Život, ktorý má zmysel
ROZPRÁVA MELVA A. WIELANDOVÁ
V marci 1940, niekoľko mesiacov po tom, čo som bola pokrstená, podišla ku mne moja sestra Phyllis a spýtala sa ma: „Prečo nejdeš do priekopníckej služby?“ „Do priekopníckej služby?“ spýtala som sa. „Máš na mysli kázanie celým časom, takmer každý deň?“
‚AKO môžem byť priekopníčkou,‘ pomyslela som si, ‚s mojím obmedzeným poznaním Biblie a ešte obmedzenejšími úsporami v banke?‘ Napriek tomu ma Phyllisina otázka podnietila uvažovať. A v súvislosti s tým som sa veľa modlila.
Napokon som si povedala: ‚Prečo by som sa nespoľahla na Boha, keď sľubuje, že sa o nás postará, ak hľadáme najprv jeho Kráľovstvo?‘ (Matúš 6:33) A tak v júni 1940 som dala výpoveď zo zamestnania, kde som pracovala ako dámska krajčírka. Potom som napísala kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower v Austrálii a požiadala som o priekopnícke pridelenie.
Moje celoživotné pridelenie
O niekoľko týždňov som dostala odpoveď, v ktorej ma informovali, že pridelenie dostanem po tom, čo sa zúčastním na zjazde, ktorý sa mal konať na pozemku ústredia Jehovových svedkov v Strathfielde, predmestí najväčšieho mesta Austrálie, Sydney. Ráno po zjazde som sa dostavila do kancelárie po svoje pridelenie.
Pracovník v oddelení mi vysvetlil: „Práve máme veľmi veľa práce v práčovni. Mohla by si na pár týždňov zostať a pomôcť?“ To bolo v auguste 1940 — a dnes ešte stále pracujem v práčovni! V tom čase mala rodina ústredia len 35 členov; teraz je to 276.
Ale možno si kladiete otázku, prečo považujem prácu v práčovni za „život, ktorý má zmysel“, najmä keď tam pracujem už vyše 50 rokov. Skôr ako to vysvetlím, dovoľte mi porozprávať o mojich prvých cieľoch.
Žila som športom
Na svet som prišla 1. januára 1914 v Melbourne ako prvé z piatich detí. Mali sme milujúcich rodičov, ktorí žili podľa vysokých zásad, a keď to bolo potrebné, viedli nás k disciplíne. Mali sme tiež niečo, čo možno nazvať príležitostnou náboženskou výchovou, pretože naši rodičia nechodili do kostola. No trvali na tom, aby sme sa my, deti, zúčastňovali vyučovania v nedeľnej škole anglikánskej cirkvi.
Keď som v roku 1928 skončila školu a začala som pracovať ako krajčírka, rozhodla som sa, že väčšinu voľného času budem tráviť športom, lebo som si myslela, že mi to pomôže prekonať moju plachosť. Stala som sa členkou tenisového klubu a hrala som po celý rok. Cez zimu som hrala aj basketbal a baseball a cez leto som hrala v ženskom kriketovom družstve. Kriket sa stal mojou ozajstnou láskou a zo všetkých síl som sa snažila zdokonaliť si zručnosť ako rýchla hádzačka, aby som sa kvalifikovala do medzištátnych zápasov.
Iný cieľ ako šport
Už v detstve ma znepokojovalo učenie, že Boh lásky má miesto nazývané peklo, kde tí, čo robia zlé veci, budú večne mučení. To mi jednoducho nedávalo zmysel. A tak si predstavte, akú som mala radosť, keď som sa z Biblie nečakane dozvedela pravý význam „pekla“. Stalo sa to takto:
Moja sestra Phyllis, ktorá je odo mňa o päť rokov mladšia, taktiež rada športovala a boli sme v tom istom ženskom kriketovom družstve. V roku 1936 jedna spoluhráčka zoznámila Phyllis s mladým mužom, ktorý sa volal Jim a bolo o ňom známe, že je veľmi nábožný. Zakrátko začal Jim rozprávať Phyllis o učení Biblie. Upútalo ju to. „Je to také logické a rozumné,“ hovorievala mi.
