Život po smrti — ako, kde a kedy?
STVORITEĽ človeka a jeho Životodarca dáva osobnú záruku, že smrťou sa život človeka nemusí navždy skončiť. Navyše, Boh nás uisťuje, že je možné opäť žiť nielen ďalší ohraničený čas, ale s vyhliadkou, že už nikdy sa nebudeme musieť znova stretnúť so smrťou! Apoštol Pavol to vyjadril jednoducho, ale s dôverou: „[Boh] zaobstaral záruku všetkým tým, že ho [Krista Ježiša] vzkriesil z mŕtvych.“ — Skutky 17:31.
Prirodzene, stále zostávajú nezodpovedané tri základné otázky: Ako môže mŕtvy človek opäť ožiť? Kedy sa to stane? Kde sa začne tento nový život? Na celom svete boli na tieto otázky dávané rozličné odpovede, no kľúčom nevyhnutným na určenie pravdy v tejto záležitosti je presné porozumenie, čo sa deje s ľuďmi v čase ich smrti.
Je odpoveďou nesmrteľnosť?
Všeobecne rozšíreným presvedčením je, že nejaká časť každého človeka je nesmrteľná a že zomiera iba jeho telo. Určite ste také tvrdenie už počuli. Časť, o ktorej sa tvrdí, že je nesmrteľná, sa označuje rôzne — ako „duša“ alebo „duch“. Hovorí sa, že táto časť prežíva smrť tela a žije ďalej niekde inde. Otvorene povedané, taká viera nemá pôvod v Biblii. Pravda, staroveké hebrejské biblické postavy sa naozaj tešili, že budú žiť po smrti, ale nie tak, že prežije nejaká ich nesmrteľná časť. S dôverou sa tešili na budúce oživenie na zemi prostredníctvom zázraku vzkriesenia.
Vynikajúcim príkladom človeka, ktorý veril v budúce vzkriesenie z mŕtvych, je patriarcha Abrahám. Z opisu Abrahámovej ochoty obetovať svojho syna Izáka sa v liste Hebrejom 11:17–19 dozvedáme: „Vierou Abrahám, keď bol skúšaný, akoby obetoval Izáka... Počítal s tým, že Boh je schopný vzkriesiť ho aj z mŕtvych; a odtiaľ ho aj dostal obrazným spôsobom,“ keďže Boh nevyžadoval, aby bol Izák obetovaný. Ďalšie potvrdenie ranej viery Izraelitov, že v neskoršom čase opäť ožijú (namiesto okamžitého pokračovania ich života v duchovnej ríši), napísal prorok Hozeáš: „Vykúpim ich z ruky šeolu [všeobecného hrobu ľudstva]; získam ich späť zo smrti.“ — Hozeáš 13:14.
Teda kedy sa myšlienka o vrodenej ľudskej nesmrteľnosti dostala do židovského myslenia a vierouky? Encyclopaedia Judaica pripúšťa, že „náuka o nesmrteľnosti duše sa dostala do judaizmu pravdepodobne pod gréckym vplyvom“. Napriek tomu zbožní Židia až do času Krista stále verili v budúce vzkriesenie a tešili sa naň. Jasne to môžeme vidieť z Ježišovho rozhovoru s Martou po smrti jej brata Lazara: „Marta teda povedala Ježišovi: ‚Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel‘... Ježiš jej povedal: ‚Tvoj brat vstane.‘ Marta mu povedala: ‚Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.‘“ — Ján 11:21–24.
Stav mŕtvych
Ani v tejto veci nemusíme hádať. Jednoduchou biblickou pravdou je, že mŕtvi „spia“, sú bez vedomia, nemajú nijaké pocity ani poznanie. Táto pravda nie je v Biblii predložená zložitým, ťažko zrozumiteľným spôsobom. Zamyslite sa nad týmito ľahko pochopiteľnými biblickými textami: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Všetko, čo nájde tvoja ruka robiť, rob celou svojou silou, pretože nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole, na mieste, na ktoré ideš.“ (Kazateľ 9:5, 10) „Nevkladajte dôveru v urodzených ani v syna pozemského človeka, ktorému nepatrí záchrana. Jeho duch vychádza, on sa vracia do svojej zeme; v ten deň sa pomíňajú jeho myšlienky.“ — Žalm 146:3, 4.
