Kde sú mŕtvi?
„ZEM je trhovisko, nebo je náš domov,“ hovoria Jorubovia v západnej Afrike. Táto myšlienka sa objavuje v mnohých náboženstvách. Vyjadruje názor, že zem je ako trhovisko, ktoré navštívime na krátky čas, a potom odídeme. Podľa tohto presvedčenia pri smrti odchádzame do neba, do nášho pravého príbytku.
Biblia naozaj učí, že niektorí ľudia idú do neba. Ježiš Kristus povedal svojim verným apoštolom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov... Idem, aby som vám pripravil miesto. Ak teda pôjdem a pripravím vám miesto, prídem opäť a prijmem vás k sebe, aby ste boli aj vy tam, kde som ja.“ — Ján 14:2, 3.
Ježišove slová neznamenajú, že všetci dobrí ľudia idú do neba alebo že nebo je domovom ľudstva. Niektorí sú vzatí do neba v súvislosti s vládou nad zemou. Jehova Boh vedel, že ľudské vlády nikdy nebudú úspešne riadiť záležitosti na zemi. Preto urobil prípravy na nebeskú vládu čiže Kráľovstvo, ktoré nakoniec prevezme vládu nad zemou a premení ju na raj, ktorým pôvodne mala byť. (Matúš 6:9, 10) Ježiš bude Kráľom Božieho Kráľovstva. (Daniel 7:13, 14) Ďalší budú vybraní z ľudstva, aby vládli s ním. Biblia predpovedala, že tí, ktorí budú vzatí do neba, budú ‚kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu‘ a „budú vládnuť ako králi nad zemou“. — Zjavenie 5:10.
Kto ide do neba?
Keď vezmeme do úvahy, akú veľkú zodpovednosť budú mať títo nebeskí vládcovia, neprekvapuje nás, že musia spĺňať prísne požiadavky. Tí, ktorí idú do neba, musia mať presné poznanie o Jehovovi a musia ho poslúchať. (Ján 17:3; Rimanom 6:17, 18) Požaduje sa od nich, aby prejavovali vieru vo výkupnú obeť Ježiša Krista. (Ján 3:16) Ale vyžaduje sa ešte viac. Musia byť povolaní a vybratí Bohom prostredníctvom jeho Syna. (2. Timotejovi 1:9, 10; 1. Petra 2:9) Okrem toho musia byť pokrstenými kresťanmi, ktorí sa ‚narodili znovu‘, čiže sú splodení Božím svätým duchom. (Ján 1:12, 13; 3:3–6) Musia si tiež zachovávať rýdzosť vo vzťahu k Bohu až do smrti. — 2. Timotejovi 2:11–13; Zjavenie 2:10.
Nespočetné milióny ľudí, ktorí žili a zomreli, nespĺňali tieto požiadavky. Mnohí mali len malú možnosť dozvedieť sa niečo o pravom Bohu. Iní nikdy nečítali Bibliu a vedia málo o Ježišovi Kristovi, alebo o ňom nevedia nič. Dokonca aj spomedzi pravých kresťanov, ktorí dnes žijú na zemi, Boh vybral iba malý počet pre nebeský život.
Preto tých, ktorí idú do neba, bude relatívne málo. Ježiš hovoril o týchto ľuďoch ako o ‚malom stáde‘. (Lukáš 12:32) Neskôr bolo apoštolovi Jánovi zjavené, že počet tých, ktorí sú ‚kúpení zo zeme‘, aby vládli s Kristom v nebi, bude len 144 000. (Zjavenie 14:1, 3; 20:6) Keď to porovnáme s miliardami ľudí, ktorí žili na zemi, je to naozaj malý počet.
Tí, ktorí nejdú do neba
Čo sa deje s tými, ktorí nejdú do neba? Trpia na mieste večných múk, tak ako to učia niektoré náboženstvá? Samozrejme že nie, pretože Jehova je Bohom lásky. Milujúci rodičia by určite nehodili svoje deti do ohňa a ani Jehova netýra ľudí takýmto spôsobom. — 1. Jána 4:8.
Väčšina z ľudí, ktorí zomreli, má vyhliadku na vzkriesenie na rajskú zem. Biblia hovorí, že Jehova stvoril zem, „aby bola obývaná“. (Izaiáš 45:18) Žalmista vyhlasuje: „Nebesia, nebesia patria Jehovovi, ale zem dal ľudským synom.“ (Žalm 115:16) Je to zem, nie nebo, čo bude trvalým domovom ľudstva.
Ježiš predpovedal: „Prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas [hlas Ježiša, „Syna človeka“] a vyjdú.“ (Ján 5:27–29) Kresťanský apoštol Pavol to potvrdil: „Mám nádej v Bohu... že nastane vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých.“ (Skutky 24:15) Na mučeníckom kole Ježiš sľúbil kajúcnemu zločincovi život prostredníctvom vzkriesenia na rajskú zem. — Lukáš 23:43.
Aký je však súčasný stav mŕtvych, ktorí budú vzkriesení k životu na zemi? Jedna udalosť počas Ježišovej služby nám pomáha odpovedať na túto otázku. Jeho priateľ Lazar zomrel. Skôr než ho Ježiš vzkriesil, povedal svojim učeníkom: „Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.“ (Ján 11:11) Tak Ježiš prirovnal smrť k spánku, k hlbokému spánku bez snov.
Tí, ktorí spia v smrti
Ostatné biblické texty sú v súlade s myšlienkou, že ľudia spia v smrti. Neučia, že ľudia majú nesmrteľnú dušu, ktorá pri smrti prechádza do duchovnej ríše. Naopak, Biblia hovorí: „Mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Zahynula aj ich láska aj ich nenávisť aj ich žiarlivosť... Nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole [hrobe], na mieste, na ktoré ideš.“ (Kazateľ 9:5, 6, 10) Okrem toho žalmista vyhlásil, že človek „sa vracia do svojej zeme; v ten deň sa pomíňajú jeho myšlienky“. — Žalm 146:4.
