Zjednotení v Božej službe v dobrých i zlých časoch

Rozprávajú Michel a Babette Mullerovci

„MÁM pre vás zlú správu,“ povedal lekár. „Na svoj misionársky život v Afrike môžete zabudnúť.“ Hľadiac na moju manželku Babette, povedal: „Máte rakovinu prsníka.“

Boli sme neopísateľne otrasení. Mysľou nám preblesklo mnoho vecí. Mysleli sme si, že táto návšteva lekára bude iba záverečnou prehliadkou. Mali sme už kúpené spiatočné letenky do Beninu v západnej Afrike. Dúfali sme, že v priebehu týždňa sa tam vrátime. Za 23 rokov manželstva sme zažili dobré i zlé časy. Zmätení a vystrašení sme sa teraz pripravovali na boj s rakovinou.

Dovoľte nám začať od začiatku. Michel sa narodil v septembri 1947, Babette v auguste 1945. Vyrástli sme vo Francúzsku a zobrali sme sa v roku 1967. Žili sme v Paríži. V jedno ráno začiatkom roku 1968 išla Babette neskoro do práce. K dverám prišla akási pani a ponúkla jej náboženskú brožúru; Babette ju prijala. Pani potom povedala: „Smiem sa vrátiť so svojím manželom, aby sme sa porozprávali s vami a s vaším manželom?“

Babette premýšľala o svojom zamestnaní. Chcela, aby tá žena odišla, a preto povedala: „Dobre, dobre.“

Michel rozpráva: „Nemal som záujem o náboženstvo, ale brožúra upútala moju pozornosť, a tak som si ju prečítal. O niekoľko dní sa pani, Joceline Lemoinová, vrátila aj so svojím manželom Claudom. Claude bol veľmi šikovný v používaní Biblie. Mal odpoveď na všetky moje otázky. Zapôsobilo to na mňa.

Babette bola dobrou katolíčkou, ale nemala Bibliu, čo u katolíkov nebolo neobvyklé. Bola veľmi vzrušená, že vidí a číta Božie Slovo. Zo štúdia sme sa dozvedeli, že mnohé náboženské myšlienky, ktoré nás učili, sú falošné. O veciach, ktoré sme sa učili, sme začali rozprávať svojim príbuzným a priateľom. V januári 1969 sme sa stali pokrstenými Jehovovými svedkami. Deväť našich príbuzných a priateľov bolo pokrstených krátko potom.“

Služba tam, kde boli potrební kazatelia

Onedlho po krste sme uvažovali: ‚Nemáme deti. Prečo sa teda neujať služby celým časom?‘ A tak sme v roku 1970 odišli zo zamestnania, prihlásili sme sa za pravidelných priekopníkov a presťahovali sme sa do malého mesta Magny-Lormes blízko Nevers v strednej časti Francúzska.

Bolo to náročné pridelenie. Ťažko sa nachádzali ľudia, ktorí by chceli študovať Bibliu. Nemohli sme nájsť svetské zamestnanie, a preto sme mali málo peňazí. Niekedy sme mali na jedenie iba zemiaky. V zime teplota klesala hodne pod nulu. Čas, ktorý sme tam strávili, sme nazvali obdobím siedmich chudých kráv. — 1. Mojžišova 41:3.

Ale Jehova nás podporoval. Jedného dňa, keď nám takmer došli potraviny, nám poštár doručil veľkú škatuľu syra od Babettinej sestry. V iný deň sme prišli domov z kazateľskej služby a našli sme tam niekoľkých priateľov, ktorí prešli autom 500 kilometrov, aby nás navštívili. Keďže títo bratia počuli, v akej sme náročnej situácii, naložili svoje dve autá potravinami pre nás.

Po roku a pol nás Spoločnosť vymenovala za zvláštnych priekopníkov. Ďalšie štyri roky sme slúžili v Nevers, potom v Troyes a napokon v Montigny pri meste Metz. V roku 1976 bol Michel vymenovaný za krajského dozorcu v juhozápadnom Francúzsku.

Dva roky nato, počas školy pre krajských dozorcov, sme dostali od spoločnosti Watch Tower list, v ktorom nás pozývali, aby sme vycestovali do zahraničia ako misionári; v liste sa hovorilo, že si môžeme zvoliť medzi Čadom a Burkina Faso (vtedajšou Hornou Voltou). Zvolili sme si Čad. Zakrátko sme dostali iný list a v ňom pridelenie pracovať pod tahitskou odbočkou. Žiadali sme o pridelenie do Afriky, na obrovský kontinent, no onedlho sme sa ocitli na malom ostrove!

