Pravda o Ježišovi

ZDÁ sa, že teóriám a špekuláciám o tom, kto bol Ježiš a čo vykonal, niet konca. Ale čo na to sama Biblia? Čo nám hovorí o Ježišovi Kristovi?

Čo hovorí Biblia

Pri pozornom čítaní Biblie si môžete všimnúť tieto kľúčové fakty:

◻ Ježiš je jednosplodený Boží Syn, prvorodený z celého stvorenia. — Ján 3:16; Kolosanom 1:15.

◻ Asi pred dvoma tisícročiami Boh preniesol Ježišov život do lona židovskej panny, aby sa narodil ako človek. — Matúš 1:18; Ján 1:14.

◻ Ježiš bol viac než len dobrý človek. V každom ohľade bol verným obrazom nádhernej osobnosti svojho Otca, Jehovu Boha. — Ján 14:9, 10; Hebrejom 1:3.

◻ Počas služby na zemi Ježiš láskyplne venoval pozornosť potrebám utláčaných. Zázračne liečil chorých, a dokonca kriesil mŕtvych. — Matúš 11:4–6; Ján 11:5–45.

◻ Ježiš hlásal Božie Kráľovstvo ako jedinú nádej pre stiesnené ľudstvo a školil svojich učeníkov, aby pokračovali v tejto kazateľskej práci. — Matúš 4:17; 10:5–7; 28:19, 20.

◻ Dňa 14. nisana (okolo 1. apríla) roku 33 n. l. bol Ježiš zatknutý, vypočúvaný, odsúdený a popravený na základe falošného obvinenia z poburovania. — Matúš 26:18–20, 48–27:50.

◻ Ježišova smrť slúži ako výkupné znamenajúce oslobodenie veriaceho ľudstva z hriešneho stavu, čím otvára cestu k večnému životu všetkým, ktorí prejavujú v neho vieru. — Rimanom 3:23, 24; 1. Jána 2:2.

◻ Dňa 16. nisana bol Ježiš vzkriesený a krátko nato vystúpil späť do neba, aby predložil Otcovi výkupnú hodnotu svojho dokonalého ľudského života. — Marek 16:1–8; Lukáš 24:50–53; Skutky 1:6–9.

◻ Vzkriesený Ježiš má ako Kráľ ustanovený Jehovom plnú moc uskutočniť Božie pôvodné predsavzatie s človekom. — Izaiáš 9:6, 7; Lukáš 1:32, 33.

Takže Biblia predstavuje Ježiša ako kľúčovú postavu v uskutočňovaní Božích predsavzatí. Ale ako si môžeme byť istí, že toto je skutočný Ježiš — historický Ježiš, ktorý sa narodil v Betleheme a chodil po zemi asi pred 2000 rokmi?

Základ pre dôveru

Mnoho pochybností možno rozptýliť jednoducho tak, že si prečítate Kresťanské grécke Písma s mysľou nezaťaženou predsudkami. Keď to urobíte, zistíte, že biblické správy nie sú zahmlené príbehy o udalostiach, ako je to v mytológii. Naopak, uvádzajú sa tu mená, konkrétny čas a presné miesta. (Pozri napríklad Lukáša 3:1, 2.) Okrem toho, Ježišovi učeníci sú vykresľovaní s pozoruhodnou čestnosťou, s otvorenosťou, ktorá v čitateľovi vzbudzuje dôveru. Pisatelia neprikrášlili nikoho — dokonca ani seba — v záujme verného záznamu. Áno, uvidíte, že Biblia má zvuk pravdy. — Matúš 14:28–31; 16:21–23; 26:56, 69–75; Marek 9:33, 34; Galaťanom 2:11–14; 2. Petra 1:16.

A to ešte nie je všetko. Archeologické objavy opakovane potvrdzujú biblický záznam. Napríklad ak navštívite Izraelské múzeum v Jeruzaleme, môžete tam uvidieť kameň a nápis na tomto kameni, ktorý menuje Pontského Piláta. Ďalšie archeologické objavy potvrdzujú, že Lysaniáš a Sergius Paulus — ktorých Biblia spomína — boli skutočné osoby, a nie fiktívne výtvory raných kresťanov. Udalosti zaznamenané v Kresťanských gréckych Písmach (Nový zákon) sú často potvrdené v dielach starovekých pisateľov vrátane Juvenala, Tacita, Senecu, Suetonia, Plinia Mladšieho, Lukiana, Celsa a židovského historika Josepha.a