V tom čase sme mali doma s Phyllis spoločnú izbu a Phyllis sa vo mne snažila vzbudiť záujem o to, čo jej Jim hovoril o Božom Kráľovstve. „Urobí to, čo sa ľudským vládam nepodarilo,“ hovorila mi vzrušene. Ja som však namietla, že je to len ďalšie náboženstvo, ktoré by nás mohlo zmiasť, a že v skutočnosti nikto nepozná budúcnosť. Ale Phyllis bola vytrvalá a nechávala literatúru všade po izbe, dúfajúc, že si ju možno prečítam.
Bola som zvedavá, prečo je Phyllis touto novou vierou taká nadšená, a tak jedného dňa som vzala do ruky nejakú brožúrku. Mala zaujímavý názov — Záhrobie. Keď som v nej narýchlo listovala a uvidela som slovo „peklo“, zbystrila som pozornosť. Na moje prekvapenie som sa dozvedela, že biblické slovo „peklo“ sa v skutočnosti vzťahuje na všeobecný hrob ľudstva a že tam idú dobrí aj zlí. Dozvedela som sa tiež, že peklo nie je miestom múk; mŕtvi si nič neuvedomujú a nemôžu nič cítiť. — Kazateľ 9:5, 10; Žalm 146:3, 4.
To podľa mňa dávalo zmysel, zvlášť keď brožúrka vysvetľovala, že milujúci a mocný Boh sľúbil priviesť mŕtvych späť zázrakom zvaným vzkriesenie. (Ján 5:28, 29) Teraz som sa už aj ja chcela dozvedieť viac o tom, čo Jim hovoril Phyllis. Našla som si malé vydanie prekladu Biblie King James Version, ktorý mi dal otec, keď som bola ešte dieťa, a vyhľadala som si biblické texty uvedené v brožúrke. Potvrdzovali to, čo bolo povedané o pekle a o stave mŕtvych.
Ďalším vzrušujúcim prekvapením bolo pre mňa zistenie, že Boh má osobné meno, Jehova. (Žalm 83:18) Videla som tiež, že všetko, čo Boh robí, má zmysel, a že na všetko, čo pripustí, má nejaký dôvod. To ma podnietilo položiť si otázku: ‚Čo je vlastne mojím cieľom v živote?‘ Odvtedy som začala uvažovať, či je v mojom najlepšom záujme brať šport tak vážne — takmer do tej miery, že všetko ostatné zanedbávam.
Rozhodnutia premieňam na činy
Jim s Phyllis nemali ani potuchy o tom, že sa môj názor na život zmenil, no zistili to, keď naša rodina bola pozvaná na večierok k jednému priateľovi. V tých dňoch bolo pri takých príležitostiach zvykom, že všetci prítomní vstali, bol prednesený prípitok na počesť anglického kráľa a všetci zdvihli poháre, aby mu pripili. Ja som sa však rozhodla zostať sedieť spolu s Jimom a Phyllis. Neverili vlastným očiam, keď videli, že zostávam sedieť! Prirodzene, nemysleli sme to ako nejaký prejav neúcty, no ako kresťania sme cítili, že by sme mali byť neutrálni a nemali by sme sa zúčastňovať na takých nacionalistických zvykoch. — Ján 17:16.
Moji rodičia a ďalší členovia rodiny však boli zdesení. Povedali, že sme alebo nelojálni, alebo sme sa pomiatli — alebo oboje! Neskôr, keď sme sa s Phyllis zúčastnili výročného odovzdávania ceny ženskému kriketovému družstvu, došlo počas nacionalistického obradu k niečomu podobnému. Viedlo to k tomu, že sme obe z družstva odišli. Nebolo to také ťažké, ako som predpokladala, lebo som si uvedomila, že moja vernosť a lojálnosť patria Kristovi Ježišovi, Kráľovi Božieho nebeského Kráľovstva.
