Prečo oznámiť zlú vec?

„KTO odhalí nejakú vec, stane sa nepriateľom ľudí,“ hovorí sa v západnej Afrike. To sa stalo Oluovi, keď obvinil svojho staršieho brata, že sa dopustil krvismilstva so svojou sestrou. „Si klamár!“ skríkol brat. Potom Olua zlostne zbil, vyhnal ho z rodinného domu a spálil všetky Oluove šaty. Dedinčania podporili jeho brata. Olu už nebol v dedine vítaný a musel odísť. Až keď bolo na dievčati vidieť, že je tehotné, ľudia si uvedomili, že Olu hovoril pravdu. Brat sa priznal a Olu bol znovu priaznivo prijatý. Mohlo sa to však skončiť úplne inak. Olu mohol byť zabitý.

Je jasné, že tí, ktorí nemajú lásku k Jehovovi, si pravdepodobne neocenia to, že ich chyba je odhalená. Hriešni ľudia majú sklon vzpierať sa karhaniu a rozhorčiť sa na toho, kto ich karhá. (Porovnaj Jána 7:7.) Nie div, že mnohí mlčia ako hrob, keď by mali odhaliť nesprávne konanie iných pred niekým, kto má právo naprávať ich.

Oceniť si hodnotu karhania

Jehovov ľud má však ku karhaniu odlišný postoj. Zbožní muži a ženy si hlboko vážia opatrenie, ktoré Jehova urobil na pomoc tým, ktorí v kresťanskom zbore zhrešia. Na takéto disciplinovanie sa pozerajú ako na prejav jeho milujúcej láskavosti. — Hebrejom 12:6–11.

Príkladom toho môže byť príhoda zo života kráľa Dávida. Hoci bol od svojej mladosti spravodlivým mužom, prišiel čas, keď upadol do závažného previnenia. Najprv sa dopustil cudzoložstva. Potom v snahe zakryť svoj zlý skutok zariadil, aby bol manžel tej ženy zabitý. Ale Jehova odhalil Dávidov hriech prorokovi Nátanovi, ktorý v tejto veci odvážne prišiel za Dávidom. Nátan použil účinné znázornenie a opýtal sa Dávida, čo sa má stať bohatému mužovi, ktorý mal veľa oviec, ale zobral jednému chudobnému mužovi jedinú ovečku, chráneného domáceho miláčika, a zabil ju, aby pohostil svojho priateľa. V Dávidovi ako bývalom pastierovi to vyvolalo rozhorčenie a hnev. Povedal: „Muž, ktorý toto robí, si zaslúži zomrieť!“ Nátan potom uplatnil toto znázornenie na Dávida a povedal: „Ty sám si ten muž!“ — 2. Samuelova 12:1–7.

Dávid sa na Nátana nenahneval; vôbec sa nesnažil obhajovať, ani nezačal obviňovať z niečoho Nátana. Naopak, Nátanovo prísne napomenutie hlboko zapôsobilo na jeho svedomie. Dávid so zlomeným srdcom uznal: „Zhrešil som proti Jehovovi.“ — 2. Samuelova 12:13.

Nátanovo odhalenie Dávidovho hriechu a následné božské pokarhanie prinieslo dobré výsledky. Aj keď Dávid nebol uchránený pred následkami svojho nesprávneho počínania, kajal sa a dosiahol zmierenie s Jehovom. Ako sa Dávid cítil pri takomto karhaní? Napísal: „Keby ma udrel spravodlivý, bola by to milujúca láskavosť; a keby ma pokarhal, bol by to olej na hlavu, ktorý by moja hlava nechcela odmietnuť.“ — Žalm 141:5.

Aj v našich dňoch sa Jehovovi služobníci môžu dopustiť závažného nesprávneho konania, a to aj tí, ktorí sú verní mnoho rokov. Väčšina z nich si uvedomuje, že zboroví starší im môžu pomôcť, a sama sa ujme iniciatívy a požiada ich o pomoc. (Jakub 5:13–16) Ale niekedy sa previnilec môže pokúšať zakryť svoj hriech tak ako kráľ Dávid. Čo by sme mali robiť, ak sa dozvieme o závažnom previnení v zbore?

Kto nesie zodpovednosť?

Keď sa starší dozvedia o závažnom previnení, idú za tým, koho sa to týka, poskytnú mu potrebnú pomoc a napravia ho. Starší majú zodpovednosť súdiť takých ľudí v kresťanskom zbore. Starostlivo bdejú nad duchovným stavom zboru, pomáhajú každému, kto urobí nemúdry alebo nesprávny krok, a napomínajú ho. — 1. Korinťanom 5:12, 13; 2. Timotejovi 4:2; 1. Petra 5:1, 2.

Ale čo ak nie si starším a dozvieš sa o nejakom závažnom previnení iného kresťana? Vedenie môžeme nájsť v Zákone, ktorý dal Jehova izraelskému národu. Zákon hovorí, že ak bol niekto svedkom odpadlíckych skutkov, poburovania, vraždy alebo nejakých iných závažných zločinov, mal povinnosť oznámiť to a svedčiť o tom, čo vedel. V 3. Mojžišovej 5:1 sa píše: „A keď nejaká duša zhreší tým, že počula verejné preklínanie, a je toho svedkom, alebo to videla alebo sa to dozvedela, ak to neoznámi, tak sa bude zodpovedať za svoje previnenie.“ — Porovnaj 5. Mojžišovu 13:6–8; Ester 6:2; Príslovia 29:24.

Hoci kresťania nie sú pod mojžišovským Zákonom, môžu sa dnes riadiť zásadami, ktoré z neho vyplývajú. (Žalm 19:7, 8) Teda čo by si mal urobiť, keď sa dozvieš o závažnom previnení spolukresťana?

Ako postupovať

Predovšetkým je dôležité, či máme opodstatnený dôvod myslieť si, že naozaj došlo k závažnému previneniu. „Nebuď svedkom bez podkladu proti svojmu blížnemu,“ povedal jeden múdry muž. „Vtedy by si musel pochabo hovoriť svojimi perami.“ — Príslovia 24:28.

Azda sa rozhodneš ísť priamo za staršími. Nie je to nesprávne. No obyčajne najláskavejším postupom je zájsť za tým, koho sa to týka. Možno fakty nie sú také, ako sa to javí. Alebo starší sa už týmto prípadom možno zaoberajú. Pokojne sa s tým človekom o veci porozprávaj. Ak budeš mať naďalej dôvod myslieť si, že došlo k závažnému previneniu, povzbuď ho, aby požiadal starších o pomoc, a vysvetli, prečo je to múdre. Nehovor o tejto veci ďalším, lebo to by bolo táranie.

Ak to dotyčný neoznámi starším v rozumnom časovom období, mal by si to urobiť ty. Jeden alebo dvaja starší sa potom o veci s obvineným porozprávajú. Starší potrebujú „hľadať a pátrať a dôkladne sa vypytovať“, aby zistili, či vykonal niečo zlé. Ak áno, budú postupovať podľa pokynov v Písmach. — 5. Mojžišova 13:12–14.

Na potvrdenie obvinenia z nesprávneho konania sa vyžadujú aspoň dvaja svedkovia. (Ján 8:17; Hebrejom 10:28) Ak dotyčný obvinenie popiera a tvoje svedectvo je jediné, záležitosť bude ponechaná v Jehovových rukách. (1. Timotejovi 5:19, 24, 25) To sa urobí s vedomím, že pred Jehovom je všetko „odhalené“, a ak je ten človek vinný, jeho hriech ho nakoniec „dostihne“. — Hebrejom 4:13; 4. Mojžišova 32:23.

Ale predpokladajme, že dotyčný obvinenie popiera a ty si jediným svedkom proti nemu. Mohol by si byť vystavený obvineniu z ohovárania? Nie, pokiaľ si o tom nehovoril iným, ktorých sa to netýka. Povedať o situácii, ktorá sa dotýka zboru, niekomu, kto má právo a zodpovednosť dohliadať na tieto veci a naprávať ich, nie je ohováraním. Je to v skutočnosti v súlade s našou túžbou konať vždy to, čo je správne a lojálne. — Porovnaj Lukáša 1:74, 75.

Zachovať v zbore svätosť

Jedným dôvodom, prečo oznámiť nesprávne konanie, je to, že to slúži na ochranu čistoty zboru. Jehova je čistý Boh, svätý Boh. Od všetkých, ktorí ho uctievajú, vyžaduje, aby boli duchovne a mravne čistí. Jeho inšpirované Slovo nabáda: „Ako poslušné deti prestaňte sa utvárať podľa žiadostí, ktoré ste mali skôr, v svojej nevedomosti, ale v zhode s tým Svätým, ktorý vás povolal, staňte sa aj vy sami svätými v celom svojom správaní, lebo je napísané: ‚Buďte svätí, lebo ja som svätý.‘“ (1. Petra 1:14–16) Keď jednotlivci zotrvávajú v nečistote alebo v nesprávnom konaní a nepodniknú sa kroky na ich nápravu alebo na vylúčenie zo zboru, môže to priniesť poškvrnu na celý zbor a Jehovovu nepriazeň. — Porovnaj Jozuu, 7. kapitolu.

Listy apoštola Pavla kresťanskému zboru v Korinte ukazujú, ako oznámenie nesprávneho konania slúžilo na očistenie tamojšieho Božieho ľudu. Pavol vo svojom prvom liste napísal: „Máme správu o smilstve medzi vami, a to o takom smilstve, aké nie je ani medzi národmi, aby mal nejaký muž manželku svojho otca.“ — 1. Korinťanom 5:1.

Biblia nám nehovorí, od koho dostal apoštol Pavol o tom správu. Pavol sa možno o tejto situácii dozvedel od Štefana, Fortunáta a Achaika, ktorí pricestovali z Korintu do Efezu, kde Pavol vtedy bol. Pavol dostal od kresťanského zboru v Korinte aj list s otázkami. Bez ohľadu na zdroj informácií, keď dôveryhodní svedkovia oboznámili Pavla s touto situáciou, Pavol mohol dať v tejto veci usmernenie. „Odstráňte toho zlého človeka spomedzi seba,“ napísal. Ten muž bol zo zboru vylúčený. — 1. Korinťanom 5:13; 16:17, 18.

