Odmena za vytrvalosť

BOLA to Grékyňa, ktorá žila vo Fenícii v roku 32 n. l. Jej dcéra bola vážne chorá, a ona pre ňu zúfalo hľadala liek. Keďže sa dopočula o cudzincovi, ktorý práve navštívil jej krajinu a ktorý mal údajne moc liečiť chorých, rozhodla sa, že ho navštívi a poprosí o pomoc.

Keď ho stretla, padla na kolená a úpenlivo ho prosila: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov. Moja dcéra je ťažko posadnutá démonmi.“ Takýmto spôsobom sa Grékyňa usilovala od Ježiša vyprosiť vyliečenie svojej dcéry.

Vieš si predstaviť, koľko odvahy a pokory si to od nej vyžadovalo? Ježiš bol osobnosťou s určitou autoritou a tiež s určitou povesťou a predtým sa vyjadril, že nechce, aby niekto vedel o tom, kde sa nachádza. Svojich apoštolov vzal do Fenície, aby si trochu oddýchli, lebo to veľmi potrebovali, a nie preto, aby pracovali medzi neveriacimi pohanmi. Navyše Ježiš bol Žid, zatiaľ čo ona bola pohanka a nepochybne vedela o tom, aký odpor majú Židia k spoločenstvu s opovrhovanými ľuďmi z národov. Napriek tomu bola neoblomná vo svojom odhodlaní dosiahnuť pre svoje dieťa uzdravenie.

Ježiš a jeho apoštoli sa pokúšali túto ženu odradiť od toho, aby v tomto čase žiadala o pomoc. Najprv jej Ježiš nepovedal ani slovo. Potom Ježišovi učeníci, nahnevaní pre jej opakované a vytrvalé volanie, povedali Ježišovi: „Pošli ju preč, lebo stále volá za nami.“

Ona sa však odmietnutím nedala odradiť. Namiesto toho sa vrhla k Ježišovým nohám a hovorila: „Pane, pomôž mi!“

Ježiš, poukazujúc na svoju prvoradú zodpovednosť voči synom Izraela a zároveň skúšajúc jej vieru a pevnosť jej rozhodnutia, jej súcitne vysvetlil: „Nie je správne vziať chlieb deťom [Izraela] a hodiť ho psíkom [pohanom].“

Namiesto toho, aby sa negatívnou narážkou na svoju rasu nechala odradiť, pokorne trvala na svojej žiadosti, pričom odpovedala: „Áno, Pane; ale aj psíci jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov.“

Ježiš túto Grékyňu odmenil za jej vytrvalosť tým, že pochválil jej vieru, a tým, že vykonal to, o čo ho prosila. Predstav si, akú radosť táto žena prežívala, keď pri návrate domov našla svoju dcéru úplne vyliečenú! — Matúš 15:21–28; Marek 7:24–30.

Tak ako táto žena z prvého storočia aj my potrebujeme vytrvalosť v našom úsilí páčiť sa Bohu a získavať si jeho priazeň. Biblia nás uisťuje, že tak ako v prípade tejto Grékyne aj naša vytrvalosť „v konaní toho, čo je znamenité“, bude patrične odmenená. — Galaťanom 6:9.

Čo je vytrvalosť? Prečo je potrebná? Aké činitele môžu spôsobiť, že túto vlastnosť strácame a že sa vzdáme? Akú odmenu môžeme očakávať, ak prejavujeme vytrvalosť v službe Jehovovi, nášmu Stvoriteľovi a Otcovi?

Jeden slovník definuje sloveso „vytrvať“ ako „pevne a vytrvalo sa pridŕžať určitého zámeru, stavu či podnikania, a to i napriek prekážkam, výstrahám či neúspechom... pokračovať v existencii; zostávať“.

Biblia opakovane vyzýva Božích služobníkov, aby boli vytrvalí v konaní jeho vôle. Čítame v nej napríklad, aby sme ‚stále hľadali najprv kráľovstvo‘, ‚pevne sa držali toho, čo je znamenité‘, ‚vytrvávali v modlitbe‘ a ‚neochabovali‘ v konaní toho, čo je znamenité. — Matúš 6:33; 1. Tesaloničanom 5:21; Rimanom 12:12; Galaťanom 6:9.

Aby sme v každodennom živote obstáli, musí každý z nás mať a rozvíjať vlastnosť vytrvalosti. Bez nej nemôžeme získať nič, čo by malo skutočnú a trvalú hodnotu. Zamysli sa nad príkladom malého dieťaťa, ktoré sa pokúša postaviť a urobiť svoje prvé neisté kroky. Máloktoré dieťa sa dokáže naučiť stáť a chodiť za jediný deň. Keď sme boli malými deťmi, pravdepodobne každý z nás musel urobiť mnoho pokusov a prekonať mnoho neúspechov, kým sa nám podarilo dosiahnuť pri chodení určitú mieru úspechu. Čo by sa bolo stalo, keby sme sa po prvom páde rozhodli, že sa prestaneme ďalej pokúšať chodiť? Azda by sme dodnes liezli po štyroch. Na dosahovanie užitočných cieľov a nadobúdanie zodpovedajúcej miery schopností a sebaúcty je vytrvalosť nevyhnutná. Ako hovorí jedno ľudové príslovie: „Tí, ktorí víťazia, sa nikdy nevzdávajú a tí, ktorí sa vzdávajú, nikdy nevíťazia.“

Dlhodobí priekopníci zistili, že úspech nie je zaručený nejakými zvláštnymi schopnosťami či talentmi. Potrebná je skôr neústupná vytrvalosť, odhodlanie konať Jehovovu vôľu v plnej miere a odvaha čeliť dočasným neúspechom či dokonca depresii. Cieľ večnej účasti na Božích požehnaniach je niečo, čo je potrebné mať neustále jasne pred očami.

Skutočne každý z nás, kto sa usiluje získať Jehovovu priazeň a zvíťaziť v behu o život, potrebuje vytrvalosť, húževnatosť a trpezlivosť. Bez týchto vlastností by sme mohli stratiť Jehovovu priazeň a odmenu skutočného života. — Žalm 18:20; Matúš 24:13; 1. Timotejovi 6:18, 19.

Často býva pre kresťana ťažšie byť vytrvalý v duchovnej činnosti než v iných povinnostiach. Manžel možno neustále pracuje vo svetskom zamestnaní, aby sa postaral o hmotné potreby svojej rodiny, no je „príliš unavený“ na to, aby viedol so svojou manželkou a deťmi rodinné štúdium. Aké činitele spôsobujú, že vytrvalosť v kresťanskej činnosti je pre mnohých taká náročná?

Jedným z činiteľov je skľúčenosť v dôsledku našich osobných neúspechov a slabostí. Ak sa neustále v mysli zaoberáme svojimi nedostatkami, môžeme upadať do zúfalstva a vzdávať sa s pocitom, že Jehova nám nikdy nebude môcť odpustiť všetky naše hriechy.

Ďalším činiteľom je svetské ovzdušie naplnené nemravnosťou, skazenosťou a nenávisťou. (1. Jána 2:15, 16) Jedným z „užitočných zvykov“, ktoré by mohol skaziť či poškodiť svetský vplyv, je kresťanská vytrvalosť. — 1. Korinťanom 15:33.

Našu vytrvalosť v diele kázania môže oslabiť odpor verejnej mienky a ľahostajnosť k našej svätej službe. V dôsledku našich neúspechov by sme mohli urobiť záver, že ľudia v našom obvode jednoducho pravdu nechcú. Mohlo by nás to podnietiť k tomu, aby sme si kládli otázku: „Aký to má všetko zmysel?“ a vzdali sa našej zvláštnej výsady svätej služby.

Vplývať na nás môže aj svetský duch vyznačujúci sa uspokojovaním vlastných túžob. Prečo by sme mali zápasiť a zriekať sa tak mnohého, kým, ako sa zdá, všetci ostatní si užívajú a nemusia sa namáhať? — Porovnaj Matúša 16:23, 24.

Na to, aby sme v konaní Božej vôle vytrvávali, musíme si obliecť novú kresťanskú osobnosť a žiť duchom, a nie telom. (Rimanom 8:4–8; Kolosanom 3:10, 12, 14) Ak sa budeme na veci pozerať z Jehovovho hľadiska, umožní nám to v našej dôležitej duchovnej činnosti pokračovať. — 1. Korinťanom 16:13.

Príklady vytrvalosti

Jehova nám zaobstaral mnoho podnetných príkladov služobníkov, ktorí mu zostali lojálni a verní i cez mnohé ťažké skúšky. Úvaha o nich nám pomôže pochopiť, ako možno kresťanskú vytrvalosť rozvíjať a prejavovať a prečo je taká cenná.

Najväčším príkladom je Ježiš, ktorý tak mnoho vytrpel pre posvätenie Jehovovho mena. Biblia nás povzbudzuje, aby sme pozorne skúmali jeho skutky vytrvalej oddanosti: „Keďže nás obklopuje taký veľký oblak svedkov, odložme tiež všetku príťaž a hriech, do ktorého sa ľahko zapletáme. S vytrvalosťou bežme preteky, ktoré sú nám predložené, hľadiac uprene na Ježiša, Hlavného Sprostredkovateľa a Zdokonaľovateľa našej viery. Pre radosť, ktorá mu bola predložená, zniesol mučenícky kôl, pohrdol pohanou a posadil sa po pravici Božieho trónu. A uvažujte dôkladne o tom, ktorý zniesol toľko odporujúcich rečí od hriešnikov proti ich vlastným záujmom, aby ste sa neunavili a nevyčerpali v svojich dušiach.“ — Hebrejom 12:1–3.

Náš beh o život je skôr behom na dlhú trať než krátky šprint. To je dôvod, prečo potrebujeme vytrvalosť podobnú Kristovej. Možno väčšinu času nášho behu nebudeme môcť cieľovú čiaru vidieť. Avšak počas celého tohto náročného behu je nevyhnutné mať cieľ jasne pred očami našej mysle a upriamiť sa naň. Ježiš mal takýto myšlienkový obraz pred očami, totiž „radosť, ktorá mu bola predložená“.

