‚Zachovala som si vieru‘
PODĽA ROZPRÁVANIA PRIATEĽOV BRUNELLY INCONDITIOVEJ
„SOBOTA bola veľmi dlhý a smutný deň. Bola som úplne sama v izbe a cítila som sa zúfalo. Bolo to, akoby som prechádzala nejakou chodbou. Všetko išlo dobre, keď tu zrazu mi niekto zabuchol dvere rovno pred nosom a nebolo nijakej cesty von, nech som sa akokoľvek snažila.“
Pätnásťročná Brunella Inconditiová cítila v srdci nesmierne sklamanie. Ubiehal najzávažnejší deň jej mladého života. Už pred nejakým časom v tom roku ju rastúca láska k Jehovovi a k Biblii podnietila, aby mu oddala svoj život. V júli roku 1990 mala byť pokrstená na oblastnom zjazde Jehovových svedkov „Čistý jazyk“ v Montreale (Kanada). Namiesto toho mala onedlho stáť pred skúškou svojej viery, ktorá mala trvať počas zvyšku jej života.
Dva dni pred očakávaným dátumom, keď mala Brunella symbolizovať svoju oddanosť krstom vo vode, sa dozvedela, že má leukémiu. Lekári v miestnej detskej nemocnici chceli začať s liečbou ihneď, a tak Brunella zostala v nemocnici.
Slová z jej úst pôsobia na lekárov
Brunella vedela, že krv je pre Jehovu Boha svätá. (3. Mojžišova 17:11) Jej rodičia, Edmondo a Nicoletta, žiadali, aby pri liečení ich dcéry nebola použitá transfúzia krvi. „Brunella chcela, aby to lekári počuli aj od nej, hoci nebola plnoletá,“ spomína jej otec. „Pevne im povedala, že nechce taký spôsob liečby, ktorý by porušil Boží zákaz ‚zdržiavať sa krvi‘.“ — Skutky 15:20.
Dňa 10. júla 1990 sa traja lekári a jedna sociálna pracovníčka stretli s rodičmi Brunelly a s dvoma služobníkmi z miestneho zboru Jehovových svedkov. Testy potvrdili, že Brunella má akútnu lymfoblastickú leukémiu. Lekári vysvetlili, ako zamýšľajú bojovať proti chorobe. Taktne sa zmienili, že liečba je veľmi náročná. „Brunellino správanie a jej rozhodnutie poslúchať Boha dojalo lekárov aj sociálnu pracovníčku. Dojem na nich urobila aj láska jej rodičov a podpora priateľov z kresťanského zboru. Vážili si tiež to, že chápeme a rešpektujeme ich stanovisko,“ spomína jeden zo starších zboru.
Lekári sa chceli vyhnúť transfúzii krvi. Brunella mala dostať rozsiahlu chemoterapiu, ale tá mala byť menej agresívna ako obyčajne. To malo znížiť poškodenie krviniek, ktoré spôsobuje liečba. „Lekári vzali do úvahy Brunelline telesné, citové a duchovné potreby,“ hovorí Nicoletta. „Keď sme ich poprosili o konzultáciu s odborníkmi, ktorí majú skúsenosti v bezkrvnej liečbe leukémie detí, súhlasili.“ Medzi Brunellou a personálom nemocnice sa vytvorilo puto srdečnej náklonnosti.
Duchovné ciele
Hoci počiatočná liečba priniesla niektoré dobré výsledky, Brunellina ťažká skúška sa ešte len začínala. V novembri 1990 u nej vymizli prejavy choroby, a tak bola bez otáľania pokrstená. Keď Brunella uvažovala o niekoľkých predošlých mesiacoch, pripustila: „Nebolo to vôbec ľahké. Potrebujete veľa sily a musíte uvažovať pozitívne... Moja viera bola podrobená skúške, ale zostala som pevná, a stále si plánujem životnú cestu pravidelnej priekopníčky [služobník celým časom].“
Začiatkom roku 1991 sa Brunellin zdravotný stav zhoršil. Počas chemoterapie takmer zomrela, ale na prekvapenie a na radosť všetkých sa zotavila. V auguste sa už cítila tak dobre, že mohla mesiac stráviť vo zvestovateľskej službe ako pomocná priekopníčka. Jej choroba sa znova zhoršila a v novembri 1991 sa jej rakovina v organizme rozšírila na mnohé miesta. Ďalší tím lekárov v ďalšej nemocnici ju začal liečiť rádioterapiou.