Je teda pochopiteľné, prečo sa Ježiš Kristus zmieňoval o smrti ako o spánku. Apoštol Ján zaznamenáva rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi: „Prehovoril [k nim]: ‚Náš priateľ Lazar si šiel odpočinúť, ale idem tam, aby som ho prebudil zo spánku.‘ Preto mu učeníci povedali: ‚Pane, ak si išiel odpočinúť, bude mu dobre.‘ Ježiš však hovoril o jeho smrti. Ale oni sa domnievali, že hovorí o odpočinku v spánku. Vtedy im Ježiš otvorene povedal: ‚Lazar zomrel.‘“ — Ján 11:11–14.
Zomiera celá osoba
Smrť človeka sa týka celej osoby, nielen jeho tela. Na základe jasných biblických výrokov musíme prísť k záveru, že človek nemá nijakú nesmrteľnú dušu, ktorá môže prežiť smrť jeho tela. Písma jasne ukazujú, že duša môže zomrieť. „Hľa, všetky duše — mne patria. Ako otcova duša, tak synova duša — mne patria. Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ (Ezechiel 18:4) Slová „nesmrteľný“ alebo „nesmrteľnosť“ sa nikde v Biblii nepoužívajú na označenie niečoho, čo je človeku vrodené.
New Catholic Encyclopedia pripája toto zaujímavé pozadie hebrejských a gréckych slov prekladaných v Biblii ako „duša“: „Duša v SZ [Starom Zákone] je nepeš, v NZ [Novom Zákone] [psyché]... Nepeš pochádza z pôvodného koreňa s pravdepodobným významom dýchať, a tak... keďže dych odlišuje živé od mŕtveho, nepeš nadobudlo význam život alebo vlastné ja, alebo proste jednotlivý život... V SZ nie je žiadna dichotómia [rozdvojenie] tela a duše. Izraelita videl veci konkrétne, celistvo, a tak považoval ľudí za osoby, a nie za niečo zložené. Výraz nepeš, hoci je preložený naším slovom duša, nikdy neznamená dušu ako odlišnú od tela alebo od jednotlivej osoby... Výraz [psyché] je v NZ slovo zodpovedajúce slovu nepeš. Môže znamenať životný princíp, samotný život alebo živú bytosť.“
Môžete teda vidieť, že v okamihu smrti predtým živá osoba čiže živá duša prestáva existovať. Z tela sa opäť stáva „prach“ alebo prvky zeme, a to buď postupne, keď je pochované a následne sa rozkladá, alebo rýchlejšie kremáciou. Jehova povedal Adamovi: „Si prach a do prachu sa vrátiš.“ (1. Mojžišova 3:19) Teda ako je možný život po smrti? Je možný, lebo Boh má vo svojej pamäti človeka, ktorý zomrel. Jehova má zázračnú moc a schopnosť stvoriť človeka, a tak by nemalo prekvapovať, že si môže v pamäti uchovať záznam o životnom vzore jednotlivca. Áno, všetky vyhliadky, že niekto bude opäť žiť, sú v Božích rukách.
To je význam slova „duch“, o ktorom je povedané, že sa vracia k pravému Bohu, ktorý ho dal. Inšpirovaný pisateľ knihy Kazateľ opisuje tento výsledok slovami: „Potom sa prach vráti do zeme práve tak, ako bol, a samotný duch sa vráti k pravému Bohu, ktorý ho dal.“ — Kazateľ 12:7.