Tieto biblické texty objasňujú, že tí, ktorí spia v smrti, nás nemôžu vidieť ani počuť. Nie sú schopní priniesť ani požehnanie, ani nešťastie. Nie sú v nebi ani neprebývajú v spoločenstve predkov. Sú bez života, neexistujú.
Tí, ktorí teraz spia v smrti a ktorí sú v Božej pamäti, budú v Božom stanovenom čase zobudení k životu na rajskej zemi. Bude to zem, kde nebude existovať znečisťovanie, ťažkosti ani problémy, ktoré teraz ľudstvo prežíva. Aký to bude radostný čas! V tomto raji budú mať ľudia vyhliadku žiť navždy, pretože Žalm 37:29 nás uisťuje: „Spravodliví budú vlastniť zem a budú na nej bývať navždy.“
[Rámček na stranách 6, 7]
ZANECHAL SOM UCTIEVANIE MŔTVYCH
„Ako chlapec som pomáhal otcovi pri pravidelných obetiach jeho mŕtvemu otcovi. Pri jednej príležitosti, po tom, čo sa môj otec zotavil z ťažkej choroby, jasnovidec mu povedal, že z vďačnosti za svoje uzdravenie by mal svojmu mŕtvemu otcovi predložiť ako obeť kozu, sladké zemiaky, orechy kola a likér. Poradil mu tiež, aby sa obrátil na svojich mŕtvych predkov, aby odvrátili ďalšiu chorobu a nešťastie.
Matka nakúpila, čo bolo potrebné na obeť, ktorá mala byť predložená pri hrobe môjho starého otca. Hrob bol hneď vedľa nášho domu, v súlade s miestnym zvykom.
Priatelia, príbuzní a susedia boli pozvaní, aby pozorovali predkladanie obete. Môj otec, v elegantnom oblečení, vhodnom na túto príležitosť, sa posadil na stoličku oproti schránke, kde boli zoradené lebky kôz, ktoré boli predtým predložené ako obeť. Mojou úlohou bolo vyliať víno z fľaše do pohárika, ktorý som podal otcovi. On ho potom vylial na zem ako obeť. Otec trikrát zavolal meno svojho otca a modlil sa k nemu o oslobodenie od budúceho nešťastia.
Ako obeť boli predložené orechy kola a bol zabitý a uvarený baran, ktorého zjedli všetci prítomní. Aj ja som jedol z obete a tancoval som za spevu a za zvuku bubnov. Môj otec tancoval krásne a precízne, hoci už mal svoj vek. Chvíľami sa modlil k svojim predkom, aby požehnali všetkých prítomných, zatiaľ čo my ostatní sme odpovedali: ‚Ise‘, čo znamená ‚Kiež je tak‘. Pozoroval som otca so živým záujmom a obdivom a túžil som po dni, keď by som bol dostatočne starý na to, aby som mohol predkladať obete mŕtvym predkom.
Napriek mnohým predloženým obetiam pokoj našej rodine stále unikal. Hoci matke zostali traja synovia, ani jedna z troch dcér, ktoré sa jej narodili, nežila veľmi dlho; všetky zomreli ešte ako deti. Keď moja matka znova otehotnela, otec priniesol nákladnú obeť za dieťa, aby sa narodilo v poriadku.
Matka porodila ďalšie dievča. O dva roky dieťa ochorelo a zomrelo. Otec sa poradil s jasnovidcom a ten mu povedal, že za jej smrť je zodpovedný nejaký nepriateľ. Jasnovidec povedal, že na to, aby ‚duša‘ dieťaťa podnikla protiútok, vyžaduje sa ako obeť horiaci kus dreva, fľaša likéru a mladý pes. Horiace drevo malo byť položené na hrob, likérom mal byť hrob pokropený a mladý pes mal byť zaživa pochovaný pri hrobe. Očakávalo sa, že to prebudí dušu mŕtveho dievčaťa, aby pomstilo svoju smrť.
Priniesol som fľašu likéru a horiace drevo k hrobu a otec priniesol šteňa, ktoré pochoval podľa pokynov jasnovidca. Všetci sme verili, že v priebehu siedmich dní duša mŕtveho dievčaťa zničí osobu, ktorá zapríčinila jeho predčasnú smrť. Prešli dva mesiace a nebolo počuť o žiadnej smrti v okolí. Bol som rozčarovaný.
V tom čase som mal 18 rokov. Krátko nato som sa zoznámil s Jehovovými svedkami, ktorí mi z Písiem ukázali, že mŕtvi nemôžu pôsobiť žijúcim ani dobro, ani zlo. Keď sa poznanie Božieho Slova zakorenilo v mojom srdci, povedal som otcovi, že s ním už viac nemôžem spolupracovať pri predkladaní obetí mŕtvym. Najprv sa na mňa rozhneval za to, že som ho — podľa jeho slov — zradil. Ale keď videl, že nie som ochotný vzdať sa svojej novonájdenej viery, už mi nebránil v uctievaní Jehovu.
Dňa 18. apríla 1948 som symbolizoval svoju oddanosť krstom vo vode. Odvtedy stále slúžim Jehovovi s veľkou radosťou a uspokojením a pomáham iným dosiahnuť oslobodenie od uctievania mŕtvych predkov, ktorí nám nemôžu ani pomôcť, ani ublížiť.“ — Poslal J. B. Omiegbe, Benin (Nigéria).
[Obrázok na strane 7]
Bude to veľká radosť, keď budú mŕtvi vzkriesení na rajskú zem