Tlačiar, ktorý po sebe zanechal stopu

STALO sa vám niekedy, že ste chceli nájsť v Biblii nejaký text, a nevedeli ste si spomenúť, kde sa nachádza? Ak ste si však z neho pamätali aspoň jedno slovo, mohli ste ho nájsť pomocou biblickej konkordancie. Alebo ste sa možno zúčastnili kresťanského zhromaždenia, na ktorom si stovky, či dokonca tisíce prítomných mohli otvoriť svoje Biblie a prečítať text len niekoľko sekúnd po tom, čo bol uvedený.

V oboch prípadoch ste niečo dlžní mužovi, ktorého asi nepoznáte. Bol to muž, ktorý uľahčil vaše štúdium Biblie a prispel aj k tomu, že dnes máme presné Biblie. Dokonca ovplyvnil i to, ako mnohé Biblie vyzerajú.

Tým mužom bol Robert Estienne.a Bol tlačiarom. Narodil sa začiatkom 16. storočia v Paríži vo Francúzsku ako syn tlačiara. Bol vek renesancie a reformácie, ktorých nástrojom sa stal tlačiarsky lis. Henri Estienne, Robertov otec, bol renomovaným tlačiarom, ktorý vyhotovil niektoré z najkrajších kníh renesancie. K jeho prácam patrili akademické i biblické diela pre Parížsku univerzitu a pre jej školu teológie — Sorbonu.

Zamerajme však pozornosť na jeho syna, Roberta Estienna. O jeho formálnom vzdelaní sa vie málo. Už v útlom veku však ovládal latinčinu a onedlho sa naučil aj gréčtinu a hebrejčinu. Od svojho otca sa Robert učil tlačiarskemu umeniu. Keď v roku 1526 Robert Estienne prevzal Henriho tlačiarsky lis, bol už známy ako učenec vysokej jazykovej úrovne. I keď publikoval latinskú literatúru s kritikou textu a iné učené diela, jeho prvou a naozajstnou láskou bola Biblia. Estienne veľmi chcel urobiť pre latinskú Bibliu to, čo už bolo urobené v klasickej latinskej literatúre, a tak začal čo najvernejšie zostavovať pôvodný Hieronymov latinský biblický text Vulgáty z piateho storočia.

Prečistená Vulgáta

Hieronym prekladal z pôvodných jazykov Biblie, z hebrejčiny a gréčtiny, ale v Estiennových dňoch Vulgáta existovala už tisíc rokov. V dôsledku toho, že sa po celé generácie prepisovala, vkĺzli do nej chyby a skomoleniny. Okrem toho počas stredoveku boli božsky inšpirované slová Biblie pokryté zamotanou spleťou stredovekých legiend, parafrázovaných textov a falošných vsuviek. To všetko bolo tak veľmi pomiešané s textom Biblie, že sa to začalo prijímať ako inšpirované spisy.

Aby Estienne odstránil všetko, čo nebolo pôvodné, použil metódy kritiky textu, ktoré sa používali pri štúdiu klasickej literatúry. Vyhľadal najstaršie a najlepšie rukopisy, aké boli dostupné. V knižniciach v Paríži a jeho okolí a na miestach ako Évreux a Soissons objavil niekoľko starovekých rukopisov, z ktorých jeden bol zrejme zo šiesteho storočia. Estienne starostlivo porovnával rôzne latinské texty, pasáž za pasážou, a vyberal iba tie pasáže, ktoré, ako sa to javilo, boli najhodnovernejšie. Dielo, ktoré z toho vzišlo, Estiennova Biblia, bolo prvýkrát vydané v roku 1528 a bolo významným krokom vpred v zlepšovaní textovej presnosti Biblie. Nasledovali Estiennove vylepšené vydania. Aj iní pred ním sa pokúšali opravovať Vulgátu, ale jeho vydanie bolo prvé, ktoré poskytlo efektívny kritický aparát. V poznámkach na okraji Estienne vyznačil, kde vynechal určité sporné pasáže alebo kde je možné viac než jedno znenie textu. Uviedol aj rukopisy, z ktorých čerpal a ktoré týmto úpravám dodávali hodnovernosť.

Estienne zaviedol mnohé ďalšie prvky, ktoré boli v 16. storočí úplne nové. Odlíšil od Božieho Slova apokryfné knihy. Zaradil knihu Skutky za Evanjeliá a pred Pavlove listy. Navrch každej stránky dodal niekoľko kľúčových slov, aby čitateľom pomohol nájsť určité pasáže. Bol to prvý príklad toho, čo sa dnes všeobecne nazýva živé záhlavie. Namiesto použitia tučného gotického písma, ktoré pochádzalo z Nemecka, Estienne ako jeden z prvých vytlačil celú Bibliu v tenšom latinkovom písme, ktoré sa ľahšie číta a teraz sa bežne používa. Poskytol aj množstvo krížových odkazov a jazykových poznámok, aby pomohol objasniť určité pasáže.

Mnohí šľachtici i preláti si Estiennovu Bibliu veľmi cenili, pretože bola lepšia než ktorékoľvek iné tlačené vydanie Vulgáty. Pre svoju krásu, majstrovské vypracovanie a užitočnosť sa stala štandardom a čoskoro ju napodobňovali po celej Európe.

Kráľovský tlačiar

„Zbadal si muža zručného vo svojej práci? Pred kráľa sa postaví,“ hovoria Príslovia 22:29. Estiennovo novátorské majstrovstvo a jazykové znalosti neunikli pozornosti Františka I., francúzskeho kráľa. Estienne sa stal kráľovým tlačiarom pre latinčinu, hebrejčinu a gréčtinu. To, čo vtedy vyhotovil, stále patrí medzi majstrovské diela francúzskej typografie. V roku 1539 začal zhotovovať prvú a najkrajšiu kompletnú hebrejskú Bibliu, aká kedy bola vo Francúzsku vytlačená. V roku 1540 doplnil svoju latinskú Bibliu ilustráciami. Avšak namiesto obvyklých bizarných zobrazení biblických udalostí, aké boli v stredoveku bežné, Estienne zaradil poučné kresby založené na archeologických dokladoch alebo na mierach a opisoch nachádzajúcich sa v samotnej Biblii. Tieto drevorezové odtlačky podrobne zobrazovali také veci ako truhlu zmluvy, odev veľkňaza, svätostánok a Šalamúnov chrám.

Pomocou špeciálnej sady gréckych písmen, ktorú si objednal pre tlač zbierky kráľových rukopisov, sa Estienne pustil do práce na prvom vydaní Kresťanských gréckych písiem s kritikou textu. I keď prvé dve vydania Estiennovho gréckeho textu boli len o málo lepšie ako dielo Desideria Erasma, do tretieho vydania z roku 1550 Estienne doplnil porovnania a odkazy približne z 15 rukopisov vrátane Kódexu Bezae z piateho storočia n. l. a Septuaginty. Toto Estiennovo vydanie bolo také uznávané, že sa neskôr stalo podkladom pre takzvaný Textus Receptus čiže prijatý text, na ktorom boli založené mnohé neskoršie preklady, vrátane King James Version (Preklad kráľa Jakuba) z roku 1611.

Sorbona proti reformácii

Keď sa po celej Európe šírili myšlienky Luthera a ďalších reformátorov, katolícka cirkev sa snažila ovládnuť myslenie ľudí regulovaním toho, čo čítali. Dňa 15. júna 1520 pápež Lev X. vydal bulu, ktorá nariaďovala, aby žiadna kniha obsahujúca „kacírske myšlienky“ nebola tlačená, predávaná ani čítaná v žiadnej katolíckej krajine, a ktorá požadovala, aby svetské vrchnosti presadzovali na svojich územiach dodržiavanie tejto buly. V Anglicku kráľ Henrich VIII. prenechal úlohu cenzúry katolíckemu biskupovi Cuthbertovi Tunstallovi. Avšak v prevažnej časti Európy mala v náukových veciach nespornú autoritu — hneď po pápežovi — teologická fakulta Parížskej univerzity — Sorbona.

Sorbona bola hlasom katolíckej ortodoxie. Celé storočia bola považovaná za baštu katolíckej viery. Cenzori zo Sorbony boli proti každému vydaniu Vulgáty s kritikou textu i proti všetkým jej prekladom do miestnych jazykov a považovali to nielen za „neužitočné pre cirkev, ale aj škodlivé“. Nebolo to nič prekvapujúce v čase, keď reformátori spochybňovali cirkevné náuky, obrady a tradície, ktoré neboli založené na autorite Písma. Mnohí teológovia na Sorbone však považovali vysoko ctené náuky cirkvi za dôležitejšie ako presné vyjadrenia samotnej Biblie. Jeden teológ povedal: „Keď sa náuky už raz osvoja, Písma sú ako lešenie, ktoré sa odstraňuje, keď stena je už postavená.“ Väčšina na fakulte neovládala hebrejčinu ani gréčtinu, a napriek tomu pohŕdali štúdiami Estienna a ďalších učencov renesancie, ktorí pátrali po pôvodných významoch slov použitých v Biblii. Jeden profesor zo Sorbony si dokonca dovolil povedať, že „propagovanie poznania gréčtiny a hebrejčiny by pôsobilo ničivo na celé náboženstvo“.

Sorbona útočí

I keď prvé vydania Estiennovej Vulgáty prešli cez fakultných cenzorov, nebolo to bez problémov. Už v 13. storočí bola Vulgáta zavedená ako oficiálna Biblia Univerzity a pre mnohých ľudí bol jej text neomylný. Fakulta odsúdila dokonca aj uznávaného učenca Erasma za jeho prácu na Vulgáte. A skutočnosť, že miestny tlačiar, laik, si trúfol opravovať oficiálny text, bola pre niektorých alarmujúca.

To, čo teológov azda najviac znepokojovalo, boli Estiennove poznámky na okraji. Tieto poznámky vrhali pochybnosti na platnosť textu Vulgáty. Estiennova túžba objasniť určité pasáže mala za následok, že bol obvinený z miešania sa do oblasti teológie. Estienne toto obvinenie poprel a tvrdil, že jeho poznámky sú iba krátkymi zhrnutiami alebo majú jazykový charakter. Napríklad jeho poznámka k 1. Mojžišovej 37:35 vysvetľovala, že slovo „peklo“ [po latinsky infernum] tam nemožno chápať ako miesto, kde sú trestaní zlí. Fakulta ho obvinila, že popiera nesmrteľnosť duše a orodovnícku moc „svätých“.

Estienne mal však priazeň a ochranu kráľa. František I. prejavil veľký záujem o renesančné štúdie, a najmä o prácu svojho kráľovského tlačiara. František I. údajne dokonca navštevoval Estienna a raz trpezlivo čakal, kým Estienne neurobí nejaké posledné úpravy textu. S kráľovou podporou Estienne odolával Sorbone.

Teológovia zakazujú jeho Biblie

V roku 1545 však vývoj udalostí spôsobil, že sorbonská fakulta sa s veľkou zúrivosťou zamerala na Estienna. Už predtým sa katolícke univerzity v Kolíne (Nemecko), v Leuvene (Belgicko) a v Paríži dohodli na spolupráci v cenzurovaní neortodoxného učenia, pretože videli užitočnosť jednotného frontu proti reformátorom. Keď teológovia z univerzity v Leuvene vyjadrili v liste do Sorbony svoj údiv nad tým, že Estiennove Biblie sa neobjavili na parížskom zozname odsúdených kníh, Sorbona lživo odpovedala, že by ich skutočne boli odsúdili, keby ich boli videli. Estiennovi nepriatelia na fakulte boli teraz presvedčení, že autorita dvoch fakúlt, leuvenskej a parížskej, bude dostatočná na presvedčenie Františka I. o chybách jeho tlačiara.

Estienne bol však medzitým upozornený na zámery jeho nepriateľov a dostal sa ku kráľovi prvý. Navrhol, že ak teológovia vyhotovia zoznam všetkých chýb, ktoré nájdu, je celkom ochotný vytlačiť to spolu s opravami teológov a pripojiť to ku každej predávanej Biblii. Toto riešenie si získalo kráľovu priazeň. Požiadal Pierra du Chastela, svojho kráľovského lektora, aby sa o túto vec postaral. V októbri 1546 fakulta napísala Du Chastelovi list, v ktorom namietala, že Estiennove Biblie sú „pokrmom pre tých, ktorí zapierajú našu Vieru a podporujú súčasné... bludy“, a je v nich toľko chýb, že si zaslúžia, aby boli „všetky zničené a vykorenené“. Kráľa to nepresvedčilo, a preto osobne nariadil fakulte vyhotoviť kritiku, aby mohla byť vytlačená spolu s Estiennovými Bibliami. Sľúbili, že to urobia, ale v skutočnosti robili všetko, čo len mohli, aby sa vyhli vyhotoveniu podrobného zoznamu údajných chýb.

František I. zomrel v marci 1547, a tak Estienne stratil najsilnejšieho spojenca proti moci Sorbony. Keď nastúpil na trón Henrich II., obnovil príkaz svojho otca, aby fakulta vyhotovila kritiku. Ale keď si Henrich II. všimol, ako nemecké kniežatá využívajú reformáciu na politické ciele, už ho natoľko nezaujímali údajné výhody či nevýhody Biblií kráľovského tlačiara ako skôr to, aby Francúzsko zostalo katolícke a zjednotené pod novým kráľom. Dňa 10. decembra 1547 kráľovská rada rozhodla, že predaj Estiennových Biblií bude zakázaný, pokým teológovia nevyhotovia kritiku.

