Povzbudil si v poslednom čase niekoho?

ELENA mala práve 17 rokov, keď jej lekári zistili rakovinu vaječníkov. Jej matka Mari sa musela vyrovnávať s mučivou úzkosťou, keď videla Elenu v krutých bolestiach.

Elenu napokon previezli do nemocnice v Madride (Španielsko), 1900 kilometrov od jej domova na Kanárskych ostrovoch. V Madride bol tím lekárov ochotný operovať ju bez použitia krvi. (Skutky 15:28, 29) Ale už krátko po začiatku operácie bolo jasné, že Elena zomrie. Rakovina sa už rozšírila do celého tela a chirurgovia už nemohli veľa urobiť. Osem dní po príchode do Madridu Elena zomrela.

Mari nezostala v tejto strašnej skúške sama. Dvaja kresťanskí starší cestovali na vlastné náklady do Madridu spolu s ňou a s jej najstarším synom a zostali tam až do Eleninej smrti. „Pomohli mi vyplniť tú hroznú prázdnotu, ktorú som cítila vo svojom vnútri,“ vysvetľuje Mari. „Nikdy nezabudnem na povzbudenie, ktoré mi poskytli. Ich duchovná podpora a praktická pomoc boli neoceniteľné. Boli naozaj ‚úkrytom pred vetrom‘.“ — Izaiáš 32:1, 2.

Jehova má radosť z toho, že milujúci pastieri, ako boli títo, sa tak nežne starajú o jeho ovce. (Príslovia 19:17; 1. Petra 5:2–4) Povzbudzovanie však nie je výsadou iba starších. Všetci kresťania sa spoločne stretávajú, aby dostávali duchovné poučenie a aby ‚sa navzájom povzbudzovali‘. (Hebrejom 10:24, 25) Povzbudzovanie je prirodzenou súčasťou kresťanského spoločenstva.

Čo patrí k povzbudzovaniu?

Práve tak ako vädne krásny kvet, keď má nedostatok vody, aj jednotlivci — či už v rodine alebo v zbore — môžu vädnúť pre nedostatok povzbudenia. Naproti tomu povzbudenie v správnom čase môže posilniť tých, ktorí čelia pokušeniu, môže pozdvihnúť ducha skľúčených a dodať energiu tým, čo verne slúžia Bohu.

Grécke slovo prekladané ako „povzbudenie“ obsahuje myšlienku potešenia, nabádania a útechy. Povzbudenie sa preto nevzťahuje len na to, že niekomu povieme, ako si dobre počína. Povzbudenie môže zahŕňať aj poskytnutie praktickej a duchovnej pomoci.

Grécke slovo prekladané ako „povzbudenie“ doslovne znamená „privolanie k niekomu“. Ak kráčame bok po boku s našimi duchovnými bratmi a sestrami, umožňuje nám to ihneď ich podoprieť, ak by sa niekto z nich vyčerpal alebo potkol. (Kazateľ 4:9, 10) Je zaujímavé, že Jehovov ľud slúži Bohu „plece pri pleci“. (Sofoniáš 3:9) A apoštol Pavol nazval istého kresťana ‚pravým druhom pod jedným jarmom‘. (Filipanom 4:3) Ak ťaháme spolu pod tým istým jarmom tak, že slúžime plece pri pleci, náklad sa stáva ľahším, najmä pre tých, čo nie sú duchovne silní. — Porovnaj Matúša 11:29.

Poskytovali povzbudenie

Keďže povzbudenie je také dôležité, pouvažujme o niektorých biblických príkladoch povzbudenia. Keď sa život Božieho proroka Mojžiša blížil ku koncu, Jehova určil Jozuu, aby bol vodcom Izraelitov. Nebola to ľahká úloha, čo Mojžiš sám dobre vedel. (4. Mojžišova 11:14, 15) Preto Jehova povedal Mojžišovi, aby ‚poveril Jozuu a aby ho povzbudil a posilnil‘. — 5. Mojžišova 3:28.