Iba Boh môže niekoho oživiť. Keď Boh v Edene stvoril človeka a vdýchol do jeho nozdier „dych života“, okrem toho, že naplnil Adamove pľúca vzduchom, spôsobil, že životná sila oživila všetky bunky Adamovho tela. (1. Mojžišova 2:7) Keďže táto životná sila môže prechádzať z rodičov na deti procesom počatia a narodenia, ľudský život možno vhodne pripísať Bohu, i keď je, samozrejme, prijatý prostredníctvom rodičov.
Vzkriesenie — čas radosti
Vzkriesenie sa nemá zamieňať s reinkarnáciou, pre ktorú niet opory v Svätých Písmach. Reinkarnácia je viera, že človek sa po smrti znova narodí v jednom alebo viacerých po sebe idúcich životoch. Hovorí sa, že to bude vyššia alebo nižšia existencia v porovnaní s jeho predošlým životom, v závislosti od toho, aký záznam si údajne vytvoril počas predošlého života. Podľa tohto presvedčenia sa človek môže „znovu narodiť“ buď ako človek, alebo ako zviera. To je úplne v rozpore s tým, čo učí Biblia.
Slovo „vzkriesenie“ je prekladom gréckeho slova anastasis, ktoré doslova znamená „opätovné vstanie“. (Hebrejskí prekladatelia z gréčtiny preložili slovo anastasis hebrejským výrazom techijath hammethim, čo znamená „oživenie mŕtvych“.) Vzkriesenie je opätovným uvedením životného vzoru jedinca do činnosti. Tento životný vzor si Boh uchoval vo svojej pamäti. V súlade s Božou vôľou s jednotlivcom je taký človek vzkriesený buď v ľudskom tele, alebo v duchovnom tele, ale zachová si svoju totožnosť, má tú istú osobnosť a spomienky, ako keď zomrel.
Áno, Biblia hovorí o dvoch druhoch vzkriesenia. Jedno je vzkriesením do neba s duchovným telom a to je určené pre pomerne málo ľudí. Tak bol vzkriesený Ježiš Kristus. (1. Petra 3:18) A Ježiš naznačil, že také vzkriesenie zažijú vybraní jednotlivci spomedzi jeho nasledovníkov kráčajúcich v jeho šľapajach, počnúc vernými apoštolmi, ktorým dal sľub: „Idem, aby som vám pripravil miesto... prídem opäť a prijmem vás k sebe, aby ste boli aj vy tam, kde som ja.“ (Ján 14:2, 3) Biblia na toto vzkriesenie poukazuje ako na „prvé vzkriesenie“, prvé pokiaľ ide o čas i význam. Písma opisujú takýchto vzkriesených k nebeskému životu ako kňazov Boha a ako tých, ktorí vládnu ako králi s Kristom Ježišom. (Zjavenie 20:6) Toto „prvé vzkriesenie“ je určené pre obmedzený počet ľudí a Písma samy zjavujú, že spomedzi verných mužov a žien bude vzatých presne 144 000 osôb. Ich rýdzosť až po smrť vo vzťahu k Jehovovi Bohu a ku Kristovi Ježišovi bude už dokázaná, keďže aktívne vydávali svedectvo o svojej viere iným. — Zjavenie 14:1, 3, 4.
Pre tých, ktorí sú vzkriesení pre život v nebi, je vzkriesenie z mŕtvych nepochybne časom nesmiernej radosti. Ale tým sa radosť nekončí, lebo sľúbené je aj vzkriesenie pre život priamo tu na zemi. Tí, ktorí budú takto vzkriesení, sa pripoja k neohraničenému počtu ľudí, ktorí prežijú koniec súčasného zlého systému. Keď apoštol Ján videl malý počet tých, ktorí sú spôsobilí pre nebeské vzkriesenie, dostal videnie ‚veľkého zástupu, ktorý nemohol nikto spočítať, zo všetkých národov a kmeňov a ľudí a jazykov‘. Aký radostný čas to bude, keď milióny, ba možno miliardy ľudí opäť ožijú tu na zemi! — Zjavenie 7:9, 16, 17.