Správy predkladané v Kresťanských gréckych Písmach bez námietok prijímali tisíce ľudí žijúcich v prvom storočí. Dokonca ani nepriatelia kresťanstva nepopierali pravdivosť toho, čo Ježiš podľa správ povedal alebo urobil. Pokiaľ ide o to, či si učeníci mohli Ježišovu osobnosť po jeho smrti prikrášliť, profesor F. F. Bruce poznamenáva: „Vymyslieť si Ježišove slová a skutky rozhodne nebolo v tých raných rokoch také ľahké, ako si zrejme niektorí pisatelia myslia, lebo žilo ešte mnoho Ježišových učeníkov, ktorí si mohli pamätať, čo sa stalo a čo nie... Učeníci si nemohli dovoliť riskovať nepresnosti (nehovoriac už o úmyselnej manipulácii s faktami), ktoré by ihneď odhalili tí, čo na takú príležitosť len čakali.“

Prečo neveria

No niektorí učenci zostávajú skeptickí. Zatiaľ čo sa domnievajú, že biblický záznam je vymyslený, horlivo skúmajú apokryfické spisy a prijímajú ich ako vierohodné! Prečo? Očividne preto, lebo biblický záznam obsahuje veci, ktorým mnohí moderní intelektuáli nechcú veriť.

S. Austin Allibone v knihe Union Bible Companion vydanej v roku 1871 položil skeptikom ťažkú otázku. Napísal: „Spýtajte sa kohokoľvek, kto vyhlasuje, že pochybuje o pravdivosti dejín zaznamenaných v Evanjeliách, aký má dôvod veriť, že Caesar zomrel na Kapitole alebo že roku 800 bol cisár Karol Veľký korunovaný pápežom Levom III. za cisára Západu... Všetkým týmto tvrdeniam o mužoch, ktorých sme... spomenuli, veríme a je to preto, že máme historický doklad o ich pravdivosti... Ak niektorí aj po predložení takého dôkazu, ako je tento, stále odmietajú veriť týmto tvrdeniam, necháme ich tak ako hlúpo zatvrdilých alebo beznádejne nevedomých. Čo teda povedať o tých, ktorí bez ohľadu na to, že sa dnes nahromadili hojné doklady o vierohodnosti Svätých Písiem, vyhlasujú, že ich to nepresviedča?... Nechcú veriť tomu, čo pokoruje ich pýchu a čo ich núti žiť iným životom.“

Áno, niektorí skeptici majú postranné dôvody, pre ktoré odmietajú Kresťanské grécke Písma. Ich problém nesúvisí s vierohodnosťou Biblie, ale s jej normami. Napríklad Ježiš o svojich nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ (Ján 17:14) Avšak mnohí vyznávači kresťanstva sú hlboko zainteresovaní do politických záležitostí tohto sveta, dokonca sa zapájajú do krvavých vojen. Mnohí ľudia namiesto toho, aby sa snažili zodpovedať biblickým normám, by boli radšej, keby Biblia zodpovedala ich vlastným normám.

Všimnime si aj otázku morálky. Ježiš dal dôraznú radu zboru v Tyatíre, kde sa tolerovali skutky smilstva. „Som to ja, kto skúma obličky a srdce,“ povedal im, „a dám vám každému jednému podľa vašich skutkov.“b (Zjavenie 2:18–23) Nie je však skutočnosť taká, že mnohí tí, čo sa vyhlasujú za kresťanov, odsúvajú morálne normy nabok? Radšej zavrhnú to, čo povedal Ježiš, ako by mali zavrhnúť svoj nemravný spôsob správania.

Učenci, ktorí nechcú prijať biblického Ježiša, si vytvorili svojho vlastného Ježiša. Previnili sa vytvorením mýtu, z ktorého neprávom obviňujú pisateľov evanjelií. Uznávajú tie časti z Ježišovho života, ktoré chcú prijať, zvyšné odmietajú a pridávajú niekoľko vlastných detailov. Ich potulný mudrc alebo sociálny revolucionár v skutočnosti nie je historickým Ježišom, ktorého vraj hľadajú, ale skôr len výplodom predstáv pyšných učencov.

