Je náboženská pravda dosiahnuteľná?
JEDEN duchovne zvedavý muž vo Švédsku, v univerzitnom meste Uppsala, sa rozhodol preštudovať presvedčenie rôznych náboženstiev vo svojom meste, a pritom tiež navštíviť ich miesta uctievania. Vypočul si kázanie ich duchovných a urobil interview s niektorými členmi. Všimol si, že iba Jehovovi svedkovia sa zdali presvedčení, že „našli pravdu“. Keď vzal do úvahy rozmanitosť existujúcich náboženských názorov, čudoval sa, ako môžu svedkovia vysloviť také tvrdenie.
Myslíte si vy osobne, že možno dospieť k pravde, pokiaľ ide o náboženstvo? Bolo by dokonca možné rozhodnúť, čo by sa dalo nazvať definitívnou pravdou?
Filozofia a pravda
Tí, čo študovali filozofiu, si osvojili názor, že definitívna pravda je pre ľudstvo nedosiahnuteľná. Možno viete, že filozofia bola definovaná ako „veda, ktorá sa snaží vysvetliť pôvod bytia a života“. V skutočnosti však filozofia zriedka ide tak ďaleko. V knihe Filosofins Historia (História filozofie) švédsky autor Alf Ahlberg napísal: „Mnohé filozofické otázky sú takej povahy, že na ne nemožno dať definitívnu odpoveď... Veľa ľudí je toho názoru, že všetky metafyzické problémy [týkajúce sa základných princípov vecí] patria do tejto... skupiny.“
Následkom toho tí, čo sa pomocou filozofie snažili nájsť dajakú odpoveď na tie najpodstatnejšie životné otázky, často končili neuspokojení alebo s pocitmi mučivej úzkosti. Švédsky autor Gunnar Aspelin sa vo svojej knihe Tankelinjer och trosformer (Línie myslenia a náboženskej viery) vyjadril: „Jedno, čo chápeme, je to, že príroda sa o človeka nezaujíma viac než o motýľa a komára... Sme bezmocní, absolútne bezmocní pred týmito silami, ktoré sa v kozme a v našom vnútornom svete navzájom ovplyvňujú. Toto je pohľad na život, ktorý sa tak často objavuje v literatúre koncom storočia, v ktorom ľudia vložili svoju vieru v pokrok a snívali o lepšej budúcnosti.“
Je potrebné dajaké zjavenie pravdy?
Je zrejmé, že ľudské snahy samy neuspeli, pokiaľ ide o nájdenie pravdy o živote, a zdá sa, že ani nikdy neuspejú. Existuje teda dobrý dôvod pre záver, že je nutná dajaká forma božského zjavenia. To, čo mnohí nazývajú knihou prírody, predkladá určité zjavenie. Aj keď toto zjavenie neposkytuje nepopierateľné podrobnosti o pôvode života, predsa ukazuje, že jestvuje niečo oveľa uspokojivejšie než čisto materialistický výklad života. Steblo trávy, ktoré rastie smerom nahor, sa v skutočnosti riadi zákonmi odlišnými od tých, ktoré platia pre hromadu skál v jame s drobiacimi sa stenami. Živé veci v prírode budujú a organizujú samy seba spôsobom, akým to neživé veci nerobia. Istý všímavý študent práva a náboženstva teda mal základ pre tento záver: „[Božie] neviditeľné vlastnosti vidno zreteľne od stvorenia sveta, lebo ich možno vnímať z vytvorených vecí“. — Rimanom 1:20.
Ale aby sme zistili, kto je za všetkým tým budovaním a organizovaním, potrebujeme dajaké ďalšie zjavenie. Nemali by sme očakávať, že také zjavenie existuje? Či by nebolo rozumné očakávať, že Ten, kto je zodpovedný za život na zemi, zjaví sám seba svojim tvorom?
Biblia o sebe tvrdí, že je takým zjavením. V tomto časopise často predkladáme dobré dôvody na prijatie tohto tvrdenia a mnohí premýšľajúci ľudia ho prijali. Už samotný fakt, že muži, ktorí písali Bibliu, sa úzkostlivo snažili objasniť, že myšlienky, ktoré napísali, neboli ich vlastné, je celkom pozoruhodný. Viac ako 300-krát nachádzame v Biblii také vyjadrenia prorokov ako: „Toto povedal Jehova.“ (Izaiáš 37:33; Jeremiáš 2:2; Náhum 1:12) Pravdepodobne viete, že muži i ženy, ktorí píšu knihy alebo články, sa obyčajne dosť úzkostlivo snažia, aby svoje dielo podpísali. Ale tí, čo písali Bibliu, sa držali v úzadí; v niektorých prípadoch je ťažké určiť, kto napísal isté jej časti.
