Podporovaná Bohom, ktorý nemôže luhať

ROZPRÁVA MARY WILLISOVÁ

Účinky veľkej hospodárskej krízy zasiahli vnútrozemie Západnej Austrálie v roku 1932. Vtedy, keď som mala ešte len 19 rokov, sme s Ellen Daviesovou boli pridelené kázať na území s rozlohou asi 100 000 štvorcových kilometrov. Naším východiskovým bodom malo byť malé mesto Wiluna, ležiace asi 950 kilometrov na severovýchod od nášho domova v Perthe, hlavnom meste Západnej Austrálie.

CESTOU tam sme sa s Ellen viezli v služobnom vozni spolu s priateľským sprievodcom. Vždy keď vlak zastavil na vedľajšej koľaji, sprievodca nám ochotne povedal, ako dlho tam budeme stáť. Tak sme mohli vystúpiť z vlaku a vydávať svedectvo ľuďom žijúcim v týchto izolovaných železničných osadách. Nakoniec sme uprostred prachovej búrky došli do baníckeho mesta Wiluna.

Ale vedľajšia koľaj vo Wilune bola od mesta vzdialená takmer 3 kilometre. Mali sme tri ťažké kartóny s literatúrou a dva kufre, a ani jedna sme neboli veľmi silné. Čo budeme robiť? Zavesili sme kartón na tyč a každá chytila jeden koniec. Takto sme kartóny poodnášali, jeden za druhým. Sedemkrát sme merali cestu, aby sme odniesli tri kartóny a kufre do mesta vzdialeného tri kilometre. Robili sme časté prestávky, aby sme si odpočinuli, pretože nás veľmi boleli ruky.

Napriek prachu, boľavým rukám a unaveným nohám sme mali radosť z tejto náročnej úlohy a z dobrodružstva. Obe sme cítili, že Jehova je s nami a že nás podporuje, aby sme zvládli tento náročný začiatok kázania na odľahlých miestach. Zakrátko sme videli tiež jeho požehnanie v našej práci, pretože naše úsilie na tejto ceste viedlo k tomu, že tu ochotne prijal biblickú pravdu mladík menom Bob Horn. Mali sme radosť z toho, že Bob mohol stráviť niekoľko rokov v službe v bételi a že verne slúžil Jehovovi takmer 50 rokov až do svojej smrti v roku 1982.

Z Wiluny sme na ceste dlhej viac než 700 kilometrov prepracovávali osady až do Geraldtonu na pobreží. Odtiaľ sme sa vracali späť do Perthu. Niektoré noci sme spali v prázdnych staničných čakárňach, a raz dokonca v stohu sena vedľa železničnej trate.

Mali sme so sebou obliečku na vankúš, do ktorej sme zabalili domáce biskvity z pšeničnej múky. To bola naša hlavná strava počas prvej polovice našej cesty. Niekedy sme si zarobili na jedlo umývaním riadu a drhnutím podlahy v penziónoch a jedálňach. Inokedy sme v horúčave zberali hrášok alebo fazuľu. Na pokrytie našich výdavkov nám pomohli príspevky od záujemcov, ktorí prijali biblickú literatúru.

To, čo ma posilnilo, aby som si v tých dňoch udržala vieru v Jehovu a šťastne sa vyrovnala s mnohými ťažkými situáciami, bol príklad mojej matky a školenie, ktoré som od nej dostala v detstve.

Kresťanské dedičstvo

Moja matka mala silnú vieru v Stvoriteľa a pokiaľ mi len siaha pamäť, vždy nám deťom o ňom rozprávala. Jej viera však bola bolestne vyskúšaná smrťou môjho sedemročného brata, ktorý zahynul pri tragickej nehode v škole. Ale mama namiesto toho, aby zatrpkla voči Bohu, začala sa venovať vážnemu štúdiu Biblie. Chcela sa dozvedieť, ak to bude možné, príčinu takýchto tragédií. Jej hľadanie biblickej pravdy bolo odmenené a začiatkom dvadsiatych rokov symbolizovala krstom svoju oddanosť pravému Bohu, Jehovovi.

Odvtedy v rozhovoroch s nami často zdôrazňovala, aké sú Božie sľuby isté. Vždy nám opakovala, aby sme mali na pamäti, že bez ohľadu na to, čo sa môže stať, ‚Boh nemôže luhať‘. (Títovi 1:2) To viedlo k tomu, že moja sestra, ja a moji dvaja bratia spolu s rodinami a vnúčatami sme dnes ctiteľmi Jehovu Boha. Dvaja z mojich synovcov, Alan a Paul Masonovci, slúžia ako cestujúci dozorcovia.

Raná túžba po evanjelizačnej službe

Bola som slabou žiačkou a zo školy som odišla v roku 1926, keď som mala 13 rokov. Vypestovala som si však silnú túžbu deliť sa s inými o to, čo som sa dozvedela o Biblii. Otec si myslel, že nie som dosť vzdelaná na to, aby som niekomu pomáhala, ale mama povedala: „Keď len ľuďom povie o približujúcej sa armagedonskej vojne a o tom, že mierni zdedia zem, už tým bude zvestovať Božie Kráľovstvo.“ Tak som sa v útlej mladosti začala zúčastňovať na kazateľskej službe od dverí k dverám, hoci až do roku 1930 som nebola pokrstená. Onedlho po krste som začala konať evanjelizačnú službu celým časom v oblasti okolo Perthu.

V nasledujúcom roku, 1931, sme začali používať naše nové meno, Jehovovi svedkovia. Avšak mnohí majitelia bytov mali námietky proti tomu, že používame sväté Božie meno, a reagovali hrubo. Napriek nepríjemným skúsenostiam som v službe pokračovala. Dôverovala som Bohu, že neklame, keď sľubuje, že jeho služobníci môžu ‚byť závislí od sily, ktorú zaobstaráva‘. — 1. Petra 4:11; Filipanom 4:13.

Totožnosť „veľkého zástupu“

V roku 1935 som bola pridelená na druhú stranu rozsiahleho austrálskeho kontinentu. Potom som niekoľko rokov slúžila ako priekopníčka v oblasti Nového Anglicka v štáte Nový Južný Wales, asi 4000 kilometrov od môjho predošlého domova v Perthe.

Až dovtedy som na každoročnej Slávnosti na pamiatku Ježišovej smrti prijímala symboly, nekvasený chlieb a červené víno. Hoci sa to považovalo za správne, zvlášť u horlivých služobníkov celým časom, nikdy som nebola presvedčená, že mám nebeskú nádej. Potom nám bolo v roku 1935 objasnené, že prebieha zhromažďovanie veľkého zástupu s nádejou na večný život na zemi. Mnohí z nás mali radosť, keď sme porozumeli, že sme časťou veľkého zástupu, a prestali sme prijímať symboly. (Ján 10:16; Zjavenie 7:9) Biblická pravda svietila stále jasnejšie, tak ako to Jehova sľúbil. — Príslovia 4:18.

Nové metódy kázania

V polovici tridsiatych rokov sme začali v službe používať gramofón. Museli sme preto na naše pevné bicykle pripevniť dopredu i dozadu nosiče nielen na ťažké gramofóny, ale aj na platne a tašky s literatúrou. Keď som mala bicykel plne naložený, musela som dávať veľký pozor, pretože bol príliš ťažký na to, aby som ho mohla zodvihnúť, keby sa prevrátil!

Približne v tom čase sme začali aj s tým, čomu sa hovorilo informačné pochody. Keď sme kráčali hlavnými ulicami miest, mali sme na sebe pútače, na ktorých boli napísané heslá priťahujúce pozornosť. Považovala som túto službu za zvláštnu skúšku viery, najmä keď ma v meste Lismore zatkli a zavreli na noc do malej cely. Bolo pokorujúce, keď ma na ďalší deň priviedli na súd bez toho, že by mi dovolili čo len učesať sa! Ale Jehova ma opäť podporil, tak ako to sľúbil. Prípad bol zamietnutý, pretože jediným obvinením policajta, ktorý ma zatkol, bolo, že môj pútač útočil na jeho náboženstvo.

Späť na západ

Na začiatku štyridsiatych rokov ma moje priekopnícke poverenie zaviedlo späť do vidieckych mestečiek Západnej Austrálie. Tu som sa naďalej tešila z pozoruhodných skúseností a duchovných požehnaní. Pri mojom pridelení v Northame som asi jedenásť kilometrov od mesta stretla zaneprázdnenú ženu v domácnosti, pani Flo Timminsovú. Prijala knihu Zmierenie a onedlho sa stala oddanou svedkyňou Jehovu Boha. Je stále aktívna v službe Kráľovstvu a jej dcéra, ktorá mala vtedy len štyri roky, vyrástla a stala sa zvláštnou priekopníčkou.

Ale boli tu aj iné nezabudnuteľné zážitky. Raz sme s mojou partnerkou prechádzali v dvojkolesovom voze ťahanom koňom po moste v Northame, keď sa kôň náhle splašil a pripravil nám strašidelnú jazdu nad rozvírenými vodami rieky Avon. Po vyše kilometri kôň spomalil.

Manželstvo a rodina

V roku 1950 som sa vydala za Arthura Willisa, ktorý bol tiež veľa rokov priekopníkom. Usadili sme sa vo vidieckom mestečku Pingelly v Západnej Austrálii, kde sme boli požehnaní synom Bentleym a dcérou Eunice. Keď už deti končili školu, Arthur sa rozhodol opäť sa prihlásiť do priekopníckej služby. Dobrý príklad otca povzbudil obe naše deti, aby začali s priekopníckou službou hneď, ako na to boli spôsobilé.

Arthur často brával deti do kazateľskej služby v odľahlých vidieckych oblastiach. Občas s nimi ostával mimo domu týždeň alebo viac a vtedy každú noc spali vonku. Počas ich neprítomnosti som zostávala doma, aby som sa starala o rodinný obchod s nábytkom, čo umožnilo všetkým trom byť v priekopníckej službe.

Služba medzi domorodcami

V jedno dopoludnie, práve keď sa rodina vrátila z jedného zo svojich výjazdov na vidiek, sme dostali nečakanú návštevu. Hosť bol domorodec a opýtal sa nás: „Čo mám robiť, aby som sa mohol vrátiť?“ Najprv sme boli v rozpakoch. Potom v ňom Arthur spoznal muža, ktorý bol pred mnohými rokmi vylúčený z kresťanského zboru pre opilstvo. Odvtedy si vytvoril hroznú povesť, pretože sa veľmi opíjal a neplatil dlhy.

Arthur mu vysvetlil, čo musí urobiť, aby bol znovu prijatý do Jehovovej čistej organizácie. Odišiel potichu, takmer bez slova, a všetci sme boli zvedaví, čo urobí. Nikto z nás nepredpokladal to, čo nasledovalo počas niekoľkých ďalších mesiacov. Zmeny, ktoré tento muž urobil, boli takmer neuveriteľné! Nielenže zanechal pitie, ale aj ponavštevoval ľudí v tej oblasti, pripomenul im svoje dlhy a potom zaplatil, čo im dlhoval! Dnes je znova bratom vo viere a istý čas slúžil ako priekopník.

V Pingelly bolo veľa domorodých obyvateľov a my sme sa tešili z veľmi uspokojivej služby, keď sme pomáhali týmto pokorným ľuďom spoznať a prijať pravdu Božieho Slova. Ako veľmi posilňovala moju vieru účasť na vyučovaní pravdy medzi mnohými austrálskymi domorodcami!

V Pingelly bol založený zbor, ktorého členmi boli spočiatku väčšinou domorodci. Mnohých z nich sme museli učiť čítať a písať. V tých rokoch existovala proti nim veľká zaujatosť, ale obyvatelia mesta si postupne začali vážiť domorodých svedkov pre čistotu ich príbytkov, ako aj preto, že boli dôveryhodnými občanmi.

Jehovova nezlyhávajúca pomoc

Môj drahý manžel Arthur, ktorý slúžil Bohu verne 57 rokov, zomrel začiatkom roku 1986. Vážili si ho všetci obchodníci v Pingelly, ako aj ľudia v tejto oblasti. Jehova ma opäť podporil, keď mi dal silu zniesť túto náhlu stratu.

Môj syn Bentley slúži ako starší na severe Západnej Austrálie, kde s manželkou Lornou vychovali svoje deti v pravde. Ďalším zdrojom veľkej radosti je pre mňa to, že moja dcéra Eunice pokračuje v službe celým časom až do dnešného dňa. Ona i jej manžel Jeff slúžia ako priekopníci. Bývam teraz s nimi a som požehnaná tým, že som schopná trvale slúžiť ako pomocná priekopníčka.

Vyše 60 rokov som prežívala spĺňanie Jehovovho láskyplného sľubu o tom, že bude posilňovať svojich služobníkov a pomôže im vyrovnať sa s akýmikoľvek okolnosťami, s ktorými sa azda stretnú. Jehova uspokojuje všetky naše potreby, ak o ňom nikdy nepochybujeme a ak nepovažujeme za samozrejmosť to, čo pre nás robí. Moja viera bola posilňovaná, keď som pociťovala Božiu ruku v službe a videla som, ako dáva svoje požehnanie dokonca nad to, čo môžeme pochopiť. (Malachiáš 3:10) Naozaj, Boh nemôže luhať!

[Obrázok na strane 27]

Mary v roku 1933

[Obrázky na strane 29]

Mary a Arthur v neskorších rokoch