Hľadanie pravého náboženstva
NIEKTORÍ ľudia už od detstva hľadajú uspokojivé odpovede na svoje otázky o živote. Ako mladí možno navštevovali bohoslužby. Ale mnohí z nich zistili, že ani odpovede, ktoré dostali, ani cirkevné ceremónie im v skutočnosti nepomohli vyrovnať sa so životnými problémami.
Možno povedia, že stále patria k náboženstvu svojich rodičov, hoci zriedka navštevujú bohoslužby. Podľa jedného biskupa anglikánskej cirkvi to, čo majú, je len akýsi pozostatok viery. Náboženstvo zatlačili vo svojom živote do úzadia. Iní ľudia, znechutení pokrytectvom, ktoré vidia v náboženských kruhoch, odmietli náboženstvo úplne. Ale ich otázky o živote zostávajú.
Prečo majú niektorí vážne pochybnosti
Väčšina ľudí vie, že mnohé cirkvi majú ustanovizne, ktoré pomáhajú bezdomovcom, poskytujú potravu núdznym a podporujú kultúrne podujatia. Ale takmer denne počujú tiež správy o násilí a krviprelievaní, ktoré majú korene v náboženstve nielen medzi nekresťanmi, ale aj medzi tými, ktorí sa hlásia ku kresťanom. Malo by nás potom prekvapovať, keď pochybujú, že skupiny, ktoré sú zapletené do takéhoto násilia, vyznávajú pravé náboženstvo?
Mnohí, ktorí majú náboženskú výchovu, obvykle zastávali názor, že sirotince financované cirkvami sú výbornou vecou. V posledných rokoch však boli zhrození tým, ako boli kňazi na jednom mieste za druhým obviňovaní zo sexuálneho zneužívania detí, ktoré im boli zverené do opatery. Najprv si ľudia mysleli, že vinní sú iba niekoľkí kňazi. Teraz si však niektorí kladú otázku, či nie je dačo chybné na samej podstate cirkvi.
Niektorí, ako napríklad Eugenia, boli svojho času veľmi aktívni vo svojom náboženstve. Ako mladá bola v Argentíne medzi tými, ktorí sa zúčastňovali pútí, aby uctievali Pannu Máriu z Itatí. Štrnásť rokov žila v kláštore ako mníška. Potom odtiaľ odišla a stala sa členkou medzinárodnej nábožensko-politickej skupiny, ktorá obhajovala okamžité, radikálne zmeny sociálnej a ekonomickej štruktúry spoločnosti revolučnými prostriedkami. V dôsledku toho, čo videla a zažila, stratila vieru a dôveru v Boha. V skutočnosti nehľadala náboženstvo, ktorému by mohla veriť. To, čo chcela, bolo nájsť spôsob, ako zabezpečiť spravodlivosť chudobným — a tiež nájsť priateľa, ktorému by mohla dôverovať.
Iní si všímajú, čo sa deje v cirkvách, a udržujú si od nich odstup. Jeden ateista, ktorého názory boli uverejnené v roku 1991 v časopise Sputnik, otvorene povedal: „Nevidím nijaký zásadný rozdiel medzi základnými črtami pohanskej a kresťanskej mytológie.“ Ako príklad opísal procesiu, v ktorej kňazi v rúchach vyšívaných zlatom pomaly nesú ulicami Moskvy sarkofág s múmiou. Bolo to telo jedného „pravoslávneho kresťanského svätca“, ktorého prevážali z múzea do kostola, a to pisateľovi pripomenulo kňazov a múmie v starovekom Egypte. Spomenul si tiež, že zatiaľ čo tí, ktorí boli v sprievode v Moskve, veria v „kresťanskú trojicu“, Egypťania takisto uctievali trojicu bohov — Ozirisa, Izis a Hóra.
Ten istý pisateľ sa zmieňoval o kresťanskom chápaní lásky — „Boh je láska“ a „miluj blížneho svojho“ — čoho obdobu nenašiel v pohanskom Egypte. Podotkol však: „Bratská láska prestala víťaziť vo svete, dokonca aj v tej jeho časti, ktorá si hovorí kresťanský svet.“ A pokračoval zmienkami o zlom ovocí, ktoré je výsledkom toho, že sa cirkev neustále zapája do štátnych záležitostí. To, čo videl, ho nepriviedlo k presvedčeniu, že by cirkvi takzvaného kresťanstva ponúkali to, čo hľadá.