Aj za takýchto ťažkých okolností Brunella zostala pevná a stanovila si duchovné ciele. Keď sa prvýkrát dozvedela o leukémii, povedali jej, že bude žiť už len šesť mesiacov. Teraz, takmer po roku a pol, si Brunella stále robila plány do budúcnosti. „Nepremárnila ani chvíľu, keď pracovala na dosiahnutí svojich cieľov,“ poznamenal jeden starší zboru. „Viera v Boží sľúbený raj podporovala Brunellu počas celej jej ťažkej skúšky. Dospela do kresťanskej zrelosti, hoci bola vekom mladá. Jej správanie a postoj bol povzbudením pre zbor, a získala si tak srdcia tých, ktorí ju poznali, vrátane nemocničného personálu.“ Jej matka spomína: „Nikdy sa nesťažovala. Keď sa jej niekto opýtal, ako sa cíti, vždy odpovedala: ‚Dobre,‘ alebo ‚Nie je to také zlé, a čo ty?‘“
Istá budúcnosť
Brunella sa chcela zúčastniť oblastného zjazdu Jehovových svedkov „Nositelia svetla“ v júli 1992. Ale pred zjazdom bola hospitalizovaná a život sa z nej pomaly vytrácal. Napriek tomu sa zúčastnila na zjazde — a to na vozíku — a so zaujatím sledovala dramatizáciu Robme to, čo je správne v Jehovových očiach.
Potom sa vrátila domov k rodine stráviť niekoľko posledných dní života. „Až do konca sa viac zaujímala o iných než o seba,“ hovorí Nicoletta. „Povzbudzovala ich, aby študovali Bibliu, a hovorila im: ‚Budeme spolu v raji.‘“
Brunella zomrela 27. júla 1992, pevná vo svojej nádeji na vzkriesenie k životu v raji na zemi. Ešte len začala uskutočňovať svoje ciele, ale mala v úmysle pokračovať na životnej ceste oddanosti po svojom vzkriesení. Niekoľko dní pred smrťou Brunella napísala nasledujúci list, ktorý bol prečítaný na spomienkovom zhromaždení.
„Drahí priatelia,
ďakujem Vám za to, že ste prišli. Vaša prítomnosť znamená pre moju rodinu veľa.
Tým, ktorí mi boli blízki: Veľa sme toho zažili. Prežili sme spolu veľa zlých chvíľ, ale aj niekoľko veselých... Bol to ťažký a dlhý boj, ale nemám pocit, že by som zlyhala. Tak ako hovoria Písma: ‚Bojoval som znamenitý boj, beh som dokončil, vieru som zachoval.‘ — 2. Timotejovi 4:7.
Veľa som sa naučila, vyzrela som, a moji priatelia a tí, ktorí boli pri mne, videli túto zmenu. Chcem poďakovať všetkým, ktorí mi boli oporou.
Vy, ktorí veríte v nový systém a v Jehovu, viete, že tam bude vzkriesenie, presne tak, ako to hovorí Ján 5:28, 29. Preto zostaňte silní v pravde a budeme sa môcť opäť spolu stretnúť.
Chcem poďakovať tým, ktorí vedia, čo som prežívala. Každého z Vás silne objímam a bozkávam. Všetkých Vás mám veľmi rada.“
Brunella nedovolila, aby jej mladosť alebo choroba odsunuli jej oddanosť Bohu. Jej príklad viery a jej odhodlanosť povzbudzuje tak mladých, ako aj starých, aby sa zbavili čohokoľvek, čo by ich mohlo zdržiavať v pretekoch o život. — Hebrejom 12:1.