Jehova bol pri mne
ROZPRÁVA MAX HENNING
Bol rok 1933 a v Nemecku sa práve dostal k moci Adolf Hitler. Približne 500 Jehovových svedkov žijúcich v oblasti Berlína však nezakolísalo. Mnohí mladí ľudia sa stali priekopníkmi čiže služobníkmi celým časom, a niektorí dokonca prijali pridelenie do iných európskych krajín. S priateľom Wernerom Flattenom sme mali vo zvyku pýtať sa jeden druhého: „Prečo váhame a strácame čas? Prečo tam nejdeme do priekopníckej služby?“
OSEM dní po mojom narodení v roku 1909 som sa dostal do láskyplnej starostlivosti nevlastných rodičov. V roku 1918 našu rodinu zdrvila náhla smrť mojej nevlastnej sestričky. Krátko nato k našim dverám prišli Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, a srdcia mojich nevlastných rodičov sa doširoka otvorili a prijali biblickú pravdu. Učili aj mňa, aby som si cenil duchovné veci.
Pri svetskom školskom vzdelávaní som bol snaživý a stal som sa inštalatérom. Ale čo bolo dôležitejšie, zaujal som postoj v duchovnom ohľade. Spolu s Wernerom sme 5. mája 1933 začali priekopnícku službu. Chodievali sme na bicykli do mestečka vzdialeného asi 100 kilometrov od Berlína a zostávali sme tam a kázali dva týždne. Potom sme sa vracali do Berlína, aby sme sa postarali o nutné veci, a išli sme naspäť do nášho kazateľského obvodu na ďalšie dva týždne.
Prihlásili sme sa slúžiť v inej krajine a v decembri 1933 sme dostali pridelenie do vtedajšej Juhoslávie. Ale skôr než sme mohli odísť, došlo k zmene — dostali sme pridelenie do Utrechtu v Holandsku. Krátko nato som bol pokrstený. V tých dňoch sa kládol menší dôraz na krst; dôležitou vecou bola služba. Spoliehanie sa na Jehovu sa teraz stalo trvalou črtou môjho života. Veľa útechy som našiel v slovách biblického žalmistu: „Hľa, Boh je môj pomocník; Jehova je medzi tými, ktorí podporujú moju dušu.“ — Žalm 54:4.
Priekopnícka služba v Holandsku
Krátko po príchode do Holandska sme dostali nové pridelenie do mesta Rotterdam. Otec a syn v rodine, kde sme bývali, boli tiež priekopníkmi. O niekoľko mesiacov bol v Leersume, mestečku neďaleko Utrechtu, kúpený veľký dom na ubytovanie priekopníkov a spolu s Wernerom sme sa tam presťahovali.
Keď sme bývali v priekopníckom dome, chodievali sme do blízkych obvodov na bicykloch a do vzdialenejších obvodov sme chodievali sedemmiestnym autom. V tom čase bolo v celom Holandsku len asi sto svedkov. Dnes, po 60 rokoch, je na území, ktoré sme prepracovávali z toho priekopníckeho domu, vyše 4000 zvestovateľov približne v 50 zboroch!
Pracovali sme tvrdo; bývali sme v službe až 14 hodín denne, a preto sme boli šťastní. Hlavným cieľom bolo rozšíriť čo najviac literatúry. Denne sme bežne rozšírili medzi ľuďmi, ktorí mali záujem, vyše sto brožúrok. Vykonávanie opätovných návštev a vedenie biblických štúdií v tom čase ešte nebolo súčasťou našej pravidelnej činnosti.
Jedného dňa som so svojím partnerom pracoval v mestečku Vreeswijk. Zatiaľ čo on vydával svedectvo mužovi pri bráne vojenskej pevnosti, ja som využil čas na čítanie Biblie. Mal som ju hojne popodčiarkovanú červenou a modrou farbou. Neskôr istý tesár pracujúci na neďalekej streche upozornil muža pri bráne, že som pravdepodobne nejaký špión. A tak som bol ešte v ten deň zatknutý, keď som vydával svedectvo jednému obchodníkovi, a skonfiškovali mi Bibliu.