Teraz mi Phyllis vysvetlila, že je potrebné pravidelne sa zúčastňovať zhromaždení Jehovových svedkov, aby som si upevnila vieru hlbším biblickým poznaním. V tom čase bol v Melbourne iba jeden zbor, a tak som tam začala chodiť na zhromaždenia každú nedeľu popoludní. Onedlho som bola presvedčená, že toto je Božia pravá pozemská organizácia.
Čoskoro ma pozvali, aby som sa zúčastnila na zborovej kazateľskej činnosti z domu do domu. Spočiatku som váhala, ale raz v nedeľu ráno som sa rozhodla ísť, len aby som videla, ako sa to robí. Bola som rada, keď som bola pridelená sprevádzať jednu skúsenú svedkyňu, ktorá rozprávala pri prvých dverách s istotou a majiteľ domu reagoval príjemne. Pomyslela som si: ‚Nebolo to príliš ťažké, ale budem potrebovať veľa cviku, kým mi to pôjde rovnako dobre.‘ A tak si predstavte môj údiv, keď mi po tých prvých dverách svedkyňa povedala: „Teraz už budeš môcť ísť sama.“
„Sama?“ spýtala som sa ohromená! „To nemyslíš vážne! Čo poviem, ak mi niekto položí otázku, a ja nebudem vedieť odpovedať?“ Ale moja spoločníčka bola neoblomná. A tak, doslova sa chvejúc strachom, išla som sama, kým ona pokračovala vo vydávaní svedectva ľuďom na druhej strane ulice. Nejako som to prvé dopoludnie prežila.
Odvtedy som sa zúčastňovala kazateľskej služby každú nedeľu dopoludnia. Keď mi niekto pri dverách položil otázku, na ktorú som nevedela odpovedať, povedala som: „Vyhľadám si to a znovu vás navštívim.“ Našťastie, Jehova mi naďalej dával silu a odvahu pokračovať v mojom novom spôsobe života, ktorý mal zmysel. Oddala som mu svoj život a v októbri 1939 som bola pokrstená v mestských kúpeľoch v Melbourne. Krátko nato sa ma Phyllis, ktorá sa medzitým vydala za Jima, spýtala, prečo nezačnem slúžiť ako priekopníčka.
Služba v odbočke
V januári 1941, krátko po tom, čo som začala pracovať v bételi, ako sme nazývali kanceláriu odbočky, bolo dielo Jehovových svedkov v Austrálii zakázané. Nato náš domov bétel v Strathfielde zabrali vojaci a ja som bola poslaná na farmu Spoločnosti v Ingleburne, asi päťdesiat kilometrov od Sydney. V júni 1943 bola spoločnosť Watch Tower súdne rehabilitovaná a zákaz bol zrušený. Do konca toho roku nás bolo dvadsaťpäť pozvaných späť do bételu v Strathfielde. Tam som ďalej pracovala v práčovni a vykonávala som aj iné práce okolo domu.
Ďalšie desaťročie mi rýchlo ubehlo. Potom som sa v roku 1956 vydala za jedného spolupracovníka z bételu, Teda Wielanda. Ted bol veľmi tichý a trpezlivý človek a tešili sme sa, keď sme dostali súhlas, aby sme teraz už ako manželia ďalej žili v bételi. Obaja sme si vážili svoj zmysluplný spôsob života a boli sme šťastní, že máme výsadu slúžiť v austrálskej odbočke. Prirodzene, okrem práce v bételi sme mali radosť z toho, že môžeme spolu pomáhať druhým ľuďom stať sa učeníkmi Krista. Jednými z nich bola napríklad rodina Weekesovcov, o ktorej sa môžete dočítať v Prebuďte sa! z 22. októbra 1993.
Postupný rozmach kázania o Kráľovstve si počas mojich prvých 30 rokov v bételi vyžiadal rozšíriť náš personál len o 10 či 12 ľudí. No v sedemdesiatych rokoch sa situácia rýchlo zmenila, keď sme tu začali tlačiť časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Stavba novej tlačiarne sa začala v januári 1972. Čoskoro prišiel z Japonska 40-tonový tlačiarenský stroj a v roku 1973 sme už tlačili mesačne takmer 700 000 časopisov. Teraz začala naša rodina bétel naozaj rásť.