V čase izraelských sudcov Jeftova dcéra ochotne vyhovela slávnostnému sľubu svojho otca a vzdala sa možnosti mať rodinu, aby slúžila v Jehovovej svätyni. Zostala jej obeť bez povšimnutia? Nie, lebo v Sudcoch 11:40 sa hovorí: „Rok čo rok chodievali dcéry Izraela vzdávať chválu dcére Gileádčana Jeftu, štyri dni v roku.“ Tieto návštevy boli pre obetavú Jeftovu dcéru určite veľkým povzbudením.

Niekedy si však povzbudzovanie vyžaduje odvahu. Apoštol Pavol sa počas svojej prvej misionárskej cesty vo viacerých mestách Malej Ázie stretol so zúrivým odporom. Z Antiochie ho vyhnali, v Ikóniu ledva unikol poprave a v Lystre ho kameňovali a potom nechali tak v domnení, že je mŕtvy. Zakrátko sa však Pavol a jeho spoločníci do týchto miest vrátili, „posilňovali duše učeníkov a povzbudzovali ich, aby zotrvali vo viere, a hovorili: ‚Do Božieho kráľovstva musíme vojsť cez mnohé súženia.‘“ (Skutky 14:21, 22) Pavol bol ochotný riskovať svoj život, aby týchto nových učeníkov povzbudil.

Ale noví učeníci nie sú jedinými kresťanmi, ktorí potrebujú povzbudenie. Po rokoch podstúpil Pavol namáhavú cestu do Ríma, kde mal byť súdený. Keď sa blížil k cieľu svojej cesty, možno bol trochu skľúčený. Ale keď prišiel na miesto, ktoré bolo 74 kilometrov juhovýchodne od Ríma, jeho duch sa pozdvihol. Prečo? Pretože bratia z Ríma mu prišli naproti k Apiovmu trhovisku a k Trom krčmám. „Len čo ich Pavol zbadal, ďakoval Bohu a nadobudol odvahu.“ (Skutky 28:15) V podobných situáciách môže byť už samotná naša prítomnosť veľkým povzbudením pre našich spoluveriacich.

Chop sa príležitostí na povzbudzovanie

Príležitostí na povzbudzovanie je naozaj veľa. Dotkol sa tvojho srdca dobrý cvičný prejav brata alebo sestry v teokratickej škole kazateľskej služby? Máš radosť z toho, že v zbore sú duchovne silní mladí ľudia? Zapôsobila na teba vytrvalosť tých, čo sú v pokročilom veku? Páčilo sa ti, ako priekopník používal Bibliu v službe z domu do domu? Ak áno, vyjadri pochvalu a povedz niečo povzbudivé.

Povzbudenie zohráva životne dôležitú úlohu v rodine i v zbore. Môže pomáhať rodičom pri výchove ich detí „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Efezanom 6:4) Keď sa dieťaťu povie, že si počínalo dobre, a zároveň sa mu vysvetlí, prečo to bolo dobré, môže to byť veľmi povzbudzujúce! Počas rokov dospievania, keď mladí ľudia čelia mnohým pokušeniam a tlakom, je neustále povzbudzovanie životne dôležité.

Nedostatok povzbudenia v detstve môže byť dosť škodlivý. Michael, kresťanský starší, je dnes priateľským človekom, ale i tak hovorí: „Môj otec mi nikdy nepovedal, že som niečo urobil dobre. A tak som vyrastal bez sebaúcty... Hoci mám už 50 rokov, stále si cením, keď ma moji priatelia uisťujú, že ako starší konám dobrú prácu... Z vlastnej skúsenosti som sa naučil, aké dôležité je povzbudiť druhých, a snažím sa to robiť.“

Kto potrebuje povzbudenie?

