Prečo je čas rozhodnúť sa?

V ŠESTNÁSTOM storočí pred naším letopočtom si Boh vybral Izraelitov ako svoj ‚zvláštny majetok zo všetkých ostatných národov, ako svätý národ‘. (2. Mojžišova 19:5, 6) No oni čoskoro svoju svätosť, svoju náboženskú čistotu stratili, pretože sa nechali nakaziť modlárstvom a skazenými zvykmi susedných národov. Tak sa ukázali ako „tvrdošijný ľud“. (5. Mojžišova 9:6, 13; 10:16; 1. Korinťanom 10:7–11) Po smrti Jozuu počas obdobia dlhého vyše tristo rokov Jehova vzbudzoval sudcov, verných vodcov, ktorí mali priviesť Izraelitov späť k pravému uctievaniu. Ľud sa však ‚nezdržal od svojich zvykov a od svojho neoblomného správania‘. — Sudcovia 2:17–19.

Potom Boh vzbudil verných kráľov a prorokov, aby primal ľud vrátiť sa k pravému uctievaniu. Prorok Azariah vyzval kráľa Asu a svojich krajanov, aby hľadali Jehovu: „Ak ho budete hľadať, dá sa vám nájsť, ale ak ho opustíte, opustí vás.“ Asa uskutočnil v judskom kráľovstve náboženskú reformu. (2. Paralipomenon 15:1–16) Neskôr musel Boh výzvu zopakovať prostredníctvom proroka Joela. (Joel 2:12, 13) Ešte neskôr Sofoniáš nabádal obyvateľov Judska, aby ‚hľadali Jehovu‘. Mladý kráľ Joziáš to robil v reformačnej kampani za odstránenie modlárstva a skazenosti. — Sofoniáš 2:3; 2. Paralipomenon 34:3–7.

Napriek takýmto epizódam pokánia bol náboženský stav ľudu stále kritickejší. (Jeremiáš 2:13; 44:4, 5) Jeremiáš odsúdil náboženský systém nakazený modlárskymi zvykmi a označil ho za nereformovateľný: „Či môže Kúšita zmeniť svoju kožu alebo leopard svoje škvrny? Vy, ktorí by ste boli schopní konať dobro, ste osoby naučené konať zlo.“ (Jeremiáš 13:23) Preto Boh uvalil na judské kráľovstvo ťažký trest. Jeruzalem a jeho chrám boli v roku 607 pred n. l. zničené a tí, čo prežili, boli odvlečení ako otroci do Babylona, kde zostali 70 rokov.

Keď sa toto obdobie skončilo, Boh prejavil milosrdenstvo. Podnietil kráľa Cýra, aby Izraelitov prepustil, a tak sa ostatok z nich vrátil do Jeruzalema, aby znovu postavili chrám. Miesto toho, aby sa zo všetkého poučili, znovu sa odchýlili od pravého uctievania a prinútili Jehovu Boha obnoviť jeho výzvu: „Vráťte sa ku mne, a ja sa vrátim k vám.“ — Malachiáš 3:7.

Prečo bol Izrael zavrhnutý

Aký bol náboženský stav Izraelitov za čias Ježiša? Pokryteckí náboženskí vodcovia boli „slepí vodcovia“ a vyučovali „ako náuky ľudské príkazy“. ‚Porušovali Božie prikázanie pre svoju tradíciu.‘ Ľudia ctili Boha „svojimi perami“, ale ich srdce bolo od neho ďaleko vzdialené. (Matúš 15:3, 4, 8, 9, 14) Mali ako národ dostať ďalšiu príležitosť na pokánie? Nie. Ďalej povedal: „Božie kráľovstvo vám bude odňaté a bude dané národu, ktorý prináša jeho ovocie.“ Ježiš povedal: „Váš dom,“ chrám v Jeruzaleme, „sa vám zanecháva opustený.“ (Matúš 21:43; 23:38) Ich previnenie bolo príliš veľké. Zavrhli Ježiša ako Mesiáša a dali ho zabiť, zvoliac si za svojho kráľa despotického rímskeho cisára. — Matúš 27:25; Ján 19:15.

Izraeliti nechceli pochopiť, že obdobie, počas ktorého Ježiš konal svoju službu, je časom súdu. Neverným obyvateľom Jeruzalema Ježiš povedal: ‚Nerozoznali ste čas, keď ste boli skúmaní.‘ — Lukáš 19:44.

Na Letnice roku 33 n. l. Boh vytvoril nový národ čiže ľud — duchom pomazaných učeníkov svojho Syna Ježiša Krista, ktorí mali byť vybraní zo všetkých rás a národov. (Skutky 10:34, 35; 15:14) Existovala nejaká nádej, že židovský náboženský systém bude napokon reformovaný? Odpoveď dali rímske légie v roku 70 n. l., keď Jeruzalem zrovnali so zemou. Boh tento náboženský systém úplne zavrhol. — Lukáš 21:5, 6.

