Deliť sa o drahocenný poklad
ROZPRÁVA GLORIA MALASPINOVÁ
Keď sa nám pobrežie Sicílie stratilo z dohľadu, zamerali sme s manželom svoju pozornosť na cieľ našej cesty, na ostrov Malta v Stredozemnom mori. Aká to bola vzrušujúca vyhliadka! Zatiaľ čo sa loď plavila morom, mysleli sme na skúsenosť apoštola Pavla, ktorú zažil na Malte v prvom storočí. — Skutky 28:1–10.
BOLO to v roku 1953 a kazateľská činnosť Jehovových svedkov nebola v tom čase na Malte zákonne uznaná. Rok predtým sme absolvovali Gileád, biblickú školu Watchtower, a boli sme pridelení do Talianska. Ešte sme sa len krátko učili po taliansky a už sme sa zase tešili na to, čo nás čaká na Malte.
Ako som sa ja, mladá žena, stala zahraničnou misionárkou? Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlila.
Matkin podnetný príklad
V roku 1926, keď naša rodina žila vo Fort Frances (Ontario, Kanada), prijala matka od istého Bádateľa Biblie (ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia) brožúrku Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú. Prečítala si ju s hlbokým záujmom a ešte ten týždeň sa zúčastnila skupinového štúdia Biblie, na ktorom sa používal časopis Strážna veža. Matka bola horlivou čitateľkou Biblie a posolstvo o Božom Kráľovstve prijala ako poklad, ktorý hľadala. (Matúš 6:33; 13:44) Napriek silnému odporu otca a napriek tomu, že sa musela starať o tri malé dcéry, postavila sa za to, čo sa učila.
Matkina neochvejná viera počas nasledujúcich 20 rokov pomáhala mne a mojim dvom starším sestrám Thelme a Viole, aby sme si stále uvedomovali nádhernú nádej na večný život v novom svete spravodlivosti. (2. Petra 3:13) Matka čelila mnohým ťažkým skúškam, no my sme nikdy nezapochybovali o správnosti cesty, ktorú si zvolila.
V roku 1931, keď som mala len desať rokov, presťahovali sme sa na farmu v severnej Minnesote (USA). Tam sme boli odrezaní od pravidelného spoločenstva s Jehovovými svedkami, ale nie od biblického poučovania matky. To, že oddane slúžila ako kolportérka čiže služobníčka celým časom, vo mne vzbudilo túžbu pripojiť sa k nej v tejto práci. V roku 1938 sme spolu s mojimi dvoma sestrami symbolizovali oddanosť Jehovovi krstom na zjazde v Duluth (Minnesota).
Keď som v roku 1938 skončila strednú školu, matka mi odporučila urobiť si obchodný kurz, aby som sa mohla sama uživiť ako priekopníčka (nový názov pre kolportérku). Táto rada sa ukázala ako dobrá, a to najmä preto, že otec sa rozhodol ísť vlastnou cestou a nechal nás samy na seba.
O svoj poklad sa delíme celým časom
Napokon som sa presťahovala do Kalifornie a v roku 1947 som v San Franciscu začala slúžiť ako priekopníčka. Počas predzjazdových prác pred oblastným zjazdom „Rozmach vo všetkých národoch“ v Los Angeles som sa spoznala s Francisom Malaspinom. Náš spoločný cieľ — misionárska práca — viedol k tomu, že sme sa do seba zaľúbili. Zosobášili sme sa v roku 1949.
V septembri 1951 sme boli s Francisom pozvaní do 18. triedy Gileádu. V deň graduácie 10. februára 1952, po piatich mesiacoch intenzívneho školenia, prezident školy Nathan H. Knorr vyhlasoval v abecednom poradí krajiny, do ktorých sme mali byť poslaní. Keď povedal: „Taliansko, brat a sestra Malaspinovci,“ už sme v mysli cestovali!
O niekoľko týždňov sme v New Yorku nastúpili na loď, aby sme absolvovali desaťdňovú cestu do Janova v Taliansku. V prístave nás boli odprevadiť Giovanni DeCecca a Max Larson z brooklynského ústredia. V Janove nám prišli naproti misionári, ktorí poznali zložitý postup pri vstupe do krajiny.
Vzrušení všetkým okolo, nastúpili sme na vlak do Bologne. Keď sme tam prišli, uvideli sme mesto, ktoré bolo ešte stále poznačené bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Bolo tam však aj veľa príjemných vecí, napríklad neodolateľná vôňa praženej kávy, ktorá ráno napĺňala vzduch, a korenistá vôňa vynikajúcich omáčok pripravovaných k nespočetným druhom cestovín.
Plnenie cieľa
V službe sme začínali ponukou, ktorú sme sa naučili naspamäť, a v jej prednese sme pokračovali, kým ľudia posolstvo neprijali alebo nezavreli dvere. Túžba vyjadriť sa nás podnecovala k tomu, aby sme usilovne študovali jazyk. Po štyroch mesiacoch sme boli pridelení do nového misionárskeho domova v Neapole.
