Neplodná krajina sa stáva úrodnou
ROZPRÁVA ARTHUR MELIN
Bol jasný jarný deň roku 1930 a ja som stál na doku v meste Prince Rupert (Britská Kolumbia). Pozeral som sa dolu na čln spočívajúci na morskom dne a kládol som si otázku: „Kde sa podela všetka tá voda?“ To bol môj prvý zážitok s prílivom a odlivom vôd Tichého oceánu na západnom pobreží Kanady, kde hladina vody môže klesnúť za šesť hodín až o sedem metrov. Ale ako sa chlapec z farmy v prérii ocitol na brehu Tichého oceánu?
BOL som pozvaný, aby som rozšíril výsadu svojej služby celým časom Jehovovi a pripojil sa k posádke člnu Charmian. Našou úlohou bolo otvoriť cestu kazateľskému dielu pozdĺž odľahlého západného pobrežia od Vancouveru po Aljašku. Tento pás tvorila najmä mnohé kilometre dlhá pobrežná čiara Britskej Kolumbie, kde neboli nijakí aktívni ctitelia Jehovu. Jedinou výnimkou bola malá skupina zvestovateľov Kráľovstva v meste Prince Rupert.
Nevedel som sa dočkať, kedy začnem, a tak len čo som vystúpil z vlaku, zamieril som k dokom, aby som sa pozrel na čln Charmian a stretol sa s jeho posádkou — s Arnom a Christinou Barstadovcami. Na palube nebol nikto, tak som odišiel. Keď som sa neskôr v priebehu dňa vrátil, bol som šokovaný. Vyzeralo to, akoby oceán vysychal!
Čo však viedlo k tomuto zaujímavému prideleniu?
Duchovné dedičstvo
Moje ocenenie pre duchovné veci sa začalo doma, na pláňach Alberty (Kanada). Môj otec našiel traktát Charlesa Taze Russella od Zion’s Watch Tower Tract Society, ktorý veľmi zmenil jeho život. Otec, napriek svojej časovo náročnej práci na farme v Calmare (Alberta), začal kázať svojim susedom. Bolo to pred sto rokmi, začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Narodil som sa dňa 20. februára 1905 ako ôsme dieťa v tejto bohabojnej rodine, v ktorej nás napokon bolo spolu desať bratov a sestier. Otec, tak ako ďalší v tejto švédskej komunite, sa začal stýkať s Bádateľmi Biblie. Časom vybudovali miesto na zhromažďovanie, neskôr nazývané sála Kráľovstva. Bola to jedna z prvých sál v Kanade.
Práca na farme nám nikdy nebola prekážkou v účasti na kresťanských zhromaždeniach, na ktorých mali niekedy prednášky hosťujúci rečníci vyslaní spoločnosťou Watch Tower. Tieto prednášky v nás vypestovali úprimnú túžbu zúčastňovať sa kazateľského diela. Preto takmer každý z našej rodiny neochvejne kráčal vo svetle biblickej pravdy.
Účasť na kazateľskej službe
Začiatkom dvadsiatych rokov som dostal prvé svedecké pridelenie. V meste Edmonton som mal rozniesť od dverí k dverám pozvánky na verejnú prednášku. Bol som tam v ten deň sám a získal som cenné poučenie: Dôveruj Jehovovi. (Príslovia 3:5, 6) Aký som bol šťastný, keď som mohol s Jehovovou pomocou splniť toto prvé poverenie!
Moja dôvera v Jehovovu viditeľnú organizáciu a triedu jeho verného a rozvážneho otroka naďalej rástla spolu s tým, ako bolo poskytované väčšie porozumenie jeho Slova pravdy. Veľa z pripojených zvykov takzvaného kresťanstva, ako oslavy Vianoc a narodenín, bolo odstránených. Osobná záchrana už nebola hlavným predmetom záujmu; namiesto toho začalo dostávať správne miesto, čo sa týka dôležitosti, kázanie o Kráľovstve. To všetko malo hlboký vplyv na môj život. A tak krátko po tom, čo som 23. apríla 1923 zasvätil svoj život Jehovovi, stanovil som si ako cieľ službu celým časom.