Veľké odpadnutie takzvaného kresťanstva

Aj duchom pomazaní kresťania tvorili „svätý národ, ľud pre zvláštne vlastníctvo“. (1. Petra 2:9; Galaťanom 6:16) Avšak ani prvý kresťanský zbor si nezachoval náboženskú čistotu dlho.

Písma predpovedali veľké odpadnutie čiže odklon od pravej viery. Symbolická burina z Ježišovho podobenstva, teda falošní kresťania, sa mala usilovať udusiť symbolickú pšenicu čiže pravých kresťanov, tých, čo boli pomazaní Božím duchom. Podobenstvo odhaľuje, že falošné kresťanstvo podporované Božím hlavným nepriateľom Diablom sa malo začať šíriť vtedy, „keď ľudia spali“. Stalo sa to po smrti Kristových verných apoštolov, v období následnej duchovnej ospalosti. (Matúš 13:24–30, 36–43; 2. Tesaloničanom 2:6–8) Ako predpovedali apoštoli, do ovčinca sa votrelo veľa falošných kresťanov. (Skutky 20:29, 30; 1. Timotejovi 4:1–3; 2. Timotejovi 2:16–18; 2. Petra 2:1–3) Z apoštolov ako posledný zomrel Ján. Asi okolo roku 98 n. l. napísal, že „posledná hodina“, záverečná časť apoštolského obdobia, sa už začala. — 1. Jána 2:18, 19.

Zväzkom náboženstva a politickej moci, ktorý bol spečatený rímskym cisárom Konštantínom, sa duchovný a morálny stav takzvaného kresťanstva a tiež stav v jeho náukách prudko zhoršil. Mnohí historici sa zhodujú v tom, že „triumf cirkvi v štvrtom storočí“ bol z kresťanského hľadiska „katastrofou“. ‚Kresťanstvo stratilo svoju vysokú mravnú úroveň‘ a prijalo veľa zvykov a filozofií z pohanstva, napríklad „kult Márie“ a vzývanie „svätých“, ako aj predstavu trojice.

Po zdanlivom triumfe sa stav takzvaného kresťanstva zhoršil. Dekréty a vieroučné definície prijaté pápežmi a koncilmi, nehovoriac o inkvizícii, križiackych výpravách a „svätých“ vojnách medzi katolíkmi a protestantmi, vytvorili nereformovateľný náboženský systém.

V knihe A World Lit Only by Fire (Svet osvetlený iba ohňom) William Manchester píše: „V pätnástom a šestnástom storočí žili pápeži ako rímski cisári. Boli najbohatšími ľuďmi na svete a spolu so svojimi kardinálmi sa ďalej obohacovali predávaním svätých úradov.“ Počas veľkého odpadnutia sa malé skupinky alebo jednotlivci, ktorí niesli znaky symbolickej pšenice, usilovali opäť odkryť pravé kresťanstvo. Často za to zaplatili vysokú cenu. Tá istá kniha hovorí: „Niekedy sa zdalo, že práve tí skutoční svätci kresťanstva, tak protestanti, ako aj katolíci, sa stali očiernenými mučeníkmi obkľúčenými plameňmi.“ Ďalším takzvaným reformátorom, medzi ktorých patril Martin Luther a Ján Kalvín, sa podarilo vytvoriť pretrvávajúce náboženské systémy, ktoré sa síce od katolíckej cirkvi oddelili, ale základné náuky mali stále rovnaké. Boli tiež hlboko zapojené do politických záležitostí.

Na protestantskom poli sa vyvíjalo úsilie o takzvané opätovné náboženské precitnutie. Napríklad v 18. a 19. storočí viedlo toto úsilie k aktívnej misionárskej činnosti v zahraničí. No ako pripúšťajú sami pastieri, duchovný stav protestantského stáda dnes rozhodne nie je povzbudzujúci. Protestantský teológ Oscar Cullmann nedávno uznal, že „v samotných cirkvách je kríza viery“.

Reformy a protireformy boli presadzované aj v katolíckej cirkvi. V 11. až 13. storočí napriek rozšírenej korupcii a obrovskému bohatstvu duchovenstva vznikali rehole, ktoré sa prísne riadili sľubom chudoby. Tieto rehole však boli pod prísnym dohľadom cirkevnej hierarchie a boli ňou, podľa učencov, potláčané. Potom prišla v 16. storočí protireformácia, podporená tridentským koncilom a vo veľkej miere zameraná na boj proti protestantskej reformácii.

V prvej polovici 19. storočia, v období cirkevnej obnovy, zaujala katolícka cirkev autoritatívny, konzervatívny postoj. Nemožno však povedať, že by boli urobené nejaké skutočné reformy na obnovu pravého kresťanstva. Boli to skôr iba snahy upevniť autoritu duchovenstva zoči-voči náboženským, politickým a sociálnym zmenám, ku ktorým došlo vo svete.