V protiklade k tomu iní našli uspokojivé odpovede, ale nie v cirkvách takzvaného kresťanstva.
Dozvedela sa pravdu o smrti
Magdalena, ktorá má teraz 37 rokov, žije v Bulharsku. Keď jej v roku 1991 zomrel svokor, bola veľmi skľúčená. Znova a znova si kládla otázku: ‚Kam idú mŕtvi? Kde je môj svokor?‘ Chodila do kostola a modlila sa aj doma pred ikonou, ale nedostala žiadnu odpoveď.
Jedného dňa jej zavolal sused a pozval ju k sebe. Bol uňho na návšteve jeden mladý muž, ktorý študoval s Jehovovými svedkami. Magdalena ho počúvala, keď rozprával o Božom Kráľovstve a o Božom zámere urobiť zo zeme raj, kde ľudia budú môcť žiť večne a v šťastí. Na stole bola kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Pomocou nej mladý muž upriamil jej pozornosť na biblický text v Kazateľovi 9:5, ktorý hovorí: „Mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič.“ V ten večer si toho prečítala viac. Dozvedela sa, že mŕtvi nežijú ďalej v nebi alebo v pekle; nič si neuvedomujú, akoby spali hlbokým spánkom. S radosťou prijala pozvanie, aby sa zúčastnila zhromaždenia miestneho zboru Jehovových svedkov. Po zhromaždení súhlasila s pravidelným štúdiom Biblie. Na zhromaždení si všimla spôsob, akým boli Jehovovi predkladané modlitby, a tak aj ona sa začala modliť k Jehovovi o pomoc pri prekonaní určitej hlboko zakorenenej slabosti. Keď jej modlitba bola vypočutá, spoznala, že našla pravé náboženstvo.
Našli život, ktorý má zmysel
André vyrastal v silne katolíckom prostredí v Belgicku a slúžil ako pomocník miestneho kňaza. Ale počas toho obdobia videl veci, ktoré podkopali jeho úctu k cirkvi. V dôsledku toho zostal katolíkom len podľa mena.
Pätnásť rokov hrával profesionálne futbal. Pri jednej príležitosti, keď bol jeho tím na turnaji v Taliansku, boli pozvaní na audienciu k pápežovi. Na tejto návšteve nebolo nič duchovne budujúce, a svetské bohatstvo, ktoré obklopovalo pápeža, Andrého pobúrilo. Jeho pochybnosti o cirkvi sa prehĺbili. V súkromnom živote bol nešťastný, pretože sa mu rozpadli dve manželstvá. Znepokojovala ho aj celosvetová situácia. V roku 1989 napísal do svojho denníka: ‚Aký zmysel majú všetky tie hlúpe veci, ktoré sa dejú okolo nás?‘ Vo svojom náboženstve nenašiel žiadnu odpoveď.
V roku 1990, keď André pôsobil ako futbalový tréner na Islande, navštívila ho Iiris, jedna Jehovova svedkyňa, misionárka. Prijal od nej literatúru a povedal jej, aby ho opäť navštívila. Prišla aj so svojím manželom Kjellom. Keď si mohli s Andrém konečne sadnúť a porozprávať sa, bolo očividné, že má veľký záujem o porozumenie Biblie. Aj jeho manželka Ásta prejavila záujem. Počas dňa mal tri hodiny voľna medzi tréningmi a spolu s manželkou sa rozhodli, že tento čas využijú na biblické štúdium. „Štúdiom Biblie sa cítim osviežený omnoho viac, než keby som len oddychoval,“ povedal. Biblia im postupne dala odpovede na ich otázky. Ich viera v Jehovu a jeho Kráľovstvo pomaly rástla. Biblický nádherný sľub pokojného nového sveta, sveta bez „všetkých tých hlúpych vecí, ktoré sa dejú“, sa pre nich stal skutočnosťou. André aj Ásta sa teraz delia o svoju novonájdenú vieru s ďalšími.
Magdalena, André a Ásta sú presvedčení, že našli pravé náboženstvo. Aj Eugenia, ktorá sa pokúšala riešiť problémy sveta politickými prostriedkami, našla medzi Jehovovými svedkami náboženstvo, ktoré sa jej zdá pravé. Ale čo vlastne rozhoduje o tom, či je nejaké náboženstvo pravé? Prečítajte si prosím nasledujúci článok.
[Obrázok na strane 7]
Pravidelné štúdium Biblie s Jehovovými svedkami pomáha vyše piatim miliónom ľudí v hľadaní uspokojivých odpovedí