Inou stránkou Biblie, ktorú možno uznáte za významnú, je jej vnútorný súlad. Ten je naozaj hoden povšimnutia, keď vezmete do úvahy, že 66 kníh Biblie bolo napísaných v rozmedzí 1600 rokov. Dajme tomu, že by ste zašli do verejnej knižnice a vybrali by ste si tam 66 náboženských kníh, ktoré boli napísané v priebehu 16 storočí. Potom by ste tieto samostatné knihy zviazali do jedného zväzku. Očakávali by ste, že zväzok bude mať spoločnú tému a bude obsahovať súhlasné posolstvo? Sotva. To by bol zázrak. Zamyslite sa nad týmto: Knihy Biblie predsa majú takúto spoločnú tému a navzájom sa potvrdzujú. To dokazuje, že tu musí byť jedna riadiaca osobnosť čiže autor, ktorý riadil to, čo pisatelia Biblie zaznamenávali.
Existuje však črta, ktorá dokazuje božský pôvod Biblie viac než čokoľvek iné. Sú to proroctvá — vopred napísané informácie o tom, čo sa určite stane v budúcnosti. Vyjadrenia ako „v ten deň sa stane“ a „v konečnej časti dní sa stane“ sú pre Bibliu typické. (Izaiáš 2:2; 11:10, 11; 23:15; Ezechiel 38:18; Hozeáš 2:21–23; Zechariáš 13:2–4) Stáročia pred tým, ako sa na zemi objavil Ježiš Kristus, proroctvá v Hebrejských písmach uvádzali podrobnosti o jeho živote — od jeho narodenia až po jeho smrť. Nemožno dospieť k žiadnemu inému rozumnému záveru než k tomu, že Biblia je zdrojom pravdy o živote. Sám Ježiš to potvrdzuje slovami: „Tvoje slovo je pravda.“ — Ján 17:17.
Náboženstvo a pravda
Ba aj mnohí tí, čo sa hlásia k viere v Bibliu, veria, že absolútna pravda nie je dosiahnuteľná. Americký duchovný John S. Spong poznamenal: „Musíme... prejsť od zmýšľania, že máme pravdu a že iní musia dospieť k nášmu stanovisku, k uvedomeniu si, že definitívna pravda je mimo dosahu každého z nás.“ Rímskokatolícky autor Christopher Derrick udáva jeden dôvod na také negatívne názory týkajúce sa nájdenia pravdy: „Akákoľvek zmienka o náboženskej ‚pravde‘ znamená akési tvrdenie, že niečo viete... Naznačujete tým, že niekto iný sa azda môže mýliť; a to by vôbec nebolo prijateľné.“
Ako premýšľajúci človek by ste však urobili dobre, keby ste sa zamysleli nad niektorými vhodnými otázkami. Keby pravda nebola dosiahnuteľná, prečo by Ježiš Kristus povedal: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí“? A prečo by jeden z jeho apoštolov povedal, že Božou vôľou je to, aby „boli ľudia každého druhu zachránení a prišli k presnému poznaniu pravdy“? Prečo sa slovo „pravda“ vyskytuje v Kresťanských gréckych písmach vyše sto ráz v súvislosti s vierou? Naozaj, prečo, ak je pravda nedosiahnuteľná? — Ján 8:32; 1. Timotejovi 2:3, 4.
Ježiš v skutočnosti nielenže poukázal na to, že pravda je dosiahnuteľná, ale ukázal tiež, že je nutné ju nájsť, ak má Boh schvaľovať naše uctievanie. Keď bola samaritánska žena zvedavá, aká je pravá forma uctievania — či uctievanie, ktoré praktizovali Židia v Jeruzaleme, alebo to, ktoré praktizovali Samaritáni na vrchu Gerizim — Ježiš neodpovedal slovami, že pravda je nedosiahnuteľná. Namiesto toho povedal: „Praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou, lebo Otec skutočne hľadá takýchto, aby ho uctievali. Boh je Duch, a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ — Ján 4:23, 24.
Mnohí ľudia tvrdia, že ‚Bibliu možno vykladať rôznymi spôsobmi, a preto si človek ťažko môže byť istý, čo je pravda‘. Je však Biblia naozaj napísaná tak nejasne, že si človek nemôže byť istý, ako jej má rozumieť? Pripúšťame, že je azda ťažké pochopiť určitý prorocký a symbolický jazyk. Boh napríklad povedal prorokovi Danielovi, že jeho knihe, ktorá obsahuje veľa prorockých slov, sa má úplne porozumieť až v „čase konca“. (Daniel 12:9) A je zrejmé, že určité podobenstvá a symboly treba vyložiť.
Je však jasné, že pokiaľ ide o základné kresťanské náuky a mravné hodnoty nevyhnutné pre uctievanie Boha v pravde, Biblia je veľmi zrozumiteľná. Neponecháva nijaký priestor pre protichodné výklady. V liste Efezanom sa o kresťanskej viere hovorí ako o ‚jednej‘ a to ukazuje, že nemalo existovať niekoľko vier. (Efezanom 4:4–6) Azda sa pýtate: ‚Ak Bibliu nemožno správne vykladať mnohými odlišnými spôsobmi, prečo existuje toľko odlišných „kresťanských“ denominácií?‘ Odpoveď nájdeme, ak sa pozrieme späť do času krátko po tom, čo zomreli Ježišovi apoštoli a rozvinulo sa odpadnutie od pravej kresťanskej viery.
‚Pšenica a burina‘
Ježiš predpovedal toto odpadnutie vo svojom podobenstve o pšenici a burine. On sám vysvetlil, že „pšenica“ predstavuje pravých kresťanov; „burina“ predstavuje falošných čiže odpadlíckych kresťanov. „Keď ľudia spali,“ povedal Ježiš, akýsi „nepriateľ“ nasial na pšeničné pole burinu. Toto siatie sa začalo po tom, čo apoštoli zaspali v smrti. Podobenstvo ukazuje, že toto zmiešanie pravých kresťanov s falošnými bude trvať až do „záveru systému vecí“. Teda totožnosť pravých kresťanov bola počas stáročí nejasná, pretože náboženské pole ovládli tí, čo boli iba formálnymi kresťanmi. Ale v „závere systému vecí“ nastane zmena. „Syn človeka vyšle svojich anjelov“, aby oddelili falošných kresťanov od pravých. To znamená, že potom bude ľahké rozoznať kresťanský zbor, lebo bude mať postavenie, aké mal v čase apoštolov. — Matúš 13:24–30, 36–43.
Aj Izaiášovo a Micheášovo proroctvo predpovedá také opätovné zhromažďovanie pravých uctievateľov „v konečnej časti dní“. Izaiáš hovorí: „V konečnej časti dní sa stane, že vrch domu Jehovovho bude pevne založený nad vrcholkom vrchov a určite bude vyzdvihnutý nad pahorky; a budú k nemu prúdiť všetky národy. A mnoho ľudí istotne pôjde a povie: ‚Poďte, a vystúpme na Jehovov vrch, k domu Boha Jakobovho; a on nás bude poučovať o svojich cestách a budeme chodiť po jeho chodníkoch.‘“ Jasný pohľad na skutočnosti ukazuje, že Izaiášovo proroctvo sa napĺňa v našej dobe. — Izaiáš 2:2, 3; Micheáš 4:1–3.
K rastu kresťanského zboru teda nedochádza dajakým ľudským úsilím. Ježiš predpovedal, že „vyšle svojich anjelov“, aby vykonali dielo zhromažďovania. Poukázal aj na veľmi osobitný účel tohto diela: „Vtedy budú spravodliví žiariť jasne ako slnko v kráľovstve svojho Otca.“ (Matúš 13:43) To ukazuje, že dielo osvetľovania čiže vzdelávania bude na celom svete vykonávať kresťanský zbor.
Jehovovi svedkovia vidia spĺňanie týchto proroctiev vo vzdelávacom diele, ktoré dnes vykonávajú v 232 krajinách. Porovnaním presvedčenia svedkov, ich noriem správania a ich organizácie s Bibliou môžu nezaujatí ľudia jasne vidieť, že to všetko je v súlade s presvedčením, normami správania a spôsobom organizácie kresťanského zboru v prvom storočí. Svedkovia hovoria o svojej viere ako o „pravde“, no nevychádzajú pritom z dajakého predpokladu osobnej nadradenosti. Skôr to robia preto, že v značnom rozsahu študujú Božie Slovo, Bibliu, a riadia sa ním ako jedinou normou, podľa ktorej sa náboženstvo dá správne ohodnotiť.
Raní kresťania hovorili o svojej viere ako o „pravde“. (1. Timotejovi 3:15; 2. Petra 2:2; 2. Jána 1) To, čo bolo pravdou pre nich, musí byť pravdou aj pre nás dnes. Jehovovi svedkovia pozývajú každého, aby sa o tom uistil sám pomocou štúdia Biblie. Dúfame, že keď to urobíte, zažijete aj vy radosť, ktorá nepramení iba z toho, že človek našiel náboženstvo, ktoré prevyšuje iné náboženstvá, ale z toho, že našiel pravdu!
[Rámček na strane 5]
NIEKTORÉ FILOZOFIE VERZUS PRAVDA
POZITIVIZMUS: Názor, že všetky myšlienky náboženskej povahy sú neoveriteľným nezmyslom a že predmetom filozofie je zjednotiť pozitívne vedy, aby vytvorili určitý celok.
EXISTENCIALIZMUS: Jeho zástancovia boli značne ovplyvnení hrôzami druhej svetovej vojny, a preto nadobudli pesimistický pohľad na život. Existencializmus zdôrazňuje skúmanie ľudských múk tvárou v tvár smrti a prázdnote života. Existencialistický autor Jean-Paul Sartre povedal, že keďže niet Boha, človek je opustený a existuje vo vesmíre, ktorý je absolútne ľahostajný.
SKEPTICIZMUS: Zastáva názor, že pozorovaním a rozumom nemožno dospieť k nijakému objektívnemu, univerzálnemu poznaniu — k nijakej pravde — o bytí.
PRAGMATIZMUS: Pravú hodnotu nášho presvedčenia určuje výlučne podľa jeho praktickej spojitosti s ľudskými záujmami, napríklad pri prestavbe vzdelania, morálky a politiky. Nepredpokladá, že pravda sama osebe má dajakú hodnotu.
[Prameň ilustrácie na strane 2]
Strana 3: Druhý obrázok zľava: S láskavým dovolením The British Museum; Vpravo: Sung Kyun Kwan University, Seoul, Korea