Nukleárna hrozba — pominula konečne?

„DOSIAHNUTIE mieru na zemi sa dnes zdá pravdepodobnejšie než v ktoromkoľvek inom období od druhej svetovej vojny.“ Tento optimistický odhad jedného novinového dopisovateľa na konci osemdesiatych rokov bol založený na skutočnosti, že významné dohody o odzbrojení a neočakávané politické prevraty konečne ukončili obdobie studenej vojny. Ale pominula aj nukleárna hrozba, ktorá bola taká charakteristická pre predošlé súperenie superveľmocí? Bol už trvalý mier a bezpečie skutočne na dosah?

Nebezpečenstvo šírenia nukleárnych zbraní

Zatiaľ čo sa superveľmoci počas studenej vojny spoliehali na to, že mier sa udrží na základe rovnováhy strachu, súhlasili s rozvojom znalostí v nukleárnej problematike, ktoré by sa využívali na mierové účely, ale s obmedzením ich použitia na výrobu nukleárnych zbraní. V roku 1970 nadobudla platnosť Dohoda o nešírení nukleárnych zbraní, ktorú neskôr ratifikovalo asi 140 štátov. Ale potenciálne nukleárne mocnosti, ako je napríklad Argentína, Brazília, India a Izrael, ju až do dnešného dňa odmietajú podpísať.

V roku 1985 ju však podpísala ďalšia potenciálna nukleárna mocnosť, Severná Kórea. Preto keď 12. marca 1993 oznámila odstúpenie od zmluvy, je logické, že verejnosť na to reagovala so znepokojením. Nemecký spravodajský časopis Der Spiegel uviedol: „Oznámenie o odstúpení od Dohody o nešírení nukleárnych zbraní je precedensom; teraz je tu hrozba pretekov vo výrobe nukleárnych zbraní — a to počínajúc Áziou —, čo by mohlo byť nebezpečnejšie, než bolo súperenie medzi superveľmocami vo výrobe atómovej bomby.“

V súvislosti s nacionalizmom, ktorý s udivujúcou rýchlosťou vedie k vzniku nových štátov, počet nukleárnych mocností pravdepodobne vzrastie. (Pozri rámček.) Novinár Charles Krauthammer varuje: „Koniec sovietskej hrozby neznamená koniec nukleárneho nebezpečenstva. Skutočným nebezpečenstvom je vzrast počtu nukleárnych mocností a ten sa práve začal.“

Bomby na predaj

Potenciálne nukleárne mocnosti sa dychtivo snažia získať prestíž a moc, ktorú tieto zbrane prinášajú. Hovorí sa, že jedna krajina si od Kazachstanu kúpila najmenej dve nukleárne hlavice. Táto bývalá sovietska republika oficiálne uvádza tieto hlavice ako „chýbajúce“.

V októbri 1992 bolo vo Frankfurte (Nemecko) zatknutých niekoľko mužov, ktorí mali pri sebe 200 gramov vysoko rádioaktívneho cézia, čo je dostatočné množstvo na otrávenie zásob vody celého mesta. O týždeň neskôr boli v Mníchove chytení siedmi pašeráci s 2,2 kilogramu uránu. Úradníci boli zdesení, keď v priebehu dvoch týždňov odhalili dva gangy pašujúce nukleárne prvky, nakoľko za celý predošlý rok bolo na celom svete zaznamenaných len päť takýchto prípadov.

Nevie sa, či tieto osoby mali v úmysle predať nukleárne prvky teroristickým skupinám alebo vládam štátov. Možnosť nukleárneho terorizmu však narastá. Dr. David Lowry z Európskeho centra informácií o šírení nukleárnych zbraní o tomto nebezpečenstve hovorí: „Všetko, čo musí terorista urobiť, je poslať vzorku vysoko obohateného uránu nejakému uznávanému odborníkovi na otestovanie a povedať: ‚Máme toho toľko a tu je dôkaz.‘ Je to podobné, ako keď únosca pošle ako dôkaz ucho obete.“

Mierové „časované bomby“ a „smrtiace pasce“

Keď sa začal rok 1992, bolo v činnosti 420 atómových reaktorov na mierové účely — na výrobu elektriny; ďalších 76 sa budovalo. Ale v priebehu rokov viedli havárie jadrových reaktorov k správam o rastúcom počte chorôb, o samovoľných potratoch a vrodených chybách. Jedna správa hovorí, že do roku 1967 nehody v sovietskej plutóniovej elektrárni spôsobili únik trojnásobne väčšieho množstva rádioaktivity než pri černobylskej katastrofe.