Toto obrovské mesto vyniká svojou nádhernou panorámou. Služba tam sa nám páčila, no po ďalších štyroch mesiacoch bol manžel pridelený do krajskej služby a mal navštevovať zbory na území od Ríma po Sicíliu. Časom sme navštívili aj Maltu, ba i Líbyu v severnej Afrike.
Cesta vlakom z Neapola na Sicíliu bola v tých rokoch skúškou telesnej zdatnosti. Nastupovali sme do preplneného vlaku a stáli v preplnených chodbičkách, niekedy šesť až osem hodín. To nám však poskytovalo príležitosť skúmať ľudí okolo nás. Veľký demižón domáceho vína často slúžil ako sedadlo svojmu majiteľovi, ktorý z času na čas použil jeho obsah, aby si počas dlhej cesty uhasil smäd. Priateľskí cestujúci nám často ponúkali zo svojho chleba a salámy, a my sme si toto pohostinné a milé gesto vážili.
Na Sicílii nás čakávali bratia, ktorí nám niesli kufre počas triapolhodinového nepretržitého stúpania k zboru na vrchole vrchu. Naši kresťanskí bratia nás privítali tak vrúcne, že sme zabudli na únavu. Niekedy sme šli na muliciach, ktoré mali istý a pevný krok, ale nikdy sme sa nepozerali do hĺbok pod nami, kam by nás bol priviedol jediný chybný krok mulice. To, že naši bratia sa napriek ťažkostiam pevne zastávali biblickej pravdy, nás posilňovalo, a láska, ktorú nám prejavovali, v nás vyvolávala vďačnosť, že môžeme byť s nimi.
Malta a Líbya
Naplnení spomienkami na našich bratov na Sicílii, plavili sme sa k Malte. Apoštol Pavol tam našiel láskavých ľudí, a takých sme tam našli aj my. Počas búrky v zálive sv. Pavla sme si uvedomili, akému nebezpečenstvu čelili malé lode v prvom storočí. (Skutky 27:39–28:10) No pred nami bola Líbya. Ako sa nám bude dariť v tejto africkej krajine, v ktorej bolo naše dielo zakázané?
Opäť sme spoznali úplne odlišnú kultúru. Obrazy a zvuky mesta Tripolis upútali moju pozornosť, zatiaľ čo sme kráčali kolonádami centra. Ľudia nosili odevy utkané z ťavej srsti, čím sa cez deň chránili pred spaľujúcou horúčavou Sahary a v noci pred chladom. Naučili sme sa chápať a rešpektovať spôsob, ako sa ľudia prispôsobujú klimatickým podmienkam tam, kde žijú.
Z horlivosti bratov spojenej s obozretnosťou sme sa veľa naučili o tom, ako sa silne spoliehať na Jehovu a riadiť sa pokynmi tých, ktorí o kázaní v daných podmienkach vedia viac. Naši kresťanskí bratia boli mnohých národností; napriek tomu slúžili Jehovovi v zhode.
Nové pridelenie
Pre odpor proti kazateľskému dielu sme museli z Talianska odísť, no v roku 1957 sme s radosťou prijali nové kazateľské pridelenie v Brazílii. Prispôsobili sme sa s Francisom tamojšiemu životu a zvykom a po ôsmich mesiacoch bol Francis pozvaný do krajskej služby. Chodievali sme autobusom, lietadlom a pešo. Táto obrovská, krásna krajina sa pred nami otvárala ako hodina zemepisu.
Do nášho prvého kraja patrilo desať zborov v meste São Paulo a tiež desať mestečiek vo vnútrozemí a pozdĺž južnej pobrežnej oblasti štátu São Paulo. V tom čase nebol v týchto mestečkách žiaden zbor. Vždy sme si našli nejaké miesto na bývanie a keď sme sa ubytovali, chodili sme z domu do domu s posolstvom o Kráľovstve. Zanechávali sme tiež pozvánky na premietanie niektorého z náučných filmov spoločnosti Watch Tower.
Nebolo ľahké nastúpiť do autobusu s filmami, premietačkou, transformátorom, so zväzkami spisov, s literatúrou, pozvánkami a vybavením, ktoré sme potrebovali, aby sme mohli na pozvánky ručne vytlačiť, kde sa bude konať premietanie filmu. Náš malý kufor s oblečením nebol v porovnaní s tým nejakou významnou položkou. Premietačku sme museli držať na kolenách, aby sa otrasmi na hrboľatých cestách nepoškodila.
Keď sme našli miesto, kde sme mohli premietnuť film, chodili sme z domu do domu a zanechávali pozvánky na premietanie. Občas sme získali povolenie premietnuť film v reštaurácii alebo v hoteli. Inokedy sme natiahli plachtu medzi dve tyče vonku v prírode. Vďační poslucháči, z ktorých mnohí ešte nikdy nevideli film, stáli a pozorne počúvali, keď Francis čítal komentár. Potom sme rozširovali biblickú literatúru.
