Šťastný v opravdivom celosvetovom bratstve

ROZPRÁVA WILLIE DAVIS

Roku 1934 zvierala svet veľká hospodárska kríza a Spojené štáty sa zmietali v hospodárskom zmätku. Pred budovou podporného fondu pre nezamestnaných v Clevelande (Ohio) sa strhla bitka medzi policajtom a radikálnym komunistom. Policajt vystrelil a zabil komunistu a náhodného okoloidúceho, moju starú matku Vinnie Williamsovú.

KOMUNISTI sa snažili využiť túto smrť na vyvolanie rasového incidentu, pretože moja stará matka bola čierna a policajt bol biely. Rozširovali letáky s titulkami ako „Rasistická clevelandská polícia“ a „Pomstite toto zabíjanie“. Komunisti sa postarali aj o pohreb mojej starej matky. Mám fotografiu nosičov rakvy — všetci sú belosi a všetci sú členmi strany. Každý má zodvihnutú zaťatú päsť spôsobom, ktorý bol neskôr prijatý ako symbol černošského protirasistického hnutia.

V čase, keď moja stará matka zomrela, jej dcéra nosila pod srdcom mňa a o štyri mesiace som sa narodil. Vyrastal som s chybou reči. Nedokázal som rozprávať bez zajakávania sa, a tak k mojím začiatkom v škole patrila aj terapia poruchy reči.

Rodičia sa rozišli, keď som mal päť rokov, a mňa so sestrou vychovávala naša matka. Ako desaťročný som začal po vyučovaní doručovať nákupy z obchodu, aby som rodine pomohol s hradením výdavkov. O dva roky neskôr som začal pracovať pred vyučovaním aj po ňom a stal som sa hlavným zárobkovo činným členom rodiny. Potom bola matka hospitalizovaná a potrebovala niekoľko operácií, a tak som prestal chodiť do školy a začal som pracovať na plný úväzok.

Uvedenie do bratstva

Roku 1944 nechal jeden Jehovov svedok u manželky môjho bratanca knihu „Pravda vás oslobodí“ a ja som sa zapojil do biblického štúdia, ktoré sa s ňou začalo. Ten istý rok som začal chodiť do školy teokratickej služby v zbore Eastside. Dozorca školy Albert Cradock mal ten istý problém s rečou ako ja, ale naučil sa ho ovládať. Akým povzbudením bol pre mňa!

V našej štvrti žili prevažne Taliani, Poliaci, Maďari a Židia a zbor pozostával z ľudí týchto a ďalších etnických skupín. Manželka môjho bratanca a ja sme patrili k prvým Afroameričanom, ktorí sa začali stýkať s inak bielym zborom, ale svedkovia nikdy nemali voči nám rasové predsudky. V skutočnosti ma často pozývali k sebe domov na obed alebo na večeru.

Roku 1956 som sa presťahoval do južnej časti Spojených štátov, aby som slúžil tam, kde bola väčšia potreba zvestovateľov. Keď som sa v jedno leto vrátil na sever, aby som sa zúčastnil oblastného zjazdu, mnohí bratia z Clevelandu ma vyhľadali a prejavili živý záujem o moju činnosť. Ich záujem mi poskytol dôležité poučenie: Nikdy ‚nehľadieť s osobným záujmom iba na svoje veci, ale s osobným záujmom aj na veci ostatných‘. — Filipanom 2:4.

Rozšírenie služby celým časom

Tri roky som slúžil v kazateľskom diele celým časom ako priekopník a potom som bol v novembri 1959 pozvaný pracovať v brooklynskom bételi, vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v New Yorku. Bol som pridelený do expedičného oddelenia. Dozorca nášho oddelenia Klaus Jensen a môj spolubývajúci William Hannan, obidvaja bieli, sa mi stali duchovnými otcami. V tom čase, keď som ja prišiel do bételu, tam obaja slúžili už takmer 40 rokov.

Začiatkom šesťdesiatych rokov mala rodina bétel asi 600 členov a asi 20 ich bolo Afroameričanov. Vtedy sa začali v Spojených štátoch stupňovať rasové nepokoje a vzťahy medzi rasami boli napäté. Biblia však učí, že „Boh nie je predpojatý“ a nemali by sme byť ani my. (Skutky 10:34, 35) Rozhovory na duchovnú tému, ktoré sme mali každé ráno v bételi, slúžili na posilnenie nášho odhodlania prijať Boží názor na tieto veci. — Žalm 19:7.