Pravdaže, táto neskoršia havária v Černobyle (Ukrajina) v apríli roku 1986 sa dostala na prvé stránky novín. Grigorij Medvedev, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch zástupcom hlavného jadrového inžiniera v černobylskej elektrárni, hovorí, že „obrovské množstvo dlhodobej rádioaktivity“, ktorá prenikla do atmosféry, „možno prirovnať k desiatim hirošimským bombám, pokiaľ ide o jej dlhodobé účinky“.

V knihe Černobylskaja kronika Medvedev uvádza 11 vážnych havárií atómových reaktorov v bývalom Sovietskom zväze do polovice osemdesiatych rokov a ďalších dvanásť v Spojených štátoch, ku ktorým patrila šokujúca havária v roku 1979 v Three Mile Island. O tejto udalosti Medvedev píše: „Bola to prvá silná rana atómovej energii, ktorá viedla k strate ilúzií o bezpečnosti atómových elektrární v mysliach mnohých ľudí, ale nie všetkých.“

To vysvetľuje, prečo stále dochádza k haváriám. V roku 1992 vzrástol ich počet v Rusku takmer o 20 percent. Po jednej z týchto nehôd v marci v tom roku v elektrárni Sosnovyj Bor v Petrohrade (Rusko) sa úroveň rádioaktivity v severovýchodnom Anglicku zvýšila o 50 percent a v Estónsku a severnom Fínsku dosiahla dvojnásobok maximálne povolenej hranice. Profesor John Urquhart z univerzity v Newcastle pripúšťa: „Nemôžem dokázať, že to bol Sosnovyj Bor, čo spôsobilo zvýšenie radiácie — ale ak to nebol Sosnovyj Bor, čo to bolo?“

Niektorí odborníci vyhlasujú, že reaktory typu Černobyl majú chybnú konštrukciu a jednoducho je príliš nebezpečné ich používať. Napriek tomu sa ešte stále používa vyše desať takýchto reaktorov, aby pomohli uspokojiť obrovské požiadavky na elektrinu. Niektorí pracovníci obsluhujúci reaktory boli dokonca obvinení z toho, že vysadili bezpečnostné kontrolné systémy, aby zvýšili výkon elektrárne. Takéto správy znepokojujú také krajiny, ako je Francúzsko, ktoré používa atómové elektrárne na výrobu 70 percent všetkej elektriny. Ďalší „Černobyl“ — a na mnohé z elektrární vo Francúzsku by sa mohol vyvíjať nátlak, aby sa natrvalo zatvorili.

Aj „bezpečné“ reaktory sa s pribúdajúcimi rokmi stávajú očividne nebezpečnými. Začiatkom roku 1993 počas pravidelnej bezpečnostnej kontroly reaktora v Brunsbütteli, jedného z najstarších reaktorov v Nemecku, bolo na oceľových rúrkach nájdených vyše sto trhlín. Podobné trhliny boli nájdené v reaktoroch vo Francúzsku a Švajčiarsku. K prvej vážnej havárii v japonskej atómovej elektrárni došlo v roku 1991, kde činiteľom, ktorý k tomu zrejme prispel, bol vek. To neveští nič dobré pre Spojené štáty, kde sú asi dve tretiny komerčných reaktorov staré vyše desať rokov.

K haváriám atómových reaktorov môže dôjsť kdekoľvek a kedykoľvek. Čím viac reaktorov, tým väčšia hrozba; čím starší reaktor, tým väčšie nebezpečenstvo. Nie bez príčiny ich jedny noviny nazvali časovanými bombami a rádioaktívnymi smrtiacimi pascami.

Kam s odpadom?