Aby sme sa dostali do dedín, cestovali sme autobusom. Niektoré rieky neboli premostené, a tak bol autobus navedený na veľkú plť a preplavený na druhú stranu. My sme dostali radu, aby sme z autobusu vystúpili, a keby sme zbadali, že autobus skĺzava do rieky, mali sme zoskočiť z druhej strany plte, aby nás nestiahlo pod hladinu. Sme vďační, že nikdy sme nestratili autobus v rieke — čo bolo šťastie, zvlášť keď sa vedelo, že v rieke sú mäsožravé ryby pirane!
V roku 1958 sme sa zúčastnili medzinárodného zjazdu v New Yorku a krátko po návrate do Brazílie sme opäť začali prácu cestujúcich služobníkov. Naša oblasť nás privádzala k uruguajským hraniciam na juhu, k Paraguaju na západe, k štátu Pernambuco na severe a k Atlantickému oceánu na východe Brazílie.
Kolónia malomocných
V polovici šesťdesiatych rokov sme prijali pozvanie premietnuť jeden z filmov Spoločnosti v kolónii malomocných. Musím priznať, že som mala trocha strach. Okrem toho, čo sme o malomocenstve čítali v Biblii, sme o tejto chorobe vedeli málo. Po vstupe do ohradeného miesta, ktoré bolo natreté nabielo, nás nasmerovali do veľkej sály. V strede bolo pre nás a pre naše vybavenie oddelené miesto povrazom.
Elektrikár, ktorý nám pomáhal, bol 40- ročný obyvateľ kolónie. Prišiel o ruky po zápästia a o niekoľko ďalších častí tela, čo ho veľmi zmrzačilo. Najprv som sa vyľakala, no jeho veselé vystupovanie a obratnosť, s akou robil svoju prácu, ma upokojili. Čoskoro, keď sme dokončili potrebné prípravy, sme sa už rozprávali o mnohých veciach. Z tisíc postihnutých, ktorí boli v tomto zariadení, ich prišlo vyše dvesto. Ako sa s námahou vliekli dnu, videli sme chorobu, ktorou trpeli, v mnohých odlišných štádiách. Aká to bola pre nás dojímavá skúsenosť!
Mysleli sme na to, čo Ježiš povedal malomocnému, ktorý naliehavo prosil: „Pane, keby si len chcel, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa muža dotkol a uistil ho: „Chcem. Buď očistený.“ (Matúš 8:2, 3) Mnohí sa nám po skončení programu prišli poďakovať za to, že sme prišli. Ich postihnuté telá boli živým svedectvom veľkého utrpenia ľudstva. Neskôr miestni svedkovia študovali Bibliu s tými, čo túžili dozvedieť sa viac.
V roku 1967 sme sa pre vážne zdravotné ťažkosti vrátili do Spojených štátov. Zatiaľ čo sme sa stále vyrovnávali s týmito ťažkosťami, znovu sme mali výsadu slúžiť v krajskom diele. Nasledujúcich 20 rokov sme s Francisom slúžili ako cestujúci služobníci v Spojených štátoch. V tom čase viedol Francis aj školu služby Kráľovstva.
Akým to bolo pre mňa zdrojom povzbudenia mať milujúceho manžela a verného spoločníka, ktorý prejavoval starostlivosť v každom pridelení, ktoré dostal! Spolu sme mali výsadu deliť sa o poklad biblickej pravdy v krajinách štyroch kontinentov.
Podporovaná pokladom
Ešte v roku 1950 sa matka vydala za Davida Eastera, verného brata, ktorý bol pokrstený v roku 1924. Veľa rokov slúžili spolu v službe celým časom. V poslednej časti života sa však u matky začala prejavovať Alzheimerova choroba. Matka potrebovala značnú starostlivosť, keď táto choroba oslabovala jej schopnosť uvažovať. Náročnú zodpovednosť starostlivosti o ňu vzali na seba naše opory, moje sestry a David, pretože nechceli, aby sme zanechali našu mimoriadnu výsadu slúžiť celým časom. Matkin verný príklad až do smrti v roku 1987 nám veľmi pomáhal vytýčiť si životnú cestu, a nádej na nebeskú odmenu, ktorú prechovávala, bola pre nás útechou.
V roku 1989 som spozorovala, že Francis už nie je taký energický, ako býval. Nevedeli sme, že svoju daň si vyberá schistosomiáza, choroba dobre známa v mnohých častiach sveta. V roku 1990 ho tento neľútostný nepriateľ premohol a ja som stratila milovaného partnera, s ktorým som prežila v službe Jehovovi vyše 40 rokov.
Prispôsobovanie sa je súčasťou života. Niekedy je ľahké a niekedy náročné. No Jehova, Darca drahocenného pokladu biblickej pravdy, ma podporoval prostredníctvom svojej organizácie a prostredníctvom lásky a povzbudenia mojej rodiny. Stále nachádzam útechu v tom, že sa teším na splnenie všetkých Jehovových nezlyhávajúcich sľubov.
[Obrázok na strane 23]
Keď sme boli s manželom misionármi v Taliansku