Priniesť dobré posolstvo ešte väčšiemu počtu ľudí
KEĎ som uvažovala o ľuďoch v mojej krajine, uvedomila som si, že mnohí poznajú Jehovových svedkov len z novinových správ. Mal by sa s nimi nadviazať kontakt, uvažovala som, aby mohli spoznať, kto sú Jehovovi svedkovia a čomu v skutočnosti veria. Ale ako by som v tom mohla pomôcť? Môj manžel je kresťanský starší a poskytol mi múdre vedenie a rady.
Kľúčovú myšlienku sme našli v článku „Časopisy, ktoré poskytujú praktickú útechu“, uverejnenom v časopise Prebuďte sa! z 8. januára 1995. O činnosti jednej svedkyne článok hovorí: „Dá si za úlohu zozbierať určité staršie čísla časopisu Prebuďte sa!, ktoré sa nahromadili doma iným svedkom. Potom navštívi inštitúcie, o ktorých si myslí, že by mohli mať zvláštny záujem o niektoré námety.“
S manželovou pomocou som zakrátko zozbierala niekoľko sto výtlačkov takýchto časopisov. Z nich som mohla vybrať rôzne témy vhodné pre ľudí, s ktorými sa budem snažiť nadviazať kontakt.
Pomocou telefónnych zoznamov a verejných záznamov som si zostavila zoznam nemocníc, mládežníckych ubytovní a domovov opatrovateľskej služby. Spísala som si aj majiteľov pohrebných ústavov, riaditeľov škôl a školských poradcov, súdnych lekárov, správcov väzníc a sudcov. Môj zoznam zahŕňal aj riaditeľov zariadení pre alkoholikov a drogovo závislých, spoločnosti zaoberajúce sa problémami životného prostredia, združenia invalidov a vojnových obetí a spoločnosti zaoberajúce sa výskumom správnej výživy. Nevynechala som ani vedúcich úradov sociálnej starostlivosti, opatrovateľských služieb a inštitúcií zaoberajúcich sa rodinnými záležitosťami.
Čo poviem?
Keď som niekoho navštívila, najprv som jasne povedala, kto som. Potom som poznamenala, že moja návšteva bude trvať len niekoľko minút.
Keď som už stála pred nejakou zodpovednou osobou, povedala som: „Som Jehovov svedok. Ale neprišla som sem preto, aby som sa s vami rozprávala o náboženstve, čo by bolo zrejme nevhodné v pracovnom čase.“ Tým sa atmosféra obyčajne uvoľnila. Potom som svoje slová prispôsobila danej situácii a pokračovala som: „Dôvody mojej návštevy sú dva. Najprv by som rada vyjadrila svoje ocenenie pre prácu, ktorú vaša inštitúcia koná. Koniec koncov to, že niekto vynakladá čas a energiu na úžitok širokej verejnosti, by sa nemalo podceňovať. Vaše úsilie si istotne zasluhuje pochvalu.“ V mnohých prípadoch bol dotyčný človek takýmto prístupom prekvapený.
Teraz bolo veľmi pravdepodobné, že bude zvedavý, čo je druhým dôvodom mojej návštevy. Pokračovala som: „Druhý dôvod mojej návštevy je tento: Z našich časopisov Prebuďte sa!, ktoré vychádzajú na celom svete, som vybrala niektoré články, ktoré sa zaoberajú práve takou prácou, akú konáte, a problémami, ktoré s tým súvisia. Som si istá, že by ste radi vedeli, ako sa medzinárodný časopis pozerá na tieto problémy. Rada vám tieto výtlačky nechám.“ Často mi povedali, že si cenia moje úsilie.
Prekvapujúce a odmeňujúce výsledky
Keď som takto pristupovala k ľuďom, väčšina ma priateľsky prijala; zo 17 ľudí ma odmietol len jeden. Mala som viacero skúseností, ktoré boli prekvapujúce aj odmeňujúce.
Napríklad štyri razy som sa snažila stretnúť s oblastným školským inšpektorom a trpezlivo som naňho čakala, až sa mi to podarilo. Bol to veľmi zaneprázdnený človek. No bol veľmi priateľský a krátko sa so mnou porozprával. Keď som odchádzala, povedal: „Skutočne si vážim vaše úsilie a určite si vašu literatúru pozorne prečítam.“
Pri inej príležitosti som navštívila oblastný súd a stretla som sa s hlavným sudcom, mužom v strednom veku. Keď som vošla do jeho kancelárie, zdvihol zrak od papierov a vyzeral dosť podráždene.
„Stránkové hodiny sú len v utorok dopoludnia, vtedy vám budem môcť dať akékoľvek informácie,“ povedal nevrlo.
„Dovoľte mi ospravedlniť sa, že som prišla v nevhodnom čase,“ odpovedala som rýchlo a dodala som: „Samozrejme, prídem rada opäť v inom čase. Ale moja návšteva je vlastne súkromnej povahy.“
Teraz bol sudca zvedavý. Opýtal sa, už oveľa priateľskejším tónom, čo si prajem. Zopakovala som, že prídem opäť v utorok.
„Prosím, sadnite si,“ naliehal, čo ma dosť prekvapilo. „Čo si prajete?“
Nasledoval živý rozhovor a sudca sa ospravedlnil, že bol na začiatku taký nevľúdny, pretože je skutočne veľmi zaneprázdnený.
„Viete, čo sa mi na Jehovových svedkoch páči?“ opýtal sa sudca po chvíli. „Majú dobre podložené zásady, od ktorých sa neodchyľujú. Hitler vyskúšal všetko, čo mohol, ale svedkovia aj tak nešli bojovať.“
Keď sme raz dve vstúpili do jednej kancelárie, sekretárky nás spoznali. Potom výkonná tajomníčka chladne a dôrazne povedala: „Prezident nikdy neprijíma žiadne stránky.“
„Ale nás prijme,“ odpovedala som pokojne, „pretože my sme Jehovovi svedkovia. Neprišli sme o nič prosiť a naša návšteva nebude trvať dlhšie ako tri minúty.“ V duchu som sa vrúcne modlila: „Ó, Jehova, prosím, nech to dobre dopadne!“
Tajomníčka odmerane odpovedala: „Dobre teda, ja to skúsim.“ A odišla. Asi po dvoch minútach, ktoré mi pripadali ako večnosť, sa znovu objavila a za ňou prichádzal sám prezident. Nič nepovedal a viedol nás cez ďalšie dve miestnosti do svojej kancelárie.
Keď sme sa začali rozprávať, postupne začal byť priateľskejší. Ochotne prijal špeciálne vydania časopisu Prebuďte sa!, ktoré sme mu ponúkli. Ďakovali sme Jehovovi za túto príležitosť vydať dobré svedectvo o účele nášho diela.
Keď sa pozerám späť na tie mnohé nádherné skúsenosti, začínam plnšie chápať to, čo povedal apoštol Peter: „S istotou chápem, že Boh nie je predpojatý, ale v každom národe je mu prijateľný ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivosť.“ (Skutky 10:34, 35) Božou vôľou je, aby ľudia z akéhokoľvek prostredia, všetkých jazykov aj spoločenských postavení dostali príležitosť spoznať jeho predsavzatie s ľudstvom a so zemou. — Poslané.