Nedávno boli ľudia prekvapení, keď polícia uzavrela a strážila jedno výletné miesto na pobreží rieky vo francúzskych Alpách. Noviny The European uviedli: „Pravidelné kontroly nariadené po smrti jednej miestnej obyvateľky, ktorá pred dvoma mesiacmi zomrela na následky otravy berýliom, odhalili na výletnom mieste stokrát vyššiu úroveň rádioaktivity než v okolitej oblasti.“

Berýlium, pozoruhodne ľahký kov, vyrábaný rôznymi postupmi, sa používa v leteckom priemysle a vystavený žiareniu sa používa v atómovej elektrárni. Je zrejmé, že továreň vyrábajúca berýlium odhodila odpad z nebezpečného radiačného procesu na výletné miesto alebo blízko neho. „Berýliový prášok, aj keď nie je vystavený radiačnému žiareniu,“ poznamenali noviny The European, „je jednou z najtoxickejších foriem známeho priemyselného odpadu.“

Zatiaľ bolo v priebehu tridsiatich rokov odhodených vraj asi 17 000 kontajnerov rádioaktívneho odpadu do vôd blízko pobrežia Novoj zemli, ktoré Sovieti začiatkom päťdesiatych rokov používali ako miesto nukleárnych skúšok. Okrem toho boli na toto miesto, ktoré slúži ako výhodný odpadový kontajner, umiestnené rádioaktívne časti jadrových ponoriek a časti prinajmenšom dvanástich reaktorov.

Nukleárne znečisťovanie, či už je úmyselné alebo nie, je nebezpečné. Časopis Time vyslovil varovanie v súvislosti s ponorkou, ktorá sa v roku 1989 potopila neďaleko nórskeho pobrežia: „Vrak už prepúšťa cézium 137, karcinogénny izotop. Zatiaľ sa unikanie považuje za príliš malé na to, aby uškodilo morskému životu alebo ľudskénu zdraviu. Ale na ponorke Komsomolec sú aj dve nukleárne torpéda, ktoré obsahujú 13 kilogramov plutónia s polčasom rozpadu 24 000 rokov a s toxicitou takou vysokou, že už máličko z neho stačí na usmrtenie človeka. Ruskí experti upozornili, že plutónium by mohlo preniknúť do vody a kontaminovať obrovské oblasti oceánu už v roku 1994.“

Prirodzene, likvidácia rádioaktívneho odpadu nie je len problémom Francúzska a Ruska. Spojené štáty majú „kopy vysoko rádioaktívneho odpadu a nemajú nijaké trvalé miesto na jeho skladovanie“, uvádza časopis Time. Píše, že milión barelov smrtiacej substancie zostáva na dočasnej skládke so stále prítomným „nebezpečenstvom straty, krádeže a poškodenia životného prostredia pri nesprávnom zaobchádzaní“.

Akoby na znázornenie tohto nebezpečenstva vybuchla v apríli 1993 jedna nádrž s nukleárnym odpadom v bývalej továrni na výrobu zbraní v Tomsku (Sibír) a vyvolala desivú vidinu druhého Černobylu.

Je zrejmé, že akékoľvek vyhlásenie o pokoji a bezpečí na základe predpokladaného konca nukleárnej hrozby nemá pevný základ. A predsa je mier a bezpečie blízko. Ako to vieme?

[Rámček na strane 4]

NUKLEÁRNE MOCNOSTI

12 krajín a ich počet sa stále zvyšuje

VYHLÁSENÉ alebo DE FACTO: Bielorusko, Čína, Francúzsko, India, Izrael, Južná Afrika, Kazachstan, Pakistan, Rusko, Spojené štáty americké, Ukrajina, Veľká Británia.

POTENCIÁLNE: Alžírsko, Argentína, Brazília, Irak, Irán, Južná Kórea, Líbya, Severná Kórea, Sýria, Tchaj-wan

[Obrázok na strane 5]

Aj mierové použitie atómovej energie môže byť nebezpečné

[Prameň ilustrácie]

V pozadí: U.S. National Archives photo

[Prameň ilustrácie na strane 2]

Obálka: Stockman/​International Stock

[Prameň ilustrácie na strane 3]

U.S. National Archives photo