Služba v južnom Pacifiku

Tahiti je prekrásny tropický ostrov v južnom Pacifiku. Keď sme tam pristáli, na letisko nám prišlo naproti asi sto bratov. Privítali nás kvetinovými vencami lei, a hoci sme boli unavení po dlhej ceste z Francúzska, boli sme veľmi šťastní.

Štyri mesiace po príchode na Tahiti sme nastúpili na malú plachetnicu naloženú suchými kokosovými orechmi. O päť dní sme sa dostali na miesto nášho nového pridelenia — na ostrov Nuku Hiva v súostroví Markézy. Na ostrove žilo asi 1500 ľudí, ale neboli tam nijakí bratia. Iba my.

Podmienky tu v tom čase boli primitívne. Bývali sme v malom dome postavenom z betónu a bambusu. Vôbec tam nebola elektrina. Mali sme jeden vodovodný kohútik, ktorý občas fungoval, ale voda bola kalná. Väčšinou sme používali dažďovú vodu, ktorú sme zachytávali do nádrže. Neboli tam nijaké dláždené cesty, iba zablatené chodníky.

Aby sme sa dostali do vzdialených častí ostrova, museli sme si najímať kone. Sedlá boli drevené — veľmi nepohodlné, najmä pre Babette, ktorá nikdy predtým nejazdila na koni. Nosili sme mačetu, aby sme si mohli presekať cestu cez bambus popadaný krížom cez chodník. Bola to veľká zmena oproti životu vo Francúzsku.

Konali sme nedeľné zhromaždenia, hoci sme boli prítomní iba my dvaja. Keďže sme boli iba dvaja, spočiatku sme nemávali iné zhromaždenia. Namiesto toho sme si spolu čítali látku, ktorá sa mala prebrať na zhromaždení.

Po niekoľkých mesiacoch sme sa rozhodli, že nie je dobré takto pokračovať. Michel rozpráva: „Povedal som Babette: ‚Musíme sa vhodne obliecť. Ty si sadneš tam a ja budem sedieť tu. Začnem modlitbou a potom budeme mať teokratickú školu a služobné zhromaždenie. Ja budem klásť otázky a ty budeš odpovedať, aj keď si jediným ďalším človekom v miestnosti.‘ Bolo dobré, že sme to robili, pretože bez zboru je ľahké duchovne zľahostajnieť.“

Trvalo dlho, kým sa nám podarilo podnietiť ľudí, aby prišli na naše kresťanské zhromaždenia. Prvých osem mesiacov sme boli sami dvaja. Neskôr sa k nám pripojil jeden, dvaja alebo niekedy traja ďalší. Jeden rok sme iba my dvaja začínali výročnú slávnosť Pánovej večere. Po desiatich minútach prišlo niekoľko ľudí, a tak som prerušil prejav a začal som odznova.

Dnes je na Markézach 42 zvestovateľov a 3 zbory. Aj keď najväčšiu časť diela vykonali naši nástupcovia, niektorí ľudia, s ktorými sme vtedy nadviazali kontakt, sú teraz pokrstení.

Naši bratia sú drahocenní

Na Nuku Hiva sme sa naučili trpezlivosti. Museli sme čakať na všetko okrem najzákladnejších potrieb. Ak ste napríklad chceli nejakú knihu, museli ste o ňu písomne požiadať a potom čakať dva alebo tri mesiace, kým prišla.

Ďalším poučením, ktoré sme získali, bolo to, že naši bratia sú drahocenní. Keď sme navštívili Tahiti a prišli sme na zhromaždenie, kde sme počuli bratov spievať, boli sme dojatí až k slzám. Je azda pravda, že s niektorými bratmi je ťažké vychádzať, ale keď ste sami, uvedomujete si, aké je dobré byť s bratmi. V roku 1980 Spoločnosť rozhodla, že by sme sa mali vrátiť na Tahiti a slúžiť v krajskom diele. Tam nás veľmi povzbudzovala srdečná pohostinnosť bratov a ich láska ku kazateľskému dielu. V krajskom diele na Tahiti sme strávili tri roky.