Čo môže byť takou radosťou pre dnešných kresťanov? Predovšetkým, pre niektorých je to odmena nesmrteľného života v nebesiach a pre mnohých večný život na zemi. Je to taktiež pocit uspokojenia vyplývajúci z vedomia, že rozradostňujeme Jehovovo srdce a máme účasť na posväcovaní Božieho mena. — Príslovia 27:11; Ján 17:4.

K tejto radosti patrí tiež blízky a príjemný vzťah k Jehovovi. (Žalm 40:8; Ján 4:34) Takýto vzťah nás osviežuje a dodáva nám silu do života — dáva nám silu, aby sme bežali s vytrvalosťou a aby sme sa nevzdávali. Jehova navyše tento vzťah požehnáva tým, že na svojich služobníkov vylieva svojho svätého ducha, z čoho vyplýva väčšia radosť a viac radostnej činnosti. — Rimanom 12:11; Galaťanom 5:22.

Užitočné je i uvažovanie nad Jóbovým príkladom vytrvalej viery. Bol nedokonalý a o svojej situácii mal iba obmedzené poznanie. A tak z času na čas skĺzol k sebaospravedlňovaniu a k zúfalstvu. No napriek tomu dôsledne dával najavo svoje pevné rozhodnutie zachovávať si rýdzosť voči Jehovovi a nikdy ho neopustiť. (Jób 1:20–22; 2:9, 10; 27:2–6) Jehova odmenil Jóba za jeho vytrvalú oddanosť tým, že ho obdaril duchovnými a hmotnými požehnaniami a nádejou na večný život. (Jób 42:10–17; Jakub 5:10, 11) Možno podobne ako Jób i my prežívame v našom živote mnohé utrpenia a strádania, no zároveň si môžeme byť istí, že Jehova našu vernú vytrvalosť požehná. — Hebrejom 6:10–12.

V novej dobe Jehovovi svedkovia ako celok prejavovali v konaní Jehovovej vôle vytrvalosť. Napríklad ich vytrvalé kázanie z domu do domu a ďalšie spôsoby verejného kázania viedli k tomu, že sa im a ich posolstvu dostalo celosvetovej pozornosti. O ich horlivosti a rozhodnosti pri zvestovaní dobrého posolstva i napriek odporu a skúškam sme sa prostredníctvom masmédií mohli dozvedieť už mnohokrát. V jednom kreslenom vtipe bolo dokonca napísané: „Nikto neunikne Jehovovým svedkom!“ — Matúš 5:16.

Vytrvalé úsilie svojich svedkov Jehova požehnal lepšími výsledkami v službe. Všimni si napríklad skúsenosť niekoľkých vynachádzavých svedkov v Taliansku v šesťdesiatych rokoch, keď asi 10 000 svedkov kázalo národu v počte vyše 53 000 000. V istom mestečku so 6000 obyvateľmi neboli žiadni svedkovia. Reakcia na službu bratov, ktorí mestečko navštívili, bola nepriateľská.

Vždy keď prišli bratia kázať, mnohé ženy a aj muži mesta zvolávali chlapcov a nahovárali ich, aby chodili za svedkami, hvízdali na nich a robili veľký hluk. Zakrátko museli bratia mestečko opustiť a odísť do iného. V snahe vydať obyvateľom tohto mestečka aspoň jedno úplné svedectvo sa bratia rozhodli, že tam budú kázať iba počas veľmi daždivých dní, pričom dúfali, že vtedy ich mládež nebude obťažovať. Spozorovali totiž, že obyvatelia mestečka neboli ochotní zmoknúť len preto, aby zvestovateľov rušili. Takýmto spôsobom bolo vydané dobré svedectvo. Našli sa osoby, ktoré mali záujem. Boli zavedené nové biblické štúdiá. Výsledkom bolo nielen to, že v tomto malom mestečku bol založený kvitnúci zbor, ale aj to, že dielo kázania sa mohlo začať vykonávať aj počas slnečných dní. Jehova i naďalej požehnáva vytrvalosť svojich svedkov v tejto oblasti, ako aj v celom Taliansku. V tejto krajine je teraz viac ako 200 000 Jehovových svedkov.

Odmena za vytrvalosť v konaní toho, čo je správne, je veľká. Mocou Božieho ducha dokázali Jehovovi svedkovia podať výkon, ktorý nemá v ľudských dejinách obdobu, totiž kázať pri dverách a inými spôsobmi dobré posolstvo o Kráľovstve miliónom ľudí. (Zechariáš 4:6) S radosťou mohli sledovať, ako sa úžasným rastom a vitalitou Jehovovej pozemskej organizácie pred ich očami spĺňajú biblické proroctvá. (Izaiáš 54:2; 60:22) Zachovávajú si dobré svedomie pred Bohom a radujú sa z nádeje na večný život. Predovšetkým sa však tešia z blízkeho vzťahu k Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu. — Žalm 11:7.

[Obrázky na strane 25]

Ježiš odmenil pokornú vytrvalosť tejto Grékyne

[Obrázok na strane 26]

K radosti, ktorá je predložená pred dnešných kresťanov, patrí život v Raji