Rešpektuješ ich dôstojnosť?
AFRICKÍ domorodci, pochytaní ako zvieratá a držaní v neuveriteľnej špine a zápachu, boli posielaní do Ameriky ako lodný náklad. Predpokladalo sa, že najmenej polovica z nich zomrie skôr, než sa vôbec dostanú do určeného cieľa. Rodinní príslušníci boli od seba neľudsky oddelení a už nikdy jeden druhého nevideli. Obchod s otrokmi patrí medzi najtemnejšie prípady neľudského zaobchádzania človeka so svojím blížnym. K ďalším takým prípadom došlo, keď si mocní dobyvatelia krutým spôsobom podrobovali bezbranných domorodcov.
Olúpiť človeka o dôstojnosť môže byť brutálnejšie než mu spôsobiť telesné rany. Ničí to ducha človeka. Hoci otroctvo bolo vo väčšine krajín zrušené, podkopávanie ľudskej dôstojnosti pokračuje, i keď možno v rafinovanejších podobách.
Naproti tomu praví kresťania sa snažia dbať na nabádanie Ježiša Krista, aby ‚milovali svojho blížneho ako seba‘. Preto si kladú otázku: ‚Rešpektujem osobnú dôstojnosť druhých?‘ — Lukáš 10:27.
Príklad dôstojnosti
Dôstojnosť je podľa jedného slovníka vlastnosť alebo stav, keď je niekto oceňovaný, hodný úcty či vážený. Aký vhodný opis postavenia Univerzálneho Zvrchovaného Panovníka, Jehovu Boha! Písma opakovane spájajú Jehovu a jeho zvrchovanosť s dôstojnosťou. Mojžiš, Izaiáš, Ezechiel, Daniel, apoštol Ján a ďalší mali výsadu dostať inšpirované videnia Najvyššieho a jeho nebeského dvora a svojimi opismi zhodne zobrazili vznešenosť a dôstojnosť vzbudzujúcu bázeň. (2. Mojžišova 24:9–11; Izaiáš 6:1; Ezechiel 1:26–28; Daniel 7:9; Zjavenie 4:1–3) Kráľ Dávid v modlitbe chvály povedal: „Tvoja, ó, Jehova, je veľkosť a moc a krása a znamenitosť a dôstojnosť; lebo všetko v nebesiach a na zemi je tvoje.“ (1. Paralipomenon 29:11) Skutočne, nikto nie je hoden cti a úcty viac ako Jehova Boh.
Tým, že Jehova stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu, dal ľuďom určitú mieru cennosti, sebaúcty a dôstojnosti. (1. Mojžišova 1:26) Preto je potrebné, aby sme v našom správaní k druhým preukazovali každému človeku patričnú česť a úctu. Keď to robíme, vlastne uznávame Zdroj ľudskej dôstojnosti, Jehovu Boha. — Žalm 8:4–9.
Dôstojnosť v rodinných vzťahoch
Apoštol Peter, ktorý bol ženatý, pod inšpiráciou nabádal kresťanských manželov, aby svojim manželkám preukazovali „česť ako slabšej... nádobe“. (1. Petra 3:7; Matúš 8:14) „Ale aj manželka nech má hlbokú úctu k svojmu manželovi,“ radil apoštol Pavol. (Efezanom 5:33) Preto mať v úcte a vážiť si osobnú dôstojnosť manželského partnera je v manželstve biblickou požiadavkou. Ako to možno dať najavo?
Tak ako voda dodáva vitalitu rastúcej rastline, vľúdna reč a láskavé gestá manžela a manželky, na verejnosti i v súkromí, môžu posilňovať ich dôverný vzťah. A naopak, drsné, urážajúce slovné útoky alebo ľahkomyseľné, sarkastické, ponižujúce poznámky, aké často počuť v televíznych situačných komédiách, sú deštruktívne. Môžu vyvolať škodlivé pocity bezcennosti, skľúčenosť a rozhorčenie; môžu dokonca spôsobiť citové rany, ktoré sa neľahko hoja.
Rešpektovať osobnú dôstojnosť druhých znamená tiež prijímať ich takých, akí sú, a nesnažiť sa zmeniť ich podľa nejakého vopred vytvoreného ideálu alebo ich nenáležite porovnávať s inými. To je zvlášť dôležité medzi manželskými partnermi. Tam, kde je príjemná komunikácia a voľnosť reči, kde nikto nemá strach, že bude kritizovaný alebo že mu budú nadávať, prekvitajú dôverné vzťahy. Keď človek môže byť v manželstve sám sebou, domov sa naozaj stáva útočišťom pred krutým, drsným vonkajším svetom.
Na deti sa vzťahuje biblický príkaz, aby si ctili svojich rodičov a poslúchali ich. Múdri, milujúci rodičia si zase počínajú správne, keď uznávajú dôstojnosť svojich detí. Vrúcne chválenie za dobré správanie spojené s trpezlivým disciplinovaním, keď je nutné, účinne pôsobí pri posilňovaní ‚Jehovovho myšlienkového usmerňovania‘. Stále kritizovanie, krik a ponižujúce nadávanie do „hlupákov“ alebo „idiotov“ by deti len dráždilo. — Efezanom 6:4.
Jeden kresťanský starší a otec, ktorý vychováva troch synov a tri dcéry, hovorí: „V sále Kráľovstva sme potrebné disciplinovanie robili čo najpokojnejšie. Jemné štuchnutie alebo prísny, výstražný pohľad obvykle stačili. Ak bolo nutné prísnejšie disciplinovanie, robili sme to doma, a nie pred ostatnými deťmi. Teraz, keď už sú deti staršie, disciplinovanie zahŕňa dávanie láskyplných, múdrych rád z Božieho Slova každému dieťaťu podľa jeho individuálnych potrieb. Snažíme sa v týchto osobných záležitostiach zachovávať dôvernosť, a tak rešpektovať právo každého dieťaťa na súkromie a dôstojnosť.“
To, čo by sa nemalo prehliadať, je potreba prejavovať v rodine dobré spôsoby, a to v slovách i v činoch. Dôverné vzťahy by nemali vytlačiť slová ako „prosím“, „ďakujem“ a „prepáč“. Dobré spôsoby sú nevyhnutné, ak si má človek zachovať vlastnú dôstojnosť a tiež rešpektovať dôstojnosť druhých.
V kresťanskom zbore
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení, a ja vás občerstvím,“ povedal Ježiš. (Matúš 11:28) Utláčaní, skľúčení ľudia, ba aj malé deti boli neodolateľne priťahovaní k Ježišovi. Arogantné a samospravodlivé duchovenstvo a vtedajší vodcovia nimi pohŕdali. Ale v Ježišovi našli títo ľudia niekoho, kto im pripisoval dôstojnosť, ktorú si zasluhovali.
Aj my chceme byť zdrojom osvieženia pre našich spoluveriacich, a tak napodobňovať Ježiša. To znamená vyhľadávať príležitosti na ich budovanie našou rečou a našimi skutkami. Vždy je vhodné, aby sme boli v našich rozhovoroch úprimne štedrí v láskavých a pozitívnych vyjadreniach. (Rimanom 1:11, 12; 1. Tesaloničanom 5:11) Svoju vnímavosť voči pocitom druhých dávame najavo tak, že si dávame pozor na to, čo hovoríme, ako aj na to, ako to hovoríme. (Kolosanom 4:6) Aj vhodné oblečenie a dobré spôsoby na kresťanských zhromaždeniach odzrkadľujú hlbokú úctu k dôstojnosti nášho Boha, k dôstojnosti jeho uctievania a k dôstojnosti našich spoluveriacich.
Ježiš rešpektoval dôstojnosť ľudí i vtedy, keď im preukazoval nejakú službu. Nikdy sa nevyvyšoval na úkor druhých, ani tak, že by druhých ponižoval. Keď za ním prišiel jeden malomocný, ktorý chcel byť vyliečený, Ježiš toho človeka neodmietol ako nečistého a nehodného ani z tej situácie neurobil okázalý výjav, aby zameral pozornosť na seba. Keď ho malomocný prosil: „Pane, keby si len chcel, môžeš ma očistiť,“ Ježiš rešpektoval dôstojnosť toho malomocného, keď povedal: „Chcem.“ (Lukáš 5:12, 13) Aké je to úžasné, keď tým, ktorí sú v núdzi, nielen pomáhame, ale ich aj uisťujeme, že nie sú bremenom, ale že sú žiaduci a milovaní! Plachí, skľúčení a invalidní ľudia sú vo svete obvykle prehliadaní, druhí sa im vyhýbajú alebo ich ponižujú. Ale keď sú medzi svojimi kresťanskými bratmi a sestrami, mali by nájsť pravé priateľské spoločenstvo a uznanie. Musíme svojím dielom prispievať k takémuto duchu.
Ježiš svojich učeníkov miloval ako „svojich“ a „miloval ich až do konca“ napriek ich nedostatkom a osobnostným zvláštnostiam. (Ján 13:1) Videl u nich čisté srdcia a oddanosť jeho Otcovi z celej duše. Podobne my by sme nikdy nemali pripisovať našim spoluveriacim zlé pohnútky len preto, že možno nerobia rôzne veci tak ako my, alebo preