Poskytovanie pomoci uprostred ruín
NAHA človeka poskytnúť pomoc hneď po katastrofe je iste hodná chvály. Mnohé programy núdzovej pomoci pomohli opäť postaviť domy, opäť spojiť rodiny a predovšetkým zachrániť životy.
Keď dôjde ku katastrofe, Jehovovi svedkovia využívajú akékoľvek opatrenia, ktoré sa urobia v rámci svetských programov pomoci, a sú za ne vďační. Zároveň majú biblickú povinnosť ‚robiť dobro najmä tým, čo sú im príbuzní vo viere‘. (Galaťanom 6:10) Áno, svedkovia sa cítia, akoby boli príbuzní; pokladajú sa navzájom za „rodinu“. Preto hovoria jeden o druhom ako o „bratovi“ a „sestre“. — Porovnaj Marka 3:31–35; Filémonovi 1, 2.
Takže keď okolie postihne katastrofa, starší zboru Jehovových svedkov vyvíjajú horlivé úsilie, aby o každom členovi zboru zistili, kde sa nachádza a čo potrebuje, a aby zariadili nutnú pomoc. Zamyslime sa, ako sa to potvrdilo v Akkre (Ghana), v San Angele (USA) a v Kóbe (Japonsko).
Akkra — „malý Noachov deň“
Pršať začalo o jedenástej večer a lialo bez prestania celé hodiny. „Pršalo tak silno, že nikto z našej rodiny nemohol spať,“ hovorí John Twumasi, jeden z Jehovových svedkov v Akkre. Noviny Daily Graphic to označili za „malý Noachov deň“. „Pokúsili sme sa zobrať nejaké cenné veci na poschodie,“ pokračuje John, „ale keď sme otvorili dvere na schodište, dovnútra sa valila voda.“
Úrady oznamovali varovanie, že je potrebná evakuácia, ale mnohí ľudia váhali zo strachu, že prázdny dom — aj keď plný vody — by mohol prilákať rabovačov. Niektorí nemohli odísť, i keby chceli. „My dve s mamou sme nedokázali otvoriť dvere,“ hovorí dievča menom Paulina. „Voda stále stúpala, a tak sme stáli na drevených sudoch a držali sme sa strešnej krokvy. Napokon, asi o piatej ráno, nás vyslobodili susedia.“
Ihneď ako to bolo možné, sa Jehovovi svedkovia pustili do práce. Kresťanská sestra menom Beatrice rozpráva: „Starší zboru nás hľadali a našli nás v dome spolusvedka, kde sme sa uchýlili. Len tri dni po záplave prišli zboroví starší a mladší členovia zboru k nám a zoškrabali blato zvnútra i zvonku nášho domu. Spoločnosť Watch Tower sa postarala o čistiace a dezinfekčné prostriedky, farby, matrace, prikrývky, látku a šaty pre deti. Bratia nám poslali jedlo na niekoľko dní. Bola som hlboko dojatá!“
John Twumasi, ktorého sme už citovali, rozpráva: „Povedal som ostatným nájomníkom, že naša Spoločnosť nám poslala čistiace a dezinfekčné prostriedky — dostatok na vyčistenie celého domu. Asi 40 nájomníkov pomáhalo s čistením. Dal som nejaké čistiace prostriedky svojim susedom, medzi nimi aj mužovi, ktorý je kňazom miestnej cirkvi. Moji spolupracovníci sa mylne domnievali, že Jehovovi svedkovia prejavujú lásku iba svojim.“
Kresťanskí bratia a sestry si veľmi oceňovali láskyplnú pomoc, ktorej sa im dostalo. Brat Twumasi končí slovami: „Aj keď veci, o ktoré som pri záplave prišiel, mali väčšiu peňažnú hodnotu než materiálna pomoc, spolu s rodinou cítime, že týmto dojímavým opatrením od Spoločnosti sme získali oveľa viac, než sme stratili.“
San Angelo — „znelo to, akoby bol koniec sveta“
Tornáda, ktoré 28. mája 1995 spustošili San Angelo, povyvracali stromy, polámali elektrické stĺpy a spôsobili, že živé elektrické vedenie popadalo krížom cez cesty. Vietor s rýchlosťou v nárazoch až 160 kilometrov za hodinu ničil konštrukcie inžinierskych sietí. Vyše 20 000 domov bolo bez prúdu. Potom prišiel ľadovec. Národná meteorologická služba podávala správy o „ľadovci s veľkosťou golfovej loptičky“, potom o „ľadovci s veľkosťou softbalovej loptičky“ a napokon o „ľadovci s veľkosťou grapefruitu“. Rachot ľadovca bol ohlušujúci. Istý obyvateľ mesta povedal: „Znelo to, akoby bol koniec sveta.“
Po búrke nasledovalo zlovestné ticho. Ľudia pomaly vychádzali zo svojich poškodených domov, aby zistili škody. Stromy, ktoré ešte stáli, boli zbavené lístia. Domy, ktoré ešte stáli, vyzerali, ako keby ich niekto ošklbal. V niektorých oblastiach bola zem pokrytá vrstvou ľadovca až do výšky jedného metra. Víchrica rozbila tisíce okien na domoch i na autách, takže úlomky rozbitého skla sa teraz ligotali vedľa ľadovca, ktorý pokrýval zem. „Keď som prišla domov,“ hovorí jedna žena, „iba som sedela v aute na príjazdovej ceste a plakala som. Škoda bola taká veľká, že ma to proste zdrvilo.“
Programy núdzovej pomoci a nemocnice pohotovo poskytli finančnú pomoc, stavebný materiál, lekársku starostlivosť a rady. Je chvályhodné, že mnohí jednotlivci, ktorí sami boli obeťami víchrice, robili, čo mohli, aby pomohli iným.
Rovnako aj zbory Jehovových svedkov začali konať. Aubrey Conner, starší zo San Angela, píše: „Len čo sa víchrica skončila, boli sme pri telefóne a zisťovali sme navzájom svoju situáciu. Pomáhali sme jeden druhému i našim susedom, ktorí nie sú svedkovia, zadebniť okná, položiť na strechu plastickú hmotu a ochrániť domy pred poveternostnými vplyvmi, nakoľko sa len dalo. Potom sme urobili zoznam všetkých osôb v zbore, ktorých domy boli poškodené. Opravu potrebovalo asi sto domov a materiálu, ktorý dodali organizácie núdzovej pomoci, nebolo dosť. Preto sme nakúpili ďalší materiál a zorganizovali sme prácu. Celkovo sa ponúklo pomôcť asi 1000 svedkov, okolo 250 každý víkend. Prišli až zo vzdialenosti 740 kilometrov. Všetci pracovali neúnavne, často v takmer 40-stupňovej horúčave. Ba aj jedna 70-ročná sestra s nami pracovala každý víkend s výnimkou jedného, keď sa opravoval jej vlastný dom. A počas toho víkendu bola hore na svojej streche a pomáhala s opravami!
Často sme počuli vyjadrenia okoloidúcich, napríklad: ‚Nebolo by to pekné, keby aj iné náboženstvá robili to isté pre svojich členov?‘ Na našich susedov zapôsobilo, keď videli skupinu 10 až 12 dobrovoľníkov (včítane sestier), ktorá sa v piatok skoro ráno objavila pri dome spolusvedka, pripravená opraviť, ba aj prebudovať celú strechu zadarmo. Vo väčšine prípadov bola práca dokončená za jeden víkend. Občas bola nejaká svetská staviteľská firma ešte plne zamestnaná pokrývaním, keď naša skupina už bola pri ďalších dverách. My sme odkryli a prebudovali našu strechu a upratali dvor skôr, ako boli oni hotoví so svojou prácou. Niekedy prestali pracovať, len aby nás mohli pozorovať!“
Brat Conner v závere uvádza: „Všetkým nám budú chýbať zážitky, z ktorých sme sa spolu tešili. Spoznali sme sa navzájom z inej stránky vďaka tomu, že sme prejavovali bratskú lásku a že nám bola prejavovaná ako nikdy predtým. Cítime, že to je len ukážka toho, ako to bude v Božom novom svete s bratmi a sestrami, ktorí si navzájom pomáhajú, lebo naozaj chcú.“ — 2. Petra 3:13.
Kóbe — „trosky pozostávajúce z dreva, omietky a ľudských tiel“
Obyvatelia Kóbe sa domnievali, že sú pripravení. Veď každý rok 1. septembra dodržiavajú Deň prevencie katastrof. Školáci absolvujú výcvik pre prípad zemetrasenia, armáda nacvičuje záchranné akcie pomocou vrtuľníka a požiarnici vyťahujú svoje mechanizmy na simulovanie zemetrasení, v ktorých si dobrovoľníci precvičujú svoje schopnosti potrebné na prežitie vnútri schránky o veľkosti izby, ktorá sa trasie a chveje práve tak ako pri skutočnom zemetrasení. Ale keď 17. januára 1995 toto skutočné zemetrasenie nastalo, zdalo sa, že všetky prípravy boli nanič. Desaťtisíce striech sa preborili — niečo také sa v simulátoroch nikdy nestalo. Vlaky sa prevrátili na bok, úseky diaľnice sa rozpadli, hlavné plynové a vodovodné potrubie popraskalo, domy sa zrútili, akoby boli z kartónu. Časopis Time túto scénu opísal ako „trosky pozostávajúce z dreva, omietky a ľudských tiel“.