Z ostrova na ostrov

Potom sme boli pridelení do misionárskeho domova na ďalšom tichomorskom ostrove Raiatea a zostali sme tam asi dva roky. Po pobyte na Raiatei sme boli pridelení do krajského diela na súostrovie Tuamotu. Na člne sme navštevovali 25 z 80 ostrovov. Pre Babette to bolo náročné. Zakaždým, keď cestovala člnom, ochorela.

Babette hovorí: „Bolo to hrozné! Bola som chorá celý čas, ktorý sme strávili v člne. Keď sme boli na mori päť dní, bola som chorá päť dní. Žiadne lieky mi nezaberali. A predsa, i napriek svojej chorobe som oceán považovala za krásny. Bol to nádherný pohľad. Delfíny sa pretekali s člnom. Často vyskakovali z vody, keď ste zatlieskali rukami!“

Po piatich rokoch v krajskom diele sme boli na dva roky znova pridelení na Tahiti a opäť sme prežívali dobré časy v kazateľskom diele. Za rok a pol sa náš zbor zdvojnásobil z 35 na 70 zvestovateľov. Dvanásti z tých, s ktorými sme študovali Bibliu, boli pokrstení tesne predtým, ako sme odišli. Niektorí z nich sú teraz staršími v zbore.

V južnom Pacifiku sme dovedna strávili 12 rokov. Potom sme od Spoločnosti dostali list, v ktorom sa hovorilo, že na ostrovoch už nepotrebujú misionárov, lebo zbory sú teraz silné. Keď sme prišli na Tahiti, bolo tam asi 450 zvestovateľov, a vyše 1000, keď sme odchádzali.

Konečne Afrika!

Vrátili sme sa do Francúzska a po mesiaci a pol nám Spoločnosť dala nové pridelenie — Benin, západná Afrika. Do Afriky sme chceli ísť už pred 13 rokmi, preto sme mali veľkú radosť.

Do Beninu sme prišli 3. novembra 1990 a patrili sme k prvým misionárom, ktorí prišli po tom, čo bol zrušený zákaz činnosti kázania o Kráľovstve, ktorý trval 14 rokov. Bolo to veľmi vzrušujúce. Nemali sme žiaden problém usadiť sa, lebo život je tu podobný životu na tichomorských ostrovoch. Ľudia sú tu veľmi priateľskí a pohostinní. Môžete sa zastaviť na ulici a s kýmkoľvek sa porozprávať.

Iba niekoľko týždňov po našom príchode do Beninu si Babette všimla hrčku na svojom prsníku. Šli sme teda na malú kliniku v blízkosti novozriadenej kancelárie odbočky. Lekár Babette vyšetril a povedal jej, že bude veľmi skoro potrebovať operáciu. Na druhý deň sme šli na inú kliniku, kde sme navštívili európsku lekárku, gynekologičku z Francúzska. Aj tá povedala, že musíme rýchlo ísť do Francúzska, aby Babette mohla byť operovaná. O dva dni sme sedeli v lietadle do Francúzska.

Bolo nám smutno, že opúšťame Benin. Keď bola v tejto krajine obnovená náboženská sloboda, bratia boli vzrušení, že majú nových misionárov, a my sme sa tešili, že sme tam. Preto nás znepokojilo, že musíme odísť iba po niekoľkých týždňoch pobytu v krajine.

Keď sme prišli do Francúzska, chirurg vyšetril Babette a potvrdil, že potrebuje operáciu. Lekári pracovali rýchlo, vykonali malú operáciu a nasledujúci deň bola Babette z nemocnice prepustená. Mysleli sme si, že je to koniec celej záležitosti.

O osem dní sme sa stretli s chirurgom. Vtedy nám oznámil tú zlú správu, že Babette má rakovinu prsníka.

Babette premýšľa o tom, ako sa vtedy cítila, a hovorí: „Sprvu som bola menej rozrušená než Michel. No deň po tej zlej správe som nemala nijaké pocity. Nebola som schopná plakať. Nebola som schopná smiať sa. Myslela som si, že idem zomrieť. Pre mňa sa rakovina rovnala smrti. Mojím postojom bolo: ‚Musíme podstúpiť to, čo je nevyhnutné.‘“

Boj s rakovinou

Tú zlú správu sme sa dozvedeli v piatok a Babettina druhá operácia bola naplánovaná na utorok. Bývali sme u Babettinej sestry, ale aj ona bola chorá, preto sme nemohli ďalej zostať v jej malom byte.