Kedy to bude?
Akákoľvek radosť a šťastie by boli iba krátkodobé, keby sa mŕtvi vrátili na zem plnú bojov, krviprelievania, znečisťovania a násilia — ako je to dnes. Nie, vzkriesenie musí počkať, kým bude vytvorená „nová zem“. Len si predstavte planétu zbavenú ľudí a inštitúcií, ktoré sa až doteraz, ako sa zdá, usilujú zničiť zem a spustošiť jej nepoškvrnenú krásu, nehovoriac o nevýslovnej biede, ktorú priviedli na jej obyvateľov. — 2. Petra 3:13; Zjavenie 11:18.
Je zrejmé, že čas na všeobecné vzkriesenie ľudstva je ešte pred nami. Ale dobrou správou je, že to už nie je ďaleko. Pravda, toto kriesenie musí počkať na koniec tohto prítomného zlého systému vecí. Ale z množstva dôkazov vidno, že už je blízko čas náhleho vypuknutia „veľkého súženia“, ktoré vyvrcholí vo „vojne veľkého dňa Boha, Všemohúceho“ — bežne označovanej ako Armagedon. (Matúš 24:3–14, 21; Zjavenie 16:14, 16) Tá odstráni z nádhernej planéty Zem všetko zlo. Potom bude nasledovať Tisícročné panstvo Krista Ježiša, keď bude zem postupne privedená do rajského stavu.
Biblia zjavuje, že počas tohto Tisícročného panstva nastane vzkriesenie mŕtvych ľudí. Vtedy sa splní sľub, ktorý dal Ježiš, keď bol na zemi: „Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť jeho hlas a vyjdú... na vzkriesenie.“ — Ján 5:28, 29.
Účinok nádeje na vzkriesenie
Akou podivuhodnou nádejou do budúcnosti je táto vyhliadka na vzkriesenie — na čas, keď mŕtvi opäť ožijú! Ako veľmi nás to povzbudzuje, keď sa vyrovnávame s nepríjemnými stránkami pokročilého veku, s chorobami, neočakávanými pohromami, žiaľom a proste s každodenným tlakom a životnými problémami! Táto nádej odstraňuje osteň smrti — niežeby nás úplne zbavila žiaľu, ale odlišuje nás od ľudí, ktorí nemajú nijakú nádej do budúcnosti. Apoštol Pavol uznal tento utešujúci účinok nádeje na vzkriesenie slovami: „Nechceme, bratia, aby ste boli v nevedomosti o tých, čo spia v smrti, aby ste nežialili ako ostatní, ktorí nemajú nijakú nádej. Teda ak máme vieru, že Ježiš zomrel a opäť vstal, tak i Boh privedie prostredníctvom Ježiša s ním tých, čo zosnuli.“ — 1. Tesaloničanom 4:13, 14.
Azda sme už pocítili pravdivosť ďalšieho postrehu Orientálca Jóba: „Človek [sa] rozpadáva jako práchnivo, jako rúcho, ktoré žerie moľ. Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja. Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane.“ (Jób 13:28–14:2, Roháčkov preklad) Aj my si uvedomujeme neistotu života a pochmúrnu realitu, že „čas a nepredvídaná udalosť“ môže postihnúť každého z nás. (Kazateľ 9:11) Nikoho z nás iste neteší myšlienka na zápas s procesom umierania. Ale istá nádej na vzkriesenie nám skutočne pomáha zbaviť sa zdrvujúceho strachu zo smrti.
Preto naberte odvahu! Pozerajte sa za možný spánok v smrti na návrat k životu prostredníctvom zázraku vzkriesenia. Tešte sa v dôvere z vyhliadky na budúci život bez konca a pridajte k tomu radosť z poznania, že taká požehnaná doba nastane v blízkej budúcnosti.