Tvrdo pracujúci kresťanskí starší si zaslúžia povzbudenie. Apoštol Pavol napísal: „Bratia, prosíme vás, vážte si tých, ktorí medzi vami tvrdo pracujú a ktorí vám predsedajú v Pánovi a napomínajú vás, a prejavujte im mimoriadnu pozornosť v láske pre ich prácu.“ (1. Tesaloničanom 5:12, 13) Je ľahké pokladať tvrdú prácu starších za samozrejmosť. Ale slová úprimného ocenenia a povzbudenia môžu spôsobiť, že náklad, ktorý starší nesú, sa im zdá ľahší.

Aj tí z nás, ktorí znášajú ťažké situácie, potrebujú povzbudenie. „Hovorte utešujúco so skľúčenými dušami, podopierajte slabých,“ radí Biblia. (1. Tesaloničanom 5:14) Rodičia, ktorí nemajú manželského partnera, vdovy, dospievajúci, starí ľudia a telesne slabí ľudia patria k tým, ktorí sa možno z času na čas cítia skľúčení alebo duchovne slabí.

Kresťanka María sa náhle ocitla v situácii, keď ju opustil manžel. Povedala o tom: „Niekedy som tak ako Jób chcela zomrieť. [Jób 14:13] Ale vďaka povzbudeniu, ktoré som dostala, som sa nevzdala. Dvaja starší, ktorých som veľmi dobre poznala, so mnou strávili veľa hodín, keď mi pomáhali vidieť hodnotu pokračovania v službe celým časom. A utešovali ma aj dve chápavé sestry, ktoré ma trpezlivo počúvali, keď som si vylievala srdce. Pomocou Biblie mi umožnili vidieť veci z Jehovovho hľadiska. Neviem, koľkokrát sme si čítali Žalm 55:22, ale viem, že uplatňovaním tohto textu som pomaly znovu nadobúdala duchovnú a citovú rovnováhu. To všetko sa odohralo pred 12 rokmi a ja som rada, že môžem povedať, že až doteraz pokračujem v službe celým časom. Môj život je i napriek občasnej citovej bolesti šťastný a prináša mi uspokojenie. Som presvedčená, že povzbudzovanie v takých chvíľach môže mať na život človeka veľký vplyv.“

Niektorí potrebujú povzbudenie preto, lebo sa dopustili chýb a teraz sa ich snažia napraviť. Možno boli s láskou pokarhaní. (Príslovia 27:6) Starší, ktorí ich pokarhali, ich môžu pohotovo pochváliť, keď uvidia, že uplatňujú biblickú radu. Ich slová povzbudenia prinesú dvojaký úžitok — potvrdia ich lásku k chybujúcemu, aby sa nestal ‚príliš smutným‘, a pripomenú mu úžitok z uplatňovania rady. — 2. Korinťanom 2:7, 8.

Istý starší sa dopustil vážnej chyby a stratil svoju výsadu dozoru v zbore. Hovorí: „Keď bolo oznámené, že som bol odvolaný z úradu staršieho, myslel som si, že bratia sa budú v mojej spoločnosti cítiť nepríjemne. Ale starší zachovali dôvod môjho odvolania ako prísne dôvernú vec a snažili sa ma povzbudzovať. Aj ostatní v zbore mi prejavovali lásku a pestovali so mnou spoločenstvo, čo určite prispelo k môjmu duchovnému zotaveniu.“

Povzbudzuj

V našom rušnom živote sa dá ľahko zabudnúť na povzbudzovanie. Ale koľko dobra môže povzbudenie spôsobiť! Aby si povzbudzoval účinne, musíš mať na pamäti dve veci. Po prvé, uvažuj o tom, čo povieš, aby tvoje slová povzbudenia boli konkrétne. Po druhé, vyhľadávaj príležitosť priblížiť sa k človeku, ktorý si zaslúži pochvalu alebo ktorého treba posilniť.

Čím častejšie to budeš robiť, tým budeš šťastnejší. Veď Ježiš nás uisťuje: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ (Skutky 20:35) Keď budeš povzbudzovať druhých, povzbudíš aj seba. Prečo by sme si nedali za cieľ každý deň niekoho povzbudiť?