Pýtali sme sa sami seba, kam by sme mohli ísť. Potom sme si spomenuli na Yva a Brigitte Merdovcov, manželský pár, u ktorého sme už bývali predtým. Táto dvojica k nám bola veľmi pohostinná. A tak sme zatelefonovali Yvovi a povedali sme mu, že Babette potrebuje operáciu a že nemáme kde bývať. Povedali sme mu aj to, že Michel potrebuje zamestnanie.

Yves poskytol Michelovi prácu okolo svojho domu. Bratia nás podporovali a povzbudzovali mnohými láskavými skutkami. Pomohli nám aj finančne. Spoločnosť zaplatila Babettine liečebné výdavky.

Bola to vážna operácia. Lekári museli odstrániť lymfatické uzliny a prsník. Ihneď začali s chemoterapiou. Po týždni mohla Babette opustiť nemocnicu, ale každé tri týždne sa tam musela vracať kvôli ďalšej liečbe.

Kým sa Babette liečila, bratia v zbore nám boli veľkou pomocou. Veľkým povzbudením bola jedna sestra, ktorá už tiež mala rakovinu prsníka. Hovorila Babette, čo môže očakávať, a poskytovala jej veľa útechy.

Napriek tomu sme si robili starosti o našu budúcnosť. Michel a Jeanette Cellerierovci to postrehli, a tak nás pozvali do reštaurácie.

Povedali sme im, že musíme zanechať misionársku službu a že sa nikdy nebudeme môcť vrátiť do Afriky. Brat Cellerier však povedal: „Čo? Kto hovorí, že ju musíte zanechať? Vedúci zbor? Bratia vo Francúzsku? Kto to povedal?“

„Nikto to nepovedal,“ odpovedal som, „ja to hovorím.“

„Nie, nie!“ povedal brat Cellerier. „Vy sa vrátite!“

Po chemoterapii nasledovalo ožarovanie, ktoré sa skončilo koncom augusta 1991. Lekári povedali, že nevidia nijaký problém v súvislosti s naším návratom do Afriky za predpokladu, že Babette sa bude vracať do Francúzska na pravidelné prehliadky.

Naspäť do Beninu

A tak sme napísali do ústredia v Brooklyne a požiadali sme o povolenie vrátiť sa do misionárskej služby. Dychtivo sme túžili dozvedieť sa odpoveď. Dni sa vliekli. Napokon sa Michel už nemohol dočkať, preto zatelefonoval do Brooklynu a opýtal sa, či dostali náš list. Povedali mu, že o ňom uvažovali — môžeme sa vrátiť do Beninu! Akí sme len boli vďační Jehovovi!

Rodina Merdovcov zorganizovala veľké spoločenské stretnutie na oslavu tejto správy. V novembri 1991 sme sa vrátili do Beninu a bratia nás privítali slávnostnou hostinou!

Zdá sa, že Babette sa teraz má výborne. Z času na čas sa vraciame do Francúzska na kompletnú lekársku prehliadku a lekári nenachádzajú ani stopu po rakovine. Tešíme sa, že sme opäť vo svojom misionárskom pridelení. Cítime sa v Benine potrební a Jehova požehnal našu prácu. Od nášho návratu sme pomohli 14 ľuďom ku krstu. Piati z nich sú teraz pravidelní priekopníci a jeden bol vymenovaný za služobného pomocníka. Boli sme tiež svedkami toho, ako náš malý zbor rastie a ako sa delí na dva zbory.

Počas rokov sme slúžili Jehovovi ako manželia, tešili sme sa z mnohých požehnaní a spoznali sme mnohých skvelých ľudí. No boli sme tiež školení a posilňovaní Jehovom, aby sme úspešne vytrvávali v ťažkostiach. Podobne ako Jób, ani my sme vždy nerozumeli, prečo sa veci dejú tak, ako sa diali, ale vedeli sme, že Jehova tu bol vždy, aby nám pomohol. Je to tak, ako hovorí Božie Slovo: „Hľa, Jehovova ruka sa neskrátila tak, že nemôže zachrániť, ani jeho ucho neoťaželo tak, že nemôže počuť.“ — Izaiáš 59:1.

[Obrázok na strane 23]

Michel a Babette Mullerovci v tradičných odevoch v Benine

[Obrázky na strane 25]

Misionárska práca medzi Polynézanmi na tropickom Tahiti