Postavili ma pred súd. Obvinili ma, že značky v mojej Biblii sú pokusom o nákres pevnosti. Uznali ma za vinného a sudca ma odsúdil na dva roky väzenia. Ale bolo podané odvolanie a bol som prepustený. Aký som len bol šťastný, že som na slobode, ale ešte väčšmi som bol šťastný, keď mi vrátili moju Bibliu so všetkými tými poznámkami v nej!
Leto roku 1936 som strávil kázaním na severe krajiny spolu s Richardom Brauningom, jedným z priekopníkov z nášho domu. Prvý mesiac sme strávili v službe 240 hodín a rozšírili sme veľké množstvo literatúry. Bývali sme v stane a starali sme sa o všetky svoje potreby — prali sme si, varili a tak ďalej.
Neskôr som bol preložený na čln, ktorý sa volal Nositeľ svetla a stal sa veľmi známym na severe Holandska. Na člne bývali piati priekopníci a mohli sme sa ním dostať k mnohým izolovaným územiam.
Pridané výsady
V roku 1938 som dostal pridelenie slúžiť ako zónový služobník, ako sa vtedy nazývali krajskí dozorcovia Jehovových svedkov. A tak som odišiel z Nositeľa svetla a začal som navštevovať zbory a osamotených svedkov v troch južných provinciách.
Naším jediným dopravným prostriedkom bol bicykel. Cesta z jedného zboru alebo od skupiny záujemcov k druhému zboru alebo k druhej skupine trvala často celý deň. Medzi mestami, ktoré som navštevoval, bola aj Breda, kde teraz žijem. V tom čase nebol v Brede žiaden zbor, iba jeden starší manželský pár svedkov.
Keď som slúžil bratom v Limburgu, požiadali ma zodpovedať veľa otázok, ktoré kládol baník Johan Pieper. Johan zaujal pevný postoj na strane biblickej pravdy a stal sa odvážnym kazateľom. O štyri roky sa dostal do koncentračného tábora, kde bol tri a pol roka. Po prepustení sa opäť horlivo ujal kázania a v súčasnosti je naďalej verným starším. Ten malý zbor 12 svedkov v Limburgu sa doteraz rozrástol na 17 zborov približne s 1550 zvestovateľmi!
Pod tlakom nacizmu
V máji 1940 vtrhli do Holandska nacisti. Dostal som pridelenie slúžiť v kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower v Amsterdame. Našu prácu sme museli robiť s mimoriadnou opatrnosťou, čo nás naučilo ceniť si biblické príslovie: „Pravý druh... je bratom, ktorý sa narodil pre čas tiesne.“ (Príslovia 17:17) Príjemné puto jednoty, ktoré prekvitalo v tom čase tiesne, malo hlboký vplyv na môj duchovný rozvoj a vyzbrojilo ma na ešte ťažšie dni predo mnou.
Mojou úlohou bolo dohliadať na dodávanie literatúry do zborov, čo sa zvyčajne robilo prostredníctvom kuriérov. Gestapo stále hľadalo mladých mužov na nútené práce do Nemecka, a tak sme ako kuriérov používali kresťanské sestry. Po čase bola k nám poslaná z Haagu Wilhelmina Bakkerová, známa pod menom Nonnie. Vzal som ju na miesto, kde sa skrýval náš dozorca odbočky Arthur Winkler. Snažil som sa byť čo najnenápadnejší, preto som sa obliekol ako holandský farmár — dreváky a všetko ostatné — a tak som išiel s Nonnie električkou. Neskôr som sa dozvedel, že sa ledva dokázala zdržať smiechu, lebo mala pocit, že som čokoľvek iné, len nie nenápadný.
Dňa 21. októbra 1941 bol sklad literatúry a papiera v Amsterdame prezradený nepriateľovi. Počas razie gestapa boli Winkler a Nonnie zatknutí. Keď ich dávali do väzenia, začuli, ako sa dvaja agenti gestapa rozprávajú o tom, ako sledovali „malého tmavovlasého chlapíka“, ktorý sa im stratil v preplnených uliciach. Bolo zrejmé, že hovorili o mne, preto Winkler zariadil, aby bratia dostali správu. Ihneď ma presunuli do Haagu.