Za veľmi chladných zím v prérii sme vydávali svedectvo vo vidieckych oblastiach, používajúc sane ťahané koňom. Raz som strávil dva týždne s jednou skupinou v službe známej ako služba v obytných automobiloch. Ukázalo sa, že tieto špeciálne autá sú veľmi praktické pri vydávaní svedectva na rozľahlých otvorených priestranstvách kanadských prérií. Napriek finančným problémom, drsným poveternostným podmienkam a veľkým vzdialenostiam som pokračoval v priekopníckej službe v Alberte s prestávkami približne tri roky, až do toho pamätného dňa v roku 1930, keď som dostal pozvanie slúžiť na západnom pobreží Tichého oceánu. Keďže som nevedel nič o mori a o člnoch, toto pozvanie ma priviedlo do pomykova.
Ale od môjho príchodu do Prince Rupert to netrvalo dlho, a s mojimi novými spolupracovníkmi na člne som sa cítil ako doma. Brat Barstad bol skúsený námorník, ktorý sa dlhé roky venoval obchodnému rybolovu. Nasledujúcich šesť rokov bolo obdobím intenzívneho kázania, keď sme brázdili pobrežné vody Britskej Kolumbie od Vancouveru po Aljašku. Ďalšie poučenie, ktoré som získal: Vždy prijmi pridelenie od Jehovu a nikdy neváhaj.
Siatie semien pri mori
Našou prvou medzizastávkou v tú jar roku 1930 bol Ketchikan (Aljaška), kde sme naložili 60 kartónov biblickej literatúry. Počas niekoľkých týždňov sme navštívili všetky domácnosti v mestách Ketchikan, Wrangell, Petersburg, Juneau, Skagway, Haines, Sitka, ako aj ďalšie roztrúsené usadlosti. Potom sme prepracovali celé pobrežie Britskej Kolumbie a službu tam sme dokončili pred koncom leta. Navštevovali sme odľahlé zrubové tábory, tábory na spracovávanie rýb, indiánske dediny, mestečká, ako aj osamotených osadníkov a lovcov kožušinovej zveri. Niekedy bolo ťažké opustiť osamelých strážcov majákov, ktorí vítali každú príležitosť s niekým sa porozprávať.
Časom nás Spoločnosť vybavila prenosnými gramofónmi s nahratými biblickými prednáškami. Nosili sme ich so sebou spolu s knihami, Bibliami a časopismi. Často sme ich museli nosiť aj popri tom, čo sme sa šplhali po pobrežných skalách. Počas odlivu sme niekedy s nimi museli vystupovať po vratkých rebríkoch na doky čnejúce do výšky. Bol som vďačný za fyzickú kondíciu, ktorú som získal vo svojej mladosti pri práci na farme v prérii.
Rozhlas na našom člne slúžil ako mocný nástroj v šírení dobrého posolstva o Kráľovstve. Nahraté prednášky, ktorých zvuk sa odrážal od vody, bolo často počuť do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Raz, kým sme kotvili v jednej odľahlej malej zátoke na Vancouverovom ostrove, prehrávali sme jednu z týchto biblických prednášok. Nasledujúci deň nám ľudia bývajúci vo vnútrozemí vzrušene hovorili: „Včera sme počuli kázeň priamo z neba!“
Pri inej príležitosti jeden starší manželský pár povedal, že počuli hudbu prichádzajúcu cez ich komín, ale keď vyšli von, nepočuli nič. Keď sa vrátili dnu, počuli hlas. Prečo to tak bolo? Nuž, kým boli vonku, menili sme platňu. Mali sme vo zvyku najprv prehrávať hudbu na upútanie pozornosti ľudí a potom sme prehrávali biblickú prednášku.
V inom prípade, keď sme kotvili neďaleko jedného ostrova, na ktorom bola indiánska dedina, dvaja mladí domorodí chlapci doveslovali k nám, aby zistili, odkiaľ prichádzajú hlasy. Niektorí na ostrove si mysleli, že sú to hlasy ich mŕtvych, ktorí teraz ožili!
Nebolo neobvyklé rozšíriť okolo sto kníh denne medzi ľuďmi, ktorí pracovali v odľahlých rybných konzervárňach. Keďže mali málo príležitostí na rozptýlenie, mali čas na uvažovanie o duchovných veciach. Nakoniec sa mnohí z týchto ľudí z odľahlých miest stali svedkami. Na ďalších výletoch sme sa tešili, že ich navštívime, aby sme sa „vzájomne povzbudili“. — Rimanom 1:12.