Keď som slúžil v brooklynskom bételi, zoznámil som sa s Lois Ruffinovou, priekopníčkou z Richmondu (Virginia), a roku 1964 sme sa zosobášili. Naším rozhodnutím bolo zostať v službe celým časom, a tak sme sa po svadbe vrátili do južnej časti Spojených štátov. Najprv sme slúžili ako zvláštni priekopníci a potom, v roku 1965, som bol pozvaný ujať sa práce krajského dozorcu. Nasledujúcich desať rokov sme navštevovali zbory v štátoch Kentucky, Texas, Louisiana, Alabama, Georgia, Severná Karolína a Mississippi.

Skúška nášho bratstva

Boli to roky veľkých zmien. Pred naším presťahovaním sa na juh boli rasy oddelené. Zákon zakazoval, aby čierni chodili do tých istých škôl, jedli v tých istých reštauráciách, spali v tých istých hoteloch, ba dokonca pili z tých istých fontánok na pitnú vodu ako bieli. No v roku 1964 schválil Kongres Spojených štátov Zákon o občianskych právach a zakázal diskrimináciu na verejných miestach, čo sa týkalo i dopravy. A tak už viac neexistoval nijaký zákonný dôvod na rasové rozdelenie.

Otázkou teda bolo, či sa naši bratia a sestry v zboroch pozostávajúcich iba z čiernych alebo bielych zjednotia a prejavia si vzájomnú lásku a náklonnosť, alebo tlak komunity a zakorenené pocity z minulosti zapríčinia, že budú odporovať zjednoteniu. Bolo výzvou rešpektovať biblický príkaz: „V bratskej láske majte jeden k druhému nežnú náklonnosť. Predchádzajte sa navzájom v prejavovaní úcty.“ — Rimanom 12:10.

Pokiaľ si len ktokoľvek mohol spomenúť, prevládajúcim názorom bolo, a to najmä na juhu, že čierni sú menejcenní. Tento názor bol vštepovaný hlboko do mysle ľudí prakticky každou zložkou spoločnosti vrátane náboženstiev. Pre niektorých bielych teda nebolo ľahké považovať čiernych za rovnocenných. Pre naše bratstvo to bol skutočne čas skúšok — tak pre čiernych, ako aj pre bielych.

Našťastie, vcelku bola odozva na zjednotenie zborov výborná. Po stáročia starostlivo vštepované názory o rasovej nadradenosti sa nedali rýchle vymazať. Keď sa však zjednocovanie začalo, naši bratia ho prijali veľmi dobre; väčšina sa tešila, že sa môžu stretávať spolu.

Je zaujímavé, že často aj nesvedkovia spolupracovali pri zjednocovaní našich zborov. Napríklad v meste Lanett (Alabama) sa bratia pýtali susedov v blízkosti sály Kráľovstva, či budú mať námietky, keď budú na zhromaždenia prichádzať černosi. Istá staršia pani, beloška, podala čiernemu bratovi ruku so slovami: „Prosím, prichádzajte do nášho susedstva a uctievajte svojho Boha tak, ako sa vám páči.“

Verní bratia v Etiópii

Roku 1974 sme boli nadšení, lebo sme sa mohli zúčastniť päťapolmesačného misionárskeho školenia v Biblickej škole Strážnej veže Gileád v meste New York. Potom sme boli pridelení do jednej africkej krajiny, do Etiópie. Cisár Haile Selassie bol práve zosadený a nachádzal sa v domácom väzení. Keďže naše kazateľské dielo bolo zakázané, cenili sme si hrejivú zomknutosť nášho kresťanského bratstva.

Žili sme a slúžili s mnohými bratmi, ktorí boli neskôr uväznení, pretože lipli na pravom uctievaní. Niektorí z našich drahých priateľov boli dokonca popravení. Adera Teshome bol spolu so mnou starším v zbore v hlavnom meste Etiópie Addis Abebe.a Po troch rokoch väznenia bol popravený. Prirodzene, jeho manželka bola veľmi zarmútená. Bolo však radostné vidieť ju po rokoch žiariť radosťou, keďže slúži ako priekopníčka.

Worku Abebe, ďalší verný brat, bol osemkrát odsúdený na smrť.b Ale nikdy sa nedal zastrašiť. Keď som ho videl naposledy, ukazoval mi svoje uši, ktoré mu väzenskí dozorcovia rozmliaždili pažbami pušiek. Žartujúc hovoril, že mal pažby pušiek na raňajky, na obed a na večeru. Hoci už medzitým zomrel, mnohí bratia si naňho s láskou spomínajú.