Potom vypukol požiar. Budovy boli v plameňoch, zatiaľ čo frustrovaní požiarnici uviazli v kilometrových dopravných zápchach. Tí, čo sa dostali k požiaru, často zistili, že z poškodeného mestského vodovodného systému nemožno čerpať nijakú vodu. „Prvý deň vládla totálna panika,“ povedal jeden úradník. „Nikdy v živote som sa necítil taký bezmocný, lebo som si uvedomoval, že v tých horiacich domoch je pochovaných toľko ľudí. A vedel som, že s tým nemôžem nič urobiť.“
Dovedna zahynulo asi 5000 ľudí a približne 50 000 budov ležalo v troskách. Kóbe malo iba tretinu z potrebného množstva potravín. V snahe získať vodu sa niektorí uchýlili k vyťahovaniu špinavej kvapaliny spod prasknutých vodovodných rúr. Mnohí ľudia, ktorí zostali bez domova, našli útočisko v útulkoch, kde boli v niektorých prípadoch poskytované potraviny na prídel, pričom jedna osoba dostala iba jednu kôpku ryže na deň. Čoskoro sa rozšírila nespokojnosť. „Úrady ešte nič neurobili,“ sťažoval sa istý muž. „Ak sa budeme ďalej spoliehať na ne, zomrieme od hladu.“
Zbory Jehovových svedkov v Kóbe a v susedných oblastiach sa zorganizovali okamžite. Jeden pilot vrtuľníka, ktorý videl ich prácu na vlastné oči, povedal: „Šiel som do oblasti postihnutej katastrofou v deň zemetrasenia a strávil som tam týždeň. Keď som prišiel do jedného útulku, vo všetkom vládol chaos. Nebola tam poskytovaná vôbec žiadna núdzová pomoc. Jehovovi svedkovia boli jediní, kto sa ponáhľal na to miesto, pričom zvládali jednu vec za druhou.“
Naozaj bolo treba vykonať veľa práce. Desať sál Kráľovstva sa stalo nevhodnými na používanie a viac ako 430 svedkov bolo bez domova. Ďalších 1206 domov, v ktorých bývali, potrebovalo opravu. A navyše, rodiny 15 svedkov, ktorí zahynuli pri katastrofe, naliehavo potrebovali útechu.
Asi 1000 svedkov z okolitého územia dobrovoľne venovalo čas, aby pomohli pri opravných prácach. „Keď sme pracovali na domoch ľudí študujúcich Bibliu, ktorí ešte neboli pokrstení,“ uvádza jeden brat, „zakaždým sa nás pýtali: ‚Koľko by sme mali za to všetko zaplatiť?‘ Keď sme im povedali, že táto práca je podporovaná zbormi, ďakovali nám so slovami: ‚To, o čom sme študovali, je teraz skutočnosťou!‘“
Na mnohých ľudí zapôsobilo to, ako rýchlo a s akou dôkladnosťou zareagovali svedkovia na katastrofu. „Hlboko to na mňa zapôsobilo,“ hovorí pilot citovaný vyššie. „Nazývate jeden druhého ‚brat‘ a ‚sestra‘. Videl som, ako si navzájom pomáhate — ste naozaj rodina.“
Sami svedkovia si z tohto zemetrasenia vzali cenné poučenie. Jedna sestra priznala: „Vždy som si myslela, že čím je organizácia väčšia, tým ťažšie je prejavovať osobný záujem.“ Ale vďaka nežnej starostlivosti, ktorej sa jej dostalo, zmenila svoj názor. „Teraz viem, že Jehova sa o nás stará nielen ako o organizáciu, ale aj ako o jednotlivcov.“ Pred nami je však trvalá úľava od katastrof.
Čoskoro trvalá úľava!
Jehovovi svedkovia sa tešia na dobu, keď ľudský život a získavanie obživy už nebudú prerušovať katastrofy. V Božom novom svete bude človek vyučovaný, ako pracovať v súčinnosti so životným prostredím na zemi. Keď ľudia odložia sebecké správanie, nebudú natoľko vystavení prírodným katastrofám.
Okrem toho, Jehova Boh — Stvoriteľ prírodných síl — bude dohliadať na to, aby jeho ľudská rodina a pozemské stvorenie už nikdy neboli ohrozované prírodnými silami. Potom bude zem naozaj rajom. (Izaiáš 65:17, 21, 23; Lukáš 23:43) Slávne sa splní proroctvo zo Zjavenia 21:4: „Zotrie im každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.“
[Obrázok na strane 5]
Beatrice Jonesová (vľavo) ukazuje, ako spolu s ďalšími vytvorili reťaz, aby prešli cez vody záplavy
[Obrázok na strane 6]
Núdzová pomoc po tornádach