Priniesli Pavlove pokyny dobré výsledky? Určite áno! Previnilec sa očividne spamätal. Pavol vo svojom druhom liste Korinťanom nabáda, aby zbor kajúcnikovi ‚láskavo odpustil a potešil‘ ho. (2. Korinťanom 2:6–8) Tak oznámenie tohto previnenia viedlo ku konaniu, ktorým bol zbor očistený, a osoba, ktorá narušila svoj vzťah k Bohu, opäť získala Božiu priazeň.

V Pavlovom prvom liste kresťanskému zboru v Korinte nachádzame ešte ďalší príklad. Tentoraz apoštol menuje svedkov, ktorí tú vec oznámili. Napísal: „Prezradili [mi] o vás, moji bratia, tí z domácnosti Chloy, že sú medzi vami rozkoly.“ (1. Korinťanom 1:11) Pavol vedel, že tento rozkol a prejavovanie nadmernej úcty ľuďom vytvorili sektársky postoj, ktorý bol hrozbou narušenia jednoty zboru. Pavol mal hlboký záujem o duchovné blaho svojich spoluveriacich, a preto konal rýchlo a napísal zboru radu, ako to napraviť.

Dnes sa veľká väčšina bratov a sestier v zboroch po celej zemi usiluje chrániť duchovnú čistotu zboru tým, že si ako jednotlivci zachovávajú schválené postavenie pred Bohom. Niektorí preto trpia; iní museli dokonca zomrieť, aby si zachovali rýdzosť. Prehliadanie alebo zakrývanie nesprávneho konania by bolo určite prejavom nedostatku ocenenia pre toto úsilie.

Pomoc tým, ktorí zhrešili

Prečo sa niektorí, čo upadli do závažného hriechu, zdráhajú ísť za zborovými staršími? Často je to preto, že si neuvedomujú, aké je užitočné zájsť za staršími. Niektorí si nesprávne myslia, že keď sa priznajú, ich hriech bude odhalený celému zboru. Ďalší klamú sami seba, pokiaľ ide o závažnosť ich konania. A ďalší si myslia, že sa môžu napraviť bez pomoci starších.

Ale takíto previnilci potrebujú láskyplnú pomoc zborových starších. Jakub napísal: „Je niekto medzi vami chorý? Nech si [k sebe] zavolá starších zboru a tí nech sa modlia nad ním a potierajú ho olejom v Jehovovom mene. A modlitba viery bude na úžitok chorľavému a Jehova ho pozdvihne. A ak hrešil, bude mu odpustené.“ — Jakub 5:14, 15.

Aké úžasné opatrenie na pomoc tým, ktorí zhrešili, aby obnovili svoju duchovnosť! Použitím upokojujúcich rád z Božieho Slova a modlitbou za nich môžu starší duchovne chorým pomôcť dostať sa z nesprávnej cesty. Preto tí, ktorí sa kajajú, sa pri stretnutí s milujúcimi staršími necítia odsúdení, ale často cítia občerstvenie a úľavu. Jeden mladý muž v západnej Afrike sa dopustil smilstva a niekoľko mesiacov svoj hriech tajil. Keď bol jeho hriech odhalený, starším povedal: „Ako som len chcel, aby sa ma niekto opýtal na môj vzťah k tomu dievčaťu! Je takou úľavou niekomu o tom povedať.“ — Porovnaj Žalm 32:3–5.

Prejav zásadovej lásky

Pokrstení Boží služobníci „prešli zo smrti do života“. (1. Jána 3:14) Ale ak sa dopustia závažného hriechu, vracajú sa na cestu smrti. Ak im nie je poskytnutá pomoc, môžu sa stať zatvrdilými v nesprávnom konaní a nebudú sa chcieť kajať a vrátiť sa k uctievaniu pravého Boha. — Hebrejom 10:26–29.

Oznámiť nesprávne konanie je prejavom opravdivého záujmu o previnilca. Jakub napísal: „Moji bratia, ak je niekto medzi vami odvedený od pravdy a iný ho vráti späť, vedzte, že ten, kto odvráti hriešnika od jeho mylnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a prikryje množstvo hriechov.“ — Jakub 5:19, 20.

Teda prečo oznámiť zlú vec? Pretože to prináša dobré výsledky. Skutočne, oznámiť nesprávne konanie je prejavom kresťanskej zásadovej lásky k Bohu, k zboru i k previnilcovi. Keď sa každý člen zboru lojálne drží Božích spravodlivých noriem, Jehova bohato požehná celý zbor. Apoštol Pavol napísal: „[Jehova] vás [upevní] až do konca, aby ste boli bez obvinenia v deň nášho Pána Ježiša Krista.“ — 1. Korinťanom 1:8.

[Obrázok na strane 26]

Je prejavom lásky povzbudiť svedka, ktorý zhrešil, aby sa porozprával so staršími

[Obrázok na strane 28]

Starší pomôžu tomu, kto zhrešil, opäť získať Božiu priazeň