Hailu Yemiru je ďalší brat, na ktorého si s nehou spomínam.c Prejavil príkladnú lásku k svojej manželke. Bola uväznená, ale keďže bola tehotná a čoskoro mala porodiť, Hailu požiadal správu väzenia, či by nemohol ísť do väzenia namiesto nej. Neskôr, keď sa nechcel dopustiť kompromisu vo viere, bol popravený. — Ján 15:12, 13; Efezanom 5:28.

Pre zhoršujúcu sa politickú situáciu v Etiópii sme sa roku 1976 presťahovali do Kene. Sedem rokov som slúžil s manželkou ako cestujúci dozorca a navštevovali sme bratov v mnohých krajinách východnej Afriky — v Keni, Etiópii, Sudáne, na Seychelách, v Ugande a Tanzánii. Pri viacerých príležitostiach som cestoval ako člen delegácie aj do Burundi a Rwandy rokovať s úradmi o zákonnej registrácii nášho diela v týchto krajinách.

Bolo radostné vrátiť sa v januári 1992 do Etiópie a zúčastniť sa prvého oblastného zjazdu, ktorý sa tam konal po zrušení zákazu nášho diela. Mnohí z vyše 7000 prítomných sa vôbec nepoznali, pretože bratia sa predtým stretávali iba v malých skupinách. Každý deň zjazdu bola väčšina delegátov prítomná už dve hodiny pred začiatkom programu a zostávali neskoro do večera, radujúc sa z láskyplného bratstva.

Prekonanie kmeňového rozdelenia

Celé stáročia bujnelo v Afrike kmeňové súperenie. Napríklad v Burundi a Rwande sa dlho nenávideli dve hlavné etnické skupiny, Hutovia a Tutsovia. Odkedy tieto dve krajiny získali v roku 1962 nezávislosť od Belgicka, členovia oboch etnických skupín sa pravidelne po tisícoch vzájomne zabíjali. Aké bolo preto radostné vidieť členov týchto etnických skupín, ktorí sa stali Jehovovými svedkami, pracovať spolu v pokoji! Opravdivá láska, ktorú si navzájom prejavujú, povzbudila mnohých, aby počúvali biblické pravdy.

Podobne etnické skupiny v Keni mali medzi sebou nezhody. Aký kontrast vidno v kresťanskom bratstve Jehovovho ľudu v Keni! Môžete tam vidieť ľudí rôznych etnických skupín, ako zjednotene uctievajú Boha v sálach Kráľovstva. Bolo pre mňa radosťou vidieť, ako sa mnohí zbavili kmeňovej nenávisti a prejavujú opravdivú lásku k svojim bratom a sestrám z iných etnických skupín.

Radosť z nášho bratstva

Keď sa pozerám späť na tých vyše 50 rokov spojenia s Božou organizáciou, moje srdce napĺňa vďačnosť k Jehovovi a k jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Bolo skutočne úžasné pozorovať, čo spôsobili na zemi. Nie, vzťahy medzi Božím ľudom neboli vždy dokonalé a nie sú dokonalé ani dnes. Ale nemôžeme očakávať, že stáročia rasistických náuk Satanovho sveta možno vymazať zo dňa na deň. Napokon, ešte stále sme nedokonalí. — Žalm 51:5.

Pri porovnávaní Jehovovej organizácie so svetom moje srdce prekypuje ocenením pre naše opravdivé celosvetové bratstvo. S láskou si spomínam na bratov v Clevelande (Ohio), všetko bielych, ktorí ma vychovávali v pravde. A pri pohľade na našich bratov na juhu Spojených štátov, bielych i čiernych, ktorí nahradili svoje predsudky úprimnou bratskou láskou, sa moje srdce radovalo. Potom, keď som išiel do Afriky a na vlastné oči som videl, ako Jehovovo Slovo môže odstrániť kmeňovú nenávisť, podnietilo ma to k ešte väčšiemu oceneniu pre naše celosvetové bratstvo.

Dobre to vyjadril staroveký kráľ Dávid, keď povedal: „Hľa, aké je to dobré a aké príjemné, keď bratia bývajú spolu v jednote!“ — Žalm 133:1.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

Pohreb mojej starej matky

[Obrázok na strane 24]

Svedkovia z kmeňa Tutsi a Hutu spolupracujú v pokoji

[Obrázok na strane 25]

S manželkou Lois