Pokračovanie v službe s manželskou družkou
V roku 1931 som sa oženil so sestrou Christiny Barstadovej, s Annou. Potom sme spolu pokračovali v priekopníckej službe na člne a v priebehu rokov sme sa tešili z mnohých odmeňujúcich skúseností. Veľryby, uškatce, tulene, sviňuchy, vysoká zver, medvede a orly boli našimi spoločníkmi na pozadí majestátnych vrchov, v skrytých zátokách a v pokojných kotlinách porastených cédrami, borovicami a obrovskými duglaskami. Niekoľkokrát sme pomáhali vyčerpaným jeleňom a ich mláďatám, keď sa pokúšali preplávať cez prudko tečúcu vodu, aby unikli dravcom.
Jedného dňa sme zbadali orliaka bielohlavého, ako letí nízko nad vodou a v pazúroch pevne drží veľkú čavyču. Ryba bola príliš veľká na to, aby ju orol mohol úplne vytiahnuť z vody, a tak vlečúc lososa, smeroval k pobrežiu. Frank Franske, jeden z členov našej posádky, v tom videl príležitosť, bežal pozdĺž pobrežia oproti unavenému orlovi a presvedčil ho, aby sa vzdal svojho úlovku. Naša priekopnícka posádka mala v ten deň lahodného lososa na večeru a orol sa naučil deliť sa, i keď neochotne.
Na jednom ostrovčeku pri severnom konci Vancouverovho ostrova prijal biblickú pravdu manželský pár Thuotovcov. Muž bol negramotný, cieľavedomý, nezávislý človek, asi 85-ročný, žena mala okolo 75 rokov. Pravda však vzbudila jeho záujem natoľko, že sa pokoril a dovolil manželke, aby ho učila čítať. Onedlho bol schopný študovať Bibliu a publikácie Spoločnosti sám. O necelé tri roky som mal radosť z toho, že som mohol oboch pokrstiť v ich odľahlom ostrovnom domove, použijúc náš malý čln ako bazén na krst.
Mali sme radosť aj z toho, že sme videli, ako rodina Sallisovcov v Powell River reagovala na posolstvo o Kráľovstve. Walter si prečítal brožúru Vojna, alebo mier? (angl.) a ihneď rozoznal zvuk pravdy. Zakrátko sa celá rodina pripojila k Walterovi a zapojili sa do radov priekopníkov vo Vancouveri, kde sme vždy v zime kotvili s Charmianom. Walter sa prejavil ako veľmi horlivý a počas rokov si získal obľubu v celom spoločenstve bratov v oblasti Vancouveru. Svoj pozemský beh dokončil v roku 1976, zanechajúc za sebou veľkú rodinu svedkov.
Prekonávanie odporu
Duchovenstvo v indiánskych dedinách sa často hnevalo na našu prácu, považujúc nás za pytliakov vo sfére ich duchovnej činnosti. V Port Simpson miestny duchovný žiadal náčelníka dediny, aby nám zakázal navštevovať domácnosti. Spojili sme sa s náčelníkom a opýtali sme sa ho, či si myslí, že duchovný správne označil jeho ľudí za príliš nevedomých na to, aby rozmýšľali sami za seba. Navrhli sme, aby jeho ľudia dostali príležitosť vypočuť si rozprávanie z Božieho Slova a mohli sa sami rozhodnúť, čomu chcú veriť. Aký bol výsledok? Dal nám povolenie pokračovať v kázaní v dedine.
Náčelník ďalšej dediny desiatky rokov maril všetky pokusy členov rady a náboženských skupín brániť svedkom v kontakte s jeho ľuďmi. „Pokiaľ ja budem náčelníkom,“ povedal, „Jehovovi svedkovia sú tu vítaní.“ Je pravda, že sme neboli vítaní vždy a všade, ale napriek odporu sme nikdy neboli donútení odísť z nejakej oblasti. Tak sme mohli dokončiť našu službu zakaždým, keď sme zakotvili v doku.
Znášanie ťažkostí na mori
V priebehu rokov sme sa stretávali s ťažkosťami v podobe búrok, prílivov a odlivov, nezmapovaných skál a občasných problémov s motorom. Raz nás hnalo príliš blízko k ostrovu Lasqueti, asi 160 kilometrov severne od Vancouveru. Uviazli sme na útese, kde sme museli zostať počas odlivu, a boli sme ponechaní na milosť a nemilosť prírodným živlom. Keby sa počasie zhoršilo, čln by sa bol na skale rozbil na kusy. Všetci sme vyliezli na skalu a robili sme, čo sa v tejto zlej situácii dalo. Naobedovali sme sa, niečo sme si preštudovali a čakali sme, až bude znovu príliv.