Obvinený ako kacír

Fakulta potom hľadala spôsob, ako predložiť Estiennov prípad zvláštnemu súdu, ktorý bol nový a zriadený preto, aby sa zaoberal prípadmi kacírstva. Estiennovi nebolo treba pripomínať, v akom je nebezpečenstve. Za dva roky od svojho zriadenia sa tento súd stal známym ako chambre ardente, „horiaca komora“. Asi 60 obetí bolo poslaných na smrť na kole, vrátane niekoľkých tlačiarov a predavačov kníh, ktorí boli zaživa upálení na Place Maubert, len niekoľko minút chôdze od Estiennovho domu, ktorý bol opakovane prehľadávaný v snahe nájsť aspoň nejaký malý dôkaz proti Estiennovi. Bolo vypočúvaných vyše 80 svedkov. Udavačom bola sľubovaná štvrtina jeho majetku, ak by sa podarilo usvedčiť ho z kacírstva. No ich jediným dôkazom bolo to, čo neskrývane vytlačil vo svojich Bibliách.

Kráľ opäť nariadil, aby bol jeho kráľovskej rade odovzdaný zoznam s kritickými poznámkami fakulty. Fakulta tvrdošijne odpovedala, že ‚teológovia nemajú vo zvyku písomne vyjadrovať dôvody, prečo niečo odsudzujú ako kacírske, ale odpovedajú len ústne, a tomu sa musí veriť, lebo ináč nebude mať písanie konca‘. Henrich sa podvolil. Bol vydaný konečný zákaz. Takmer všetky biblické diela, ktoré Estienne urobil, boli odsúdené. I keď unikol plameňom na Place Maubert, rozhodol sa, že za tejto situácie, keď jeho Biblie boli úplne zakázané a boli pravdepodobné ďalšie útrapy, opustí Francúzsko.

Tlačiar v cudzine

V novembri 1550 sa Estienne presťahoval do Ženevy vo Švajčiarsku. Ešte predtým fakulta vyhlásila vydávanie akejkoľvek Biblie vo Francúzsku okrem Vulgáty za nelegálne. Keďže Estienne teraz mohol vydávať, čo chcel, v roku 1551 znovu vytlačil svoj grécky „Nový Zákon“ spolu s dvoma latinskými prekladmi (Vulgátou a Erasmovým prekladom) v paralelných stĺpcoch. Potom, v roku 1552, vytlačil francúzsky preklad Gréckych písiem paralelne s Erasmovým latinským textom. V týchto dvoch vydaniach Estienne zaviedol svoj systém delenia biblického textu do očíslovaných veršov — rovnaký systém, aký sa dnes všeobecne používa. I keď predtým aj iní skúšali rôzne systémy delenia na verše, až Estiennov systém sa stal akceptovanou formou. Jeho francúzska Biblia z roku 1553 bola prvou kompletnou Bibliou, v ktorej bolo jeho delenie na verše.

Estiennova latinská Biblia z roku 1557, ktorá obsahovala dva preklady, je pozoruhodná aj tým, že používa Božie osobné meno Jehova v celých Hebrejských písmach. V poznámke na okraji k druhému žalmu Estienne poznamenal, že nahrádzanie hebrejského tetragramatonu (יהוה) slovom Adonai bolo založené iba na židovskej povere a malo by byť zavrhnuté. V tomto vydaní Estienne použil kurzívu na označenie latinských slov, ktoré boli pridané, aby bol presne vyjadrený zmysel hebrejského textu. Túto konvenciu si neskôr osvojili aj ďalšie Biblie, a toto dedičstvo často mätie dnešných čitateľov, ktorí sú zvyknutí na moderné používanie kurzívy na vyjadrenie dôrazu.

Estienne bol odhodlaný dať svoje vedomosti k dispozícii ďalším, a preto venoval svoj život vydávaniu Svätých Písiem. Tí, ktorí si dnes cenia Božie Slovo, môžu byť vďační za jeho úsilie i za prácu ďalších, ktorí sa veľmi usilovali odkryť slová Biblie, ako boli pôvodne napísané. Proces, ktorý začali, pokračuje ďalej zároveň s tým, ako získavame presnejšie poznanie o starovekých jazykoch a objavujeme staršie a presnejšie rukopisy Božieho Slova. Krátko pred svojou smrťou (1559) Estienne pracoval na novom preklade Gréckych písiem. Opýtali sa ho: „Kto si to kúpi? Kto to bude čítať?“ S dôverou odpovedal: ‚Všetci učení ľudia zbožnej oddanosti.‘

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 10]

Práce Roberta Estienna pomohli celým generáciám bádateľov Biblie

[Prameň ilustrácie]

Bibliothèque Nationale, Paris

[Obrázok na strane 12]

Estiennove poučné ilustrácie boli napodobňované po celé generácie

[Prameň ilustrácie]

Bibliothèque Nationale, Paris