Neskôr, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, sa zdalo, že katolícka cirkev chce začať proces hlbokej zmeny ekumenickým Druhým vatikánskym koncilom. No takzvanú koncilnú obrodu ostro zastavil terajší pápež, aby potlačil ducha progresívnych členov cirkvi. Táto fáza, niektorými nazývaná Wojtyłova obnova, bola jednou katolíckou skupinou charakterizovaná ako „nová forma konštantinizmu“. Ako uvádzajú jezuitské noviny La Civiltà Cattolica, katolícka cirkev čelí tak ako iné náboženstvá „radikálnej a globálnej kríze: radikálnej preto, lebo postihuje samotné korene viery a kresťanského života; globálnej preto, lebo postihuje všetky stránky kresťanstva“.

Náboženstvá takzvaného kresťanstva v skutočnosti nepodstúpili proces reformácie, a ani by nemohli, pretože pravé kresťanstvo malo byť obnovené až v čase „žatvy“ so zhromažďovaním symbolickej pšenice do jedného čistého zboru. (Matúš 13:30, 39) Dlhý zoznam zločinov a zla vykonaného v mene náboženstva, či už hlásiaceho sa ku kresťanstvu, alebo nie, vedie k otázke: Je reálne očakávať od takzvaného kresťanstva skutočnú reformu?

Reforma nemožná?

Kniha Zjavenie alebo Apokalypsa hovorí o symbolickej veľkej smilnici s tajomným menom „Veľký Babylon“. (Zjavenie 17:1, 5) Po stáročia sa čitatelia Biblie usilovali vysvetliť tajomstvo tohto symbolu. Mnohí pociťovali odpor voči bohatstvu a skazenosti duchovenstva. Niektorí si mysleli, že Veľký Babylon predstavuje cirkevnú hierarchiu. Patril k nim Jan Hus, český katolícky kňaz, ktorý bol v roku 1415 zaživa upálený, a Aonio Paleario, taliansky humanista, ktorý bol v roku 1570 obesený a spálený. Obaja sa bezúspešne usilovali o reformu katolíckej cirkvi v nádeji, že sa vráti k „svojej pôvodnej dôstojnosti“.

Naproti tomu, 17. a 18. kapitola Zjavenia ukazuje, že Veľký Babylon predstavuje svetovú ríšu všetkých falošných náboženstiev.a Táto zložená „veľká smilnica“ je nereformovateľná, lebo jej „hriechy sa nahromadili až do neba“. Skutočne, v tomto 20. storočí nesú prakticky všetky náboženstvá, nielen tie, čo patria do takzvaného kresťanstva, zodpovednosť za vojny, v ktorých sa stále prelieva množstvo krvi, a za vážny morálny úpadok, ktorým je postihnuté ľudstvo. Preto Boh rozhodol, že „Babylon“ bude zničený. — Zjavenie 18:5, 8.

Teraz je čas ‚vyjsť z neho‘

Spĺňanie biblických proroctiev odhaľuje, že naše dni zodpovedajú „záveru“ tohto zlého „systému vecí“. (Matúš 24:3) Nikto, kto si úprimne želá uctievať Boha, si nemôže dovoliť riadiť sa svojimi vlastnými predstavami a preferenciami. Musí ‚hľadať Jehovu, kým sa dá nájsť‘, áno, hneď teraz, pretože „veľké súženie“ predpovedané Ježišom je blízko. (Izaiáš 55:6; Matúš 24:21) Tak ako v prípade izraelského ľudu, Boh nebude tolerovať skazenosť nejakého náboženstva len preto, že sa môže pýšiť svojou starobylosťou. Namiesto snahy opraviť loď odsúdenú na potopenie musia všetci, ktorí túžia po Božom schválení a záchrane, bezodkladne počúvnuť inšpirovaný príkaz zo Zjavenia 18:4: „Vyjdite z [Veľkého Babylona], ľud môj, ak nechcete mať s ním účasť na jeho hriechoch a ak nechcete dostať časť z jeho rán.“

Ale ‚vyjsť‘ a ísť — kam? Kde inde možno nájsť záchranu? Nejestvuje nebezpečenstvo, že človek bude hľadať útočisko na nesprávnom mieste? Ako možno rozpoznať to jediné náboženstvo, ktoré má Božie schválenie? Jediné spoľahlivé odpovede možno nájsť v Božom Slove. (2. Timotejovi 3:16, 17) Jehovovi svedkovia vás pozývajú, aby ste podrobnejšie preskúmali Bibliu. Budete môcť porozumieť, kto sú tí, ktorých si Boh vybral ako „ľud pre svoje meno“, ktorých bude chrániť počas blížiaceho sa dňa jeho hnevu. — Skutky 15:14; Sofoniáš 2:3; Zjavenie 16:14–16.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 7]

Ak sa loď vášho náboženstva potápa, hľadajte pomoc na záchrannej lodi pravého kresťanstva