Sedemdesiate roky mi priniesli aj osobný žiaľ. Najprv v roku 1975 zomrel vo veku 80 rokov môj drahý manžel Ted. Potom, o necelý rok, usnul v smrti aj môj zostarnutý otec. Veľkú útechu som nachádzala u Jehovu a v jeho Slove, v Biblii, ako aj u mojich duchovných bratov a sestier. Značne mi pomohlo aj to, že počas tohto veľmi smutného obdobia môjho života som bola v bételi stále zamestnaná zmysluplnou činnosťou.
Život však ide ďalej a ja som opäť začala pociťovať uspokojenie a prežívať požehnania, teraz už ako vdova. V roku 1978 som sa zúčastnila zjazdu v Londýne (Anglicko) a potom som navštívila svetové ústredie spoločnosti Watch Tower v Brooklyne (New York). Tie stovky bratov a sestier, ktorých som videla s radosťou pracovať tam v brooklynskom bételi, sú pre mňa doteraz zdrojom povzbudenia.
Keď sa sedemdesiate roky chýlili ku koncu, dozvedeli sme sa, že sa plánuje ďalšie rozšírenie komplexu bételu v Austrálii. K rozšíreniu však nemalo dôjsť v Strathfielde, kde sme už nemali voľný pozemok. Miesto toho mal byť nový, oveľa väčší komplex postavený na našom pozemku v Ingleburne, kde som pracovala počas zákazu začiatkom štyridsiatych rokov.
Trvalý zmysluplný spôsob života
Akí sme boli vzrušení, keď sme sa v januári 1982 sťahovali do našich nových priestorov! Pravda, spočiatku nám bolo trochu smutno, že opúšťame známe prostredie, ale čoskoro sme boli nadšení naším novým domovom so 73 utešenými spálňami. Teraz sa už nepozeráme na tehlové steny a na ulice predmestia, ale vidíme zelené polia a stromy, pasúci sa dobytok a prekrásne východy a západy slnka — veľmi príjemné prostredie.
Dňa 19. marca 1983 sa za krásneho jesenného slnečného počasia konalo nádherné zasvätenie nového komplexu. Na zasvätení predniesol dojímavý prejav Lloyd Barry z vedúceho zboru Jehovových svedkov. Osobne som bola veľmi rada, že boli spolu s manželkou na programe zasvätenia, pretože kedysi som s nimi pracovala v strathfieldskom bételi, keď bol ešte každý z nás podstatne mladší.
Neustály rozmach kázania o Kráľovstve spôsobil, že naše zariadenia tu v Ingleburne bolo potrebné opäť rozšíriť. V roku 1987 bola rozšírená administratívna časť. Potom, 25. novembra 1989, bola zasvätená nová päťpodlažná obytná budova a nová trojpodlažná prístavba k továrni. Ako sme sa rozrástli — z menej než 4000 služobníkov, ktorí boli v Austrálii, keď som ja začala svoju službu, na asi 59 000!
Prednedávnom sa austrálska odbočka stala spolu s Japonskom a Nemeckom jednou z troch regionálnych projektových kancelárií Spoločnosti. A tak bolo nutné opäť rozšíriť komplex bételu. Teraz je dokončená ďalšia trojpodlažná administratívna budova a značne pokročila aj práca na päťpodlažnej obytnej budove, v ktorej bude ďalších 80 izieb na ubytovanie našej stále rastúcej rodiny.
V práčovni máme na zvládnutie našej úlohy pekný tím, no ja často spomínam na ten augustový deň roku 1940, keď som bola pozvaná, aby som v tomto oddelení pomáhala dva týždne. Som taká vďačná, že tie dva týždne sa predĺžili na vyše 50 rokov a že Jehova Boh viedol moje kroky k takému zmysluplnému spôsobu života.
[Obrázok na strane 21]
Keď som mala 25 rokov
[Obrázok na strane 23]
Náš svadobný deň v roku 1956
[Obrázky na strane 24]
V roku 1938 sme sa so sestrou dosť venovali športu, no teraz je môj život oveľa plodnejší