Napriek mnohým nebezpečenstvám a nepohodliu to bol zdravý, šťastný život. Narodenie našich dvoch synov však prinieslo veľké zmeny. Ďalej sme bývali na člne, ale vždy, keď sme sa plavili na sever až k rieke Oona, Anna s chlapcami tam zostala u svojich rodičov, zatiaľ čo my ostatní sme pokračovali ďalej na sever na Aljašku. Potom, keď sme sa vracali na juh, Anna s deťmi sa k nám opäť pripojili.
Nepamätám si, že by sa deti niekedy sťažovali alebo že by boli choré. Vždy mali na sebe záchranné pásy a niekedy sme okolo nich dokonca uviazali lano. Áno, zažili sme niekoľko napätých okamihov.
Ďalšie zmeny
V roku 1936 sme museli opustiť Charmian a ja som si našiel svetské zamestnanie. Neskôr sa nám narodil tretí syn. Časom som si kúpil rybársky čln, ktorý slúžil nielen ako prostriedok na živobytie, ale umožňoval nám aj pokračovať v kazateľskej službe pozdĺž pobrežia.
Usadili sme sa na ostrove Digby, na druhej strane zálivu pri meste Prince Rupert, a zanedlho tam bol vytvorený malý zbor. Počas druhej svetovej vojny, keď bolo kazateľské dielo Jehovových svedkov v Kanade zakázané, mali sme vo zvyku plaviť sa po polnoci na člne do Prince Rupert a urobili sme „nálet“ na obvod, zanechajúc v každom dome literatúru. Nikto nikdy nedal do spojitosti naše polnočné plavby s rozširovaním zakázanej literatúry!
Krajina sa stáva úrodnou
Postupne sa stále viac ľudí začalo stretávať s Jehovovými svedkami a v roku 1948 bola v Prince Rupert zjavná potreba sály Kráľovstva. Kúpili sme armádnu budovu oproti prístavu, rozobrali sme ju, preplavili na plti na druhú stranu a potom dopravili nákladným autom na miesto stavby. Jehova požehnal našu tvrdú prácu a my sme mali vlastnú sálu Kráľovstva!
V roku 1956 som sa znovu vrátil do radov priekopníkov a Anna sa ku mne pripojila v roku 1964. Opäť sme pracovali s člnom pozdĺž pacifického pobrežia. Istý čas sme mali účasť aj na krajskej službe, navštevujúc zbory od ostrovov kráľovnej Šarloty smerom na východ cez vrchy k jazeru Fraser a neskôr až k mestu Prince George a Mackenzie. V priebehu rokov sme precestovali po severozápade Pacifiku tisíce kilometrov autom, člnom a lietadlom.
V Prince Rupert sme sa ďalej tešili z vynikajúcich skúseností v službe. Niektorí z tých, s ktorými sme spolu s Annou študovali, neskôr navštevovali Biblickú školu Strážnej veže Gileád a potom slúžili ako misionári v cudzine. Akou radosťou je vidieť naše duchovné deti, ako nesú drahocenné posolstvo o Kráľovstve do vzdialených krajín!
Teraz máme obaja hodne nad 80 rokov a musíme sa vyrovnávať so zhoršujúcim sa zdravím, ale stále sme šťastní v Jehovovej službe. Krásy prírody, ktoré sme videli na Aljaške a v Britskej Kolumbii, vyvolávajú vzácne spomienky. Ale ešte väčšiu radosť nám prináša to, keď vidíme, ako kedysi neplodná duchovná pustatina tohto obrovského územia teraz kvitne mnohými zbormi Jehovových ctiteľov.
Zvlášť nás hreje pri srdci, keď vidíme naše vlastné i duchovné deti, ako rastú a žehnajú Jehovu. Máme radosť z toho, že sme mali skromný podiel na duchovnom raste v tejto časti zeme. Napríklad Aljaška má teraz vlastnú kanceláriu odbočky, ktorá koordinuje činnosť vyše 25 zborov.
Tu v Prince Rupert sme v roku 1988 mali výsadu zasvätiť krásnu novú sálu Kráľovstva priamo v strede mesta. Áno, tak ako Izaiáš sa tešíme zo slov: „Pridal si k národu; ó, Jehova... oslávil si sa. Doďaleka si rozšíril všetky hranice krajiny.“ — Izaiáš 26:15.
[Obrázok na strane 21]
V krajskej službe, 1964–1967
[Obrázok na strane 24]
Typ člnu používaný pri vydávaní svedectva pozdĺž pobrežia