jeden z hotelových hostí. Správa hotela odmenila Abioduna dvojnásobným povýšením a vyhlásila ho za „najlepšieho pracovníka roku“. Aj majiteľ peňazí ho odmenil.

Quality, miestny spravodajský časopis, vyzdvihol túto udalosť, nazývajúc Abioduna „dobrý Samaritán“. Keď Abiodun dostal od časopisu Quality otázku, či nebol v pokušení nechať si tie peniaze, povedal: ‚Som jedným z Jehovových svedkov. Preto keď nájdem niečo, čo mi nepatrí, vrátim to majiteľovi.‘

Veľa ľudí v okolí bolo prekvapených Abiodunovým prejavom čestnosti. Abiodunovi spoluveriaci — svedkovia — boli potešení tým, čo sa stalo, ale neboli tým prekvapení. Po celej zemi sú Jehovovi svedkovia známi svojimi vysokými normami správania. Čestnosť medzi nimi nie je výnimkou; je to pravidlo, neoddeliteľná súčasť pravého kresťanstva.

Príležitostne však určité okolnosti môžu spôsobiť, že sa zdá ťažké určiť rozdiel medzi tým, čo je a čo nie je čestné. Uvažujme o tejto situácii: Festus, ktorý sa staral o príspevky a účty v zbore Jehovových svedkov v západnej Afrike, zúfalo potreboval peniaze.a Jeho manželka sa mala podrobiť vážnej operácii, ktorá sa podľa vyjadrenia jej lekárov nemala odkladať. Nemocnica požadovala polovicu peňazí vopred.

Festus nemal peniaze. Obrátil sa na niekoľkých ľudí s prosbou o pôžičku, ale bol odmietnutý. Potom si spomenul na peniaze, o ktoré sa staral, a začal uvažovať: ‚Je správne, aby som nechal svoju manželku v nebezpečenstve smrti, keď môžem urobiť niečo, aby som tomu predišiel? Prečo si „nepožičať“ z peňazí zboru? Vrátim ich, keď mi niektorí ľudia zaplatia, čo mi dlhujú.‘

Festus použil peniaze, ktoré neboli jeho, a zaplatil nemocnici. Bolo jeho uvažovanie správne? Bol jeho skutok ospravedlniteľný z hľadiska núdzovej situácie, v ktorej sa ocitol?

Čie sú to peniaze?

Pri rozoberaní týchto otázok si stručne zopakujme niekoľko bodov o zdroji a účele takých peňazí, z akých si vzal Festus. Finančné prostriedky plynú z dobrovoľných príspevkov od členov zboru, ktorí chcú podporovať Jehovovo čisté uctievanie. (2. Korinťanom 9:7) Nepoužívajú sa na vyplácanie miezd, pretože nikto nie je platený za to, čo robí v zbore. Naopak, príspevky sa používajú hlavne na zaobstaranie a udržiavanie miesta zhromažďovania, obyčajne sály Kráľovstva. To umožňuje zabezpečiť vyhovujúce a pohodlné miesto, kde sa stretávajú mladí aj starí, bohatí aj chudobní, aby sa poučovali z Biblie.

Čie sú to peniaze? Patria zboru kolektívne. Žiaden jednotlivý člen neurčuje, ako majú byť peniaze použité. Zatiaľ čo rada starších rozhoduje o úhrade bežných zborových výdavkov, pri vzniku mimoriadnych úhrad starší predložia túto záležitosť na schválenie celému zboru.

Požičanie, či krádež?

Keďže Festus mal v úmysle peniaze vrátiť hneď, ako to bude možné, pozeral sa na tento čin ako na požičanie. Ale Webster’s New Dictionary of Synonyms používa iné slová na „zobratie a presunutie majetku iného, obyčajne tajne alebo bez jeho vedomia a vždy bez jeho súhlasu“. Tieto slová sú „krádež“ a „zlodej“. Festus si vzal peniaze, ktoré patrili zboru, bez dovolenia alebo bez oprávnenia. Dopustil sa teda krádeže. Bol zlodejom.

Prirodzene, nie každá motivácia, ktorá je za krádežou, je rovnako trestuhodná. Môžeme to vidieť na príklade Judáša Iškariotského, ktorý bol poverený starostlivosťou o peniaze, ktoré patrili Ježišovi a jeho verným apoštolom. Biblia hovorí: „[Judáš] bol zlodej a mal pokladničku a odnášal peniaze, ktoré do nej vkladali.“ (Ján 12:6) Judáš, podnietený zlým srdcom a zrejmou chamtivosťou, postupoval od zlého k horšiemu. Nakoniec sa znížil k tomu, že zradil Božieho Syna — za tridsať kúskov striebra. — Matúš 26:14–16.