Medzitým bola Nonnie z väzenia prepustená a vrátila sa k priekopníckej službe v Haagu. Tam som ju znovu stretol. Ale keď bol zatknutý služobník zboru v Rotterdame, poslali ma, aby som zaujal jeho miesto. Neskôr bol zatknutý služobník goudského zboru a ja som bol presunutý tam, aby som ho nahradil. Nakoniec 29. marca 1943 chytili aj mňa. Keď som kontroloval náš sklad biblickej literatúry, prekvapila ma razia gestapa.
Okrem biblickej literatúry porozkladanej po stole tam bol aj zoznam mien kresťanských bratov a sestier — i keď v zakódovanej forme. V úzkosti som sa modlil, aby mi Jehova umožnil nejakým spôsobom chrániť tých, ktorí boli ešte na slobode a mohli kázať. Bez toho, že by si to všimli, podarilo sa mi položiť otvorenú ruku na zoznam mien a zhúžvať ho v dlani. Potom som si vypýtal povolenie ísť na záchod, kde som zoznam roztrhal a spláchol.
V takých nesmierne tiesnivých situáciách som sa naučil čerpať silu z Jehovovho zaobchádzania s jeho ľudom v minulosti a z jeho sľubov o oslobodení. Jedno inšpirované uistenie, ktoré mám vždy na pamäti, znie: „Keby sa nebolo ukázalo, že Jehova je za nás, keď ľudia povstali proti nám, tak by nás boli zaživa pohltili.“ — Žalm 124:2, 3.
Väznice a koncentračné tábory
Dali ma do rotterdamskej väznice, kde som bol vďačný za to, že som mal pri sebe Bibliu. Mal som aj knihu Záchrana, časti knihy Deti a veľa času na čítanie všetkej tejto literatúry. Po šiestich mesiacoch som vážne ochorel a musel som ísť do nemocnice. Pred odchodom z väznice som skryl literatúru pod matrac. Neskôr som sa dozvedel, že iný svedok, Piet Broertjes, bol preložený do mojej cely a literatúru objavil. A tak bola táto literatúra používaná, aby aj ďalších posilňovala vo viere.
Keď som sa uzdravil, premiestnili ma do väznice v Haagu. Tam som sa stretol s Leom C. van der Tasom, študentom práva, ktorý bol vo väzení za odpor proti nacistickej okupácii. Nikdy predtým nepočul o Jehovových svedkoch. Mal som príležitosť vydávať mu svedectvo. Niekedy ma zobúdzal uprostred noci a kládol mi otázky. Nedokázal zakryť svoj obdiv k svedkom, najmä keď sa dozvedel, že by sme mohli byť prepustení, keby sme iba podpísali dokument o tom, že sa vzdávame svojej viery. Po vojne sa Leo stal advokátom a vybojoval pre spoločnosť Watch Tower tucty súdnych sporov, ktoré sa týkali slobody uctievania.
Dňa 29. apríla 1944 ma naložili do vlaku a absolvoval som trýznivú 18-dňovú cestu do Nemecka. Dňa 18. mája sa za mnou zavreli brány koncentračného tábora Buchenwald. Kým nás takmer po roku oslobodili spojenecké vojská, bol život neopísateľne hrozný. Tisíce ľudí zomrelo, mnohí pred našimi očami. Keďže som odmietol pracovať v neďalekej továrni, ktorá vyrábala vojnový materiál, dali ma na kanalizačné práce.
Jedného dňa bola továreň bombardovaná. Mnohí sa rozbehli do barakov, aby tam našli bezpečie, zatiaľ čo iní utekali do lesa. Zablúdené bomby padali na baraky a zápalné bomby podpálili les. Bol to hrozný pohľad! Mnohí boli zaživa upálení! Našiel som bezpečný úkryt, a keď oheň ustal, vrátil som sa do tábora, prechádzajúc popri nespočetnom množstve mŕtvych tiel.