Nájdite skutočného Ježiša

Ježiš sa snažil prebudiť srdcia tých, čo boli úprimne hladní po pravde a spravodlivosti. (Matúš 5:3, 6; 13:10–15) Takí ľudia reagujú na Ježišovo pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a staňte sa mojimi učeníkmi, lebo ja som miernej povahy a pokorného srdca, a nájdete občerstvenie pre svoje duše. Lebo moje jarmo je jemné a môj náklad je ľahký.“ — Matúš 11:28–30.

Skutočný Ježiš sa nedá objaviť v knihách písaných modernými učencami; nedá sa nájsť ani v cirkvách takzvaného kresťanstva, ktoré sa stali živnou pôdou ľudských tradícií. Historického Ježiša môžete nájsť vo svojej vlastnej Biblii. Chceli by ste sa o ňom dozvedieť viac? Jehovovi svedkovia vám v tom radi pomôžu.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

STOROČIA KRITIKY

Korene kritiky Kresťanských gréckych Písiem siahajú do času pred viac než 200 rokmi, keď nemecký filozof Hermann Samuel Reimarus (1694–1768) vyhlásil: „Oprávnene môžeme povedať, že medzi učením apoštolov v ich spisoch a tým, čo Ježiš sám hlásal a učil počas svojho života, je výrazný rozdiel.“ Od doby Reimara boli mnohí vzdelanci učení podobnému názoru.

Kniha The Real Jesus (Skutočný Ježiš) poznamenáva, že mnohí kritici v minulosti nepovažovali samých seba za odpadlíkov. Naopak, „považovali sa za opravdivejších kresťanov, lebo sa oslobodili z pút dogmy a povery“. Vyššia kritika bola podľa nich „prečistenou formou kresťanstva“.

Smutnou skutočnosťou je, že takzvané kresťanstvo sa stalo živnou pôdou ľudských tradícií. Doktríny o nesmrteľnej duši, Trojici a ohnivom pekle sú len niektoré z náuk, ktoré sú v rozpore s Bibliou. Ale pisatelia Kresťanských gréckych Písiem neboli zodpovední za toto prekrútenie pravdy. Naopak, bojovali s prvými príznakmi falošných náuk v polovici prvého storočia, keď Pavol napísal, že medzi vyznávačmi kresťanstva je odpadlíctvo „už v činnosti“. (2. Tesaloničanom 2:3, 7) Môžeme si byť istí, že záznam, ktorý obsahujú Kresťanské grécke Písma, je pravdivý z historickej i náukovej stránky.

[Rámček na strane 7]

KEDY BOLI NAPÍSANÉ EVANJELIÁ?

Mnoho kritikov Nového zákona trvá na tom, že evanjeliá boli napísané dlho po udalostiach, ktoré opisujú, a preto takmer určite obsahujú nepresnosti.

No doklady poukazujú na skorý dátum napísania Matúša, Marka a Lukáša. Záverečné poznámky v niektorých rukopisoch Matúša naznačujú, že pôvodný text bol napísaný už v roku 41 n. l. Lukáš bol napísaný pravdepodobne v rokoch 56 až 58 n. l., lebo kniha Skutky (pravdepodobne dokončená v roku 61 n. l.) naznačuje, že jej pisateľ Lukáš, už zostavil svoju „prvú správu“, evanjelium. (Skutky 1:1) Markovo evanjelium zrejme vzniklo v Ríme počas prvého alebo druhého uväznenia apoštola Pavla — pravdepodobne v rokoch 60 až 65 n. l.

Profesor Craig L. Blomberg súhlasí so skorším datovaním týchto evanjelií. Uvádza, že aj keď vezmeme do úvahy Jánovo evanjelium, ktoré vzniklo na konci prvého storočia, „ešte stále sme k pôvodným udalostiam oveľa bližšie než mnohé staroveké životopisy. Napríklad dvaja najstarší životopisci Alexandra Veľkého, Arrianus a Plutarchos, písali viac než štyristo rokov po smrti Alexandra, ktorý zomrel v roku 323 pred n. l., no historici ich všeobecne považujú za dôveryhodných. Hoci o živote Alexandra vznikli aj bájne legendy, väčšina sa objavila až niekoľko storočí po týchto dvoch pisateľoch.“ Historické časti Kresťanských gréckych Písiem sú určite hodné najmenej takej dôvery ako svetské historické diela.

[Obrázok na strane 8]

V prichádzajúcom pozemskom Raji budú všetci zažívať radosť v najvyššej miere