Vzdal som sa mnohých vecí pre niečo dôležitejšie

ROZPRÁVA JULIUS OWO BELLO

Tridsaťdva rokov som bol aladurom.a Veril som, že uzdravovanie vierou a modlitby vyriešia všetky moje problémy a vyliečia všetky choroby. Nikdy som nekupoval žiadne lieky, ani len lieky proti bolesti. Počas tých rokov nikto z mojej rodiny nebol nikdy hospitalizovaný. Kedykoľvek niektoré z mojich detí ochoreli, modlil som sa za ne dňom i nocou, kým sa neuzdravili. Veril som, že Boh odpovedá na moje modlitby a žehná mi.

PATRIL som do Egbe Jolly, najpoprednejšieho spoločenského klubu v Akure, v meste v západnej Nigérii. Mojimi priateľmi boli najbohatší a najvplyvnejší ľudia nášho mesta. Môj dom často navštevoval deji, kráľ Akure.

Žil som v polygamnom manželstve a mal som šesť manželiek a mnoho konkubín. Môj podnik prosperoval. Všetko sa mi darilo. No tak ako cestujúci obchodník v Ježišovom podobenstve o perle, aj ja som našiel niečo také cenné, že som sa pre to vzdal svojich piatich manželiek, svojich konkubín, cirkvi, spoločenského klubu i vynikajúceho svetského postavenia. — Matúš 13:45, 46.

Ako som sa stal aladurom

O aladuroch som prvýkrát počul v roku 1936, keď som mal 13 rokov. Jeden priateľ menom Gabriel mi povedal: „Ak prídeš na zhromaždenie Kristovej apoštolskej cirkvi, budeš počuť hovoriť Boha.“

„Ako hovorí Boh?“ spýtal som sa.

Povedal: „Príď a uvidíš.“

Dychtivo som túžil počúvať Boha. A tak som v ten večer šiel s Gabrielom na zhromaždenie. Malá budova bola naplnená uctievateľmi. Zbor začal spievať: „Poďte, ľudia! Na tomto mieste je Ježiš!“

Počas tohto spevu niekto skríkol: „Zostúp, svätý duch!“ Niekto iný zazvonil zvončekom a zbor stíchol. Potom jedna žena začala v extáze bľabotať cudzím jazykom. Zrazu vykríkla: „Počujte Božie posolstvo, ó, ľudia! Toto Boh povedal: ‚Modlite sa za lovcov, aby nezabíjali ľudí!‘“ Atmosféra bola naplnená vzrušením.

Veril som, že prostredníctvom nej hovoril Boh, a tak nasledujúci rok som bol pokrstený ako člen Kristovej apoštolskej cirkvi.

Prvý kontakt s Jehovovými svedkami

V roku 1951 som dostal od jedného Jehovovho svedka, ktorý sa volal Adedeji Boboye, výtlačok časopisu Strážna veža. Časopis bol zaujímavý, tak som ho začal odoberať a pravidelne čítať. V roku 1952 som sa zúčastnil na štvordňovom oblastnom zjazde Jehovových svedkov v meste Ado Ekiti.

To, čo som na zjazde videl, na mňa zapôsobilo. Vážne som uvažoval, že sa stanem Jehovovým svedkom, ale potom som upustil od tejto myšlienky. Mojím problémom bolo to, že som mal v tom čase tri manželky a jednu konkubínu. Myslel som si, že v žiadnom prípade by som nemohol žiť len s jednou manželkou.

Keď som sa vrátil do Akure, povedal som Adedejimu, aby ma prestal navštevovať, a neobnovil som ani pravidelný odber Strážnej veže. Začal som byť aktívnejší vo svojej cirkvi. Napokon, dôvodil som, odkedy som sa pripojil ku Kristovej apoštolskej cirkvi, Boh mi žehná. Oženil som sa s troma ženami a mám mnoho detí. Postavil som si vlastný dom. Nikdy som nebol hospitalizovaný. Zdá sa, že Boh odpovedá na moje modlitby, prečo teda meniť svoje náboženstvo?

Vyššie postavenie spolu s vytriezvením

Začal som prispievať cirkvi množstvom peňazí. Zakrátko ma vymenovali za staršieho cirkvi, čo bolo postavenie, ktoré mi umožňovalo vidieť vnútornú činnosť cirkvi. To, čo som videl, ma znepokojilo. Pastor a „proroci“ milovali peniaze; ich chamtivosť ma desila.

Napríklad v marci 1967 som sa stal otcom troch detí od troch rôznych manželiek. V cirkvi bolo zvykom usporadúvať krstiny. Tak som v rámci prípravy krstín odniesol pastorovi dary — ryby, citrónovú limonádu a fľaše sódovky.

V deň bohoslužby pastor pred celým zborom povedal: „Bohatí ľudia v tejto cirkvi ma prekvapili. Chcú mať krstiny, a všetko, čo priniesli, sú len nealkoholické nápoje a ryby. Žiadne mäso! Žiadnu kozu! Predstavte si to! Kain predložil Bohu ako obeť veľké yamy, Boh však túto obeť neprijal, lebo v nej nebola žiadna krv. Boh chce veci, v ktorých je krv. Ábel priniesol zviera a jeho obeť bola prijatá.“

Nato som vstal a nahnevane som odišiel. Na zhromaždenia som však neprestal chodiť. Stále viac času som venoval spoločenskému životu a navštevovaniu stretnutí môjho klubu. Občas som navštívil zhromaždenie v sále Kráľovstva a obnovil som pravidelný odber Strážnej veže. Napriek tomu som ešte nebol pripravený stať sa Jehovovým svedkom.

Rozhodnutie slúžiť Jehovovi

Rozhodujúci obrat nastal v roku 1968. Jedného dňa som začal čítať v Strážnej veži článok, ktorý opisoval brutálne prenasledovanie Jehovových svedkov v Malawi. Písalo sa tam o 15-ročnom dievčati, ktoré priviazali k stromu a šesť ráz ho znásilnili, pretože odmietlo spraviť vo svojej viere kompromis. Úplne zhrozený som položil časopis, no stále som o tom premýšľal. Uvedomil som si, že žiadne dievča v mojej cirkvi by neprejavilo takúto vieru. Neskôr v ten večer som si opäť vzal časopis a prečítal som si tú stranu ešte raz.

Začal som vážne študovať Bibliu. Pri nadobúdaní poznania som začal vidieť, ako veľmi nás cirkev zavádzala. Tak ako to bolo aj v staroveku, naši kňazi „neuskutočňovali nič iné, iba voľné správanie“. (Hozeáš 6:9) Takíto muži patrili k falošným prorokom, pred ktorými Ježiš varoval! (Matúš 24:24) Už som viac neveril ich videniam a mocným skutkom. Rozhodol som sa oslobodiť z falošného náboženstva a pomáhať druhým, aby urobili to isté.

Snahy udržať ma v cirkvi

Keď cirkevní starší zistili, že som rozhodnutý opustiť cirkev, poslali zástupcov a naliehavo ma prosili. Nechceli stratiť dôležitý zdroj príjmu. Ponúkli mi, že ma vymenujú za baba egbe, patróna jednej z Kristových apoštolských cirkví v Akure.

Odmietol som to a povedal som im prečo. „Cirkev nás klamala,“ povedal som. „Hovorí, že všetci dobrí ľudia pôjdu do neba. Ale ja som čítal Bibliu a som presvedčený, že do neba pôjde len 144 000 osôb. Ostatní spravodliví ľudia budú žiť na rajskej zemi.“ — Matúš 5:5; Zjavenie 14:1, 3.

Pastor cirkvi sa pokúsil obrátiť proti mne moje manželky. Povedal im, aby zabránili Jehovovým svedkom prísť do nášho domu. Jedna manželka mi dala do jedla jed. Dve z manželiek ma upozornili na videnie, ktoré videli na zhromaždení. Videnie naznačovalo, že ak opustím cirkev, zomriem. Napriek tomu som svojim manželkám stále vydával svedectvo a pozýval som ich, aby chodili so mnou na zhromaždenie. „Nájdete si tam iných manželov,“ hovoril som. No žiadna z nich neprejavila záujem a stále sa pokúšali zastrašiť ma.

Nakoniec, 2. februára 1970, keď som sa vrátil domov z cesty zo susedného mesta, som zistil, že dom je prázdny. Všetky moje manželky aj s deťmi utiekli.

Pridŕžam sa jednej manželky

‚Teraz môžem upraviť svoju situáciu, čo sa týka manželstva,‘ pomyslel som si. Požiadal som svoju prvú manželku Janet, aby sa vrátila domov. Súhlasila. Jej rodina sa však proti tomu dôrazne postavila. Keď sa moje ostatné manželky dozvedeli, že som požiadal Janet, aby sa vrátila, išli do domu jej otca a chceli ju zbiť. Jej rodina ma potom pozvala na stretnutie.

Na stretnutí bolo okolo 80 ľudí. Janetin strýko, ktorý bol hlavou rodiny, povedal: „Ak sa chceš znovu oženiť s našou dcérou, potom si musíš opäť zobrať aj ostatné ženy. Ale ak chceš praktizovať svoje nové náboženstvo a mať len jednu manželku, potom si musíš nájsť inú ženu. Ak si zoberieš opäť Janet, tvoje ostatné manželky ju zabijú a my nechceme, aby naša dcéra zomrela.“

Po dlhom rozhovore si rodina uvedomila, že som rozhodnutý mať len jednu manželku. Nakoniec ustúpili. Strýko povedal: „Nebudeme ti brať tvoju manželku. Môžeš si ju vziať so sebou.“

Dňa 21. mája 1970 sme sa s Janet zákonne zosobášili. Deväť dní nato som bol pokrstený ako Jehovov svedok. V decembri toho istého roku bola pokrstená aj Janet.

Tešíme sa z Jehovových požehnaní

Členovia našej predošlej cirkvi prorokovali, že ak sa staneme svedkami, zomrieme. To bolo takmer pred 30 rokmi. I keby som teraz zomrel, bolo by to preto, že som sa stal Jehovovým svedkom? Ak by moja manželka teraz zomrela, mohol by niekto povedať, že je to preto, že sa stala Jehovovou svedkyňou?

Snažil som sa ukázať svojim 17 deťom cestu pravdy. Hoci v čase, keď som sa stal svedkom, boli mnohé z nich už dospelé, povzbudzoval som ich, aby študovali Bibliu, a brával som ich na zhromaždenia a zjazdy. Mám radosť, že päť z nich so mnou slúži Jehovovi. Jeden syn slúži spolu so mnou ako starší v zbore. Ďalší je služobným pomocníkom v susednom zbore. Dve z mojich detí slúžia ako pravidelní priekopníci.

Keď sa pozerám späť, žasnem nad Jehovovou nezaslúženou láskavosťou v tom, ako mi pomohol stať sa jeho služobníkom. Aké pravdivé sú Ježišove slová: „Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal“! — Ján 6:44.

[Poznámka pod čiarou]