Väčšina ľudí si dnes uvedomuje hrôzy nacistického holokaustu. Som vďačný Jehovovi za to, že posilnil moju schopnosť premýšľať, a tak hrôzy, ktoré som zažil, neovládli moje myslenie v neskorších rokoch. Keď uvažujem o období, keď som bol väznený, cítim predovšetkým radosť z toho, že som si zachoval rýdzosť pred Jehovom na slávu jeho mena. — Žalm 124:6–8.
Povojnová činnosť
Po mojom oslobodení a návrate do Amsterdamu som sa prihlásil priamo v kancelárii odbočky, aby som dostal nejaké pridelenie. Veľmi som sa chcel dozvedieť všetko, čo sa udialo počas mojej neprítomnosti. Nonnie tam už pracovala. V poslednom roku vojny slúžila ako kuriér pri doručovaní biblickej literatúry do zborov. Nebola znova zatknutá, ale veľakrát unikla len o vlások.
Krátky čas som bol v priekopníckej službe v Haarleme, ale v roku 1946 ma požiadali, aby som prišiel do odbočky v Amsterdame a pracoval tam v expedičnom oddelení. Koncom roku 1948 som sa oženil s Nonnie a odišli sme z odbočky do priekopníckej služby. Naše priekopnícke pridelenie bolo v Assene. Dvanásť rokov predtým sme tam s Richardom Brauningom strávili leto, keď sme bývali v stane a kázali. Dozvedel som sa, že Richard bol zastrelený cestou do koncentračného tábora.
Väzenie mi očividne podlomilo zdravie. Šesť rokov po tom, čo som bol oslobodený z Buchenwaldu, ma choroba pripútala na lôžko na štyri mesiace. O niekoľko rokov, v roku 1957, ma tuberkulóza pripútala na lôžko na celý rok. Moje telo stratilo silu, ale môj priekopnícky duch bol stále silný. Počas choroby som využil každú príležitosť na vydanie svedectva. Cítim, že tento priekopnícky duch bol dôležitým činiteľom v tom, že som sa napriek svojim chorobám nestal nečinným chorým človekom. Spolu s Nonnie sme odhodlaní držať sa služby celým časom tak dlho, ako nám to zdravie umožní.
Keď som sa uzdravil, boli sme pridelení do Bredy. Bolo to 21 rokov po tom, čo som prvýkrát navštívil toto mesto ako zónový služobník. Keď sme tam prišli v roku 1959, bol tam malý zbor s 34 svedkami. Dnes, po 37 rokoch, sa rozrástol na šesť zborov s vyše 500 svedkami, ktorí sa stretávajú v troch sálach Kráľovstva! Na našich miestnych zhromaždeniach a na zjazdoch vídavame mnohých, ktorí prišli k poznaniu biblickej pravdy vďaka nejakému nášmu úsiliu. Často cítime to isté čo apoštol Ján, keď napísal: „Nemám väčší dôvod k vďačnosti ako to, aby som počul, že moje deti chodia ďalej v pravde.“ — 3. Jána 4.
Teraz sme už starí. Mám 86 rokov a Nonnie má 78, ale musím povedať, že priekopnícka služba je zdravé zamestnanie. Odvtedy, čo som v Brede, som prekonal väčšinu zdravotných problémov, ktoré som nazbieral vo väzeniach. A tešil som sa z mnohých produktívnych rokov v Jehovovej službe.
Keď sa pozeráme späť na tie mnohé roky plodnej služby, je to pre nás oboch zdrojom radosti. Denne sa modlíme, aby nám Jehova dal ducha a silu pokračovať v jeho službe dovtedy, kým budeme dýchať. S dôverou hovorievame tak ako žalmista: „Hľa, Boh je môj pomocník; Jehova je medzi tými, ktorí podporujú moju dušu.“ — Žalm 54:4.
[Obrázok na strane 23]
Pri stane, ktorý sme používali v priekopníckej službe v tridsiatych rokoch
[Obrázok na strane 23]
Čln, ktorý sa používal, aby sme sa dostali na izolované územia
[Obrázok na strane 23]
Pri rozhovore v zjazdovom programe v roku 1957
[Obrázok na strane 24]
S manželkou dnes