Tajnosti v mene Pána
ÚTOK jedovatým plynom v tokijskom metre v marci 1995 usmrtil 12 ľudí, spôsobil ochorenie tisícom ďalších a napomohol odhalenie jedného tajomstva. Náboženská sekta známa ako Óm Šinrikjó (Najvyššia pravda) si tajne vytvorila arzenál plynu sarin, aby ho mohla použiť na dosahovanie tajomných cieľov.
O mesiac neskôr otriasol federálnou budovou v meste Oklahoma (USA) výbuch bomby a usmrtil 167 ľudí. Zdá sa, že dôkazy svedčia o tom, že útok nejako súvisel s patovou situáciou, do ktorej sa dostala vláda v súvislosti s náboženským kultom davidiánov vo Wacu (Texas) presne dva roky predtým. Vtedy zahynulo asi 80 členov tohto kultu. Tento výbuch bomby odhalil aj to, čo bolo pre väčšinu ľudí tajomstvom: v Spojených štátoch v súčasnosti pôsobia desiatky polovojenských skupín domobrany, z ktorých sú aspoň niektoré podozrievané z toho, že tajne plánujú protivládnu činnosť.
Neskôr, keď sa rok 1995 chýlil ku koncu, sa v lesnatej oblasti blízko Grenoblu (Francúzsko) našlo 16 zuhoľnatených ľudských tiel. Títo ľudia boli členmi malého náboženského kultu Rád chrámu slnka, ktorý bol v októbri 1994 predmetom správ vo Švajčiarsku a v Kanade, keď 53 jeho členov buď spáchalo samovraždu, alebo bolo zavraždených. Ale aj po tejto tragédii sekta ďalej pôsobila. Jej motivácia a ciele zostávajú až do dnešného dňa zahalené tajomstvom.
Nebezpečenstvá náboženských tajností
Možno sa vzhľadom na takéto udalosti čudovať, že mnoho ľudí sa pozerá nedôverčivo na smer, ktorým sa uberajú náboženské skupiny? Určite nikto by nechcel podporovať nejakú tajnú organizáciu — či už náboženskú alebo nenáboženskú —, ktorá by zneužívala jeho dôveru a nútila by ho, aby sledoval ciele, s ktorými on nesúhlasí. Čo však môžu ľudia urobiť, aby nepadli do pasce a nezaplietli sa do tajných spolkov pochybnej povahy?
Je zrejmé, že každý, kto zvažuje členstvo v tajnom spolku, by urobil múdro, keby sa uistil o jeho skutočných cieľoch. Mal by sa chrániť pred nátlakom priateľov či známych a jeho rozhodnutie by nemalo byť založené na pocitoch, ale na faktoch. Pamätajte, že pravdepodobne to bude ten jednotlivec sám — a nie iní —, kto bude musieť znášať akékoľvek možné následky.
Najistejší spôsob, ako sa vyhnúť nebezpečným skupinám, ktorých pohnútky nie sú čestné, je riadiť sa biblickými zásadami. (Izaiáš 30:21) K tomu patrí zachovávať politickú neutralitu, prejavovať lásku iným, aj svojim nepriateľom, vyhýbať sa „skutkom tela“ a pestovať ovocie Božieho ducha. A predovšetkým, praví kresťania nesmú byť časťou sveta, tak ako ani Ježiš nebol jeho časťou, a taký spôsob života vylučuje účasť vo svetských tajných spolkoch. — Galaťanom 5:19–23; Ján 17:14, 16; 18:36; Rimanom 12:17–21; Jakub 4:4.
Jehovovi svedkovia sú úprimnými bádateľmi Biblie, ktorí berú svoju vieru vážne a otvorene sa snažia žiť podľa nej. Na celom svete sú známi ako náboženská skupina, ktorá „hľadá pokoj a usiluje sa oň“. (1. Petra 3:11) Ich kniha Jehovovi svedkovia — hlásatelia Božieho Kráľovstva správne uvádza: „Jehovovi svedkovia nie sú v nijakom zmysle tajným spolkom. Ich presvedčenie založené na Biblii je úplne vysvetlené v publikáciách, ktoré sú dostupné komukoľvek. Okrem toho, svedkovia vynakladajú mimoriadne úsilie v pozývaní verejnosti na svoje zhromaždenia, aby sa mohla na vlastné oči a uši presvedčiť, čo sa tam deje.“
Pravé náboženstvo sa rozhodne nespráva tajnostkársky. Ctitelia pravého Boha sú poučovaní, aby neskrývali svoju totožnosť ani nezastierali cieľ, ktorý majú ako Jehovovi svedkovia. Raní Ježišovi učeníci svojím učením naplnili Jeruzalem. Boli verejne známi, čo sa týka ich presvedčenia a činnosti. To isté platí o Jehovových svedkoch dnes. Pochopiteľne, keď diktátorské režimy nespravodlivo obmedzujú slobodu uctievania, kresťania musia vykonávať svoju činnosť obozretne a odvážne, a pritom „ako vládcu... viac poslúchať Boha ako ľudí“. To je situácia, ktorá im je nanútená pre ich odvážne verejné svedectvo. — Skutky 5:27–29; 8:1; 12:1–14; Matúš 10:16, 26, 27.
Ak ste si niekedy mysleli, že Jehovovi svedkovia sú azda tajným kultom alebo sektou, bolo to pravdepodobne preto, že vy ste o nich vedeli veľmi málo. V takej situácii muselo byť mnoho ľudí v prvom storočí.
V 28. kapitole Skutkov sa hovorí o tom, ako sa apoštol Pavol v Ríme stretol s ‚poprednými Židmi‘. Tí mu povedali: „Myslíme si... že je správne počuť od teba ako zmýšľaš, lebo o tejto sekte je nám naozaj známe, že sa všade hovorí proti nej.“ (Skutky 28:16–22) Pavol im vo svojej odpovedi vec „vysvetlil... a dôkladne svedčil o Božom Kráľovstve“ a ‚niektorí uverili‘. (Skutky 28:23, 24) Keď získali ozajstné fakty o pravom kresťanstve, bolo to zaiste na ich trvalý úžitok.
Keďže Jehovovi svedkovia sa venujú verejnej službe Bohu, s potešením a otvorene oznamujú fakty o svojej činnosti a presvedčení komukoľvek, kto ich chce poznať. Prečo tieto fakty nepreskúmať osobne, a tak byť správne informovaný o ich viere?
[Obrázok na strane 6]
Jehovovi svedkovia s potešením oznamujú, kým sú a čo robia