Ale Festus bol motivovaný obavou o svoju chorú manželku. Znamená to, že bol bez viny? V žiadnom prípade. Uvažujme o tom, čo hovorí Biblia o krádeži v inej zdanlivo núdzovej situácii: „Ľudia nepohŕdajú zlodejom preto, že kradne, aby nasýtil svoju dušu, keď je hladný. Ak je však pristihnutý, nahradí to sedemnásobne; dá všetky hodnotné veci svojho domu.“ (Príslovia 6:30, 31) Inými slovami, ak je zlodej prichytený, musí znášať uložený trest v plnej miere. Podľa mojžišovského Zákona mal zlodej za svoj trestný čin zaplatiť. A tak Biblia nepovzbudzuje ku krádeži ani ju neospravedlňuje; skôr varuje, že aj keď ide o núdzovú situáciu, kradnutie môže viesť k ekonomickej strate, k hanbe, a čo je najvážnejšie, k strate Božieho schválenia.

Ako Jehovovi svedkovia musia byť všetci praví kresťania príkladní, „bez obvinenia“, a to zvlášť tí, ktorí sú poverení nejakými úlohami v zbore. (1. Timotejovi 3:10) Festus nedostal späť peniaze, ktoré očakával, a tak nemohol vrátiť tie, ktoré zobral. O jeho skutku sa dozvedeli iní. Čo sa s ním stalo? Keby bol nekajúcnym hriešnikom, bol by vylúčený z čistého kresťanského zboru. (1. Petra 4:15) Ale on si to vzal k srdcu a robil pokánie. Tak mohol zostať v zbore, hoci prišiel o služobné výsady.

Dôvera v Boha

Apoštol Pavol varoval, že ak kradne niekto, kto o sebe vyhlasuje, že slúži Jehovovi, môže to priniesť pohanu na Božie meno a na ľud, ktorý nosí Jeho meno. Pavol napísal: „Ty, ktorý učíš iného, sám seba neučíš? Ty, ktorý hlásaš: ‚Nekradni‘, kradneš? Veď ‚pre vás sa rúhajú Božiemu menu medzi národmi‘.“ — Rimanom 2:21, 24.

Agúr, múdry muž staroveku, poukázal na to isté. Vo svojej modlitbe prosil, aby „neschudobnel a nekradol a tak nepotupil meno svojho Boha“. (Príslovia 30:9, Evanjelický preklad) Všimni si, že múdry muž uznal, že chudoba môže privodiť okolnosti, ktoré by dokonca aj spravodlivú osobu mohli doviesť k pokušeniu kradnúť. Naozaj, ťažké časy môžu vyskúšať kresťanovu vieru v Jehovovu schopnosť postarať sa o potreby jeho ľudu.

Ale lojálni svedkovia Jehovu vrátane tých, ktorí sú chudobní, majú vieru, že Boh „sa stáva darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. (Hebrejom 11:6) Vedia, že Jehova odmieňa verných tým, že im pomáha starať sa o ich potreby. Ježiš to vysvetlil vo svojej Kázni na vrchu, keď povedal: „Nikdy nebuďte úzkostliví a nehovorte: ‚Čo máme jesť?‘ alebo ‚Čo máme piť?‘ alebo ‚Čo si oblečieme?‘... Veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete. Preto stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ — Matúš 6:31–33.

Ako sa Boh stará o núdznych v kresťanskom zbore? Mnohými spôsobmi. Napríklad prostredníctvom spoluveriacich. Členovia Božieho ľudu prejavujú jeden druhému opravdivú lásku. Berú vážne biblické napomenutie: „Ktokoľvek má však prostriedky tohto sveta na živobytie a zbadá svojho brata, ktorý má núdzu, a predsa pred ním zavrie dvere svojho nežného súcitu, ako v ňom zostáva Božia láska? Dieťatká, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ — 1. Jána 3:17, 18.

Vo viac než 73 000 zboroch na celom svete sa vyše štyri a pol milióna svedkov Jehovu usilovne snaží slúžiť Bohu podľa jeho spravodlivých zásad. Vedia, že Boh nikdy neopustí svojich verných. Tí, ktorí slúžia Jehovovi už veľa rokov, prevolávajú súhlasne s kráľom Dávidom, ktorý napísal: „Býval som mladým mužom, aj som zostarol, a predsa som nevidel žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb.“ — Žalm 37:25.

O koľko lepšie je vložiť svoju dôveru v Boha, ktorý inšpiroval tieto slová, než aby človek pripustil, že by bol niekedy v pokušení kradnúť, a mohol tak stratiť Božiu priazeň navždy! — 1. Korinťanom 6:9, 10.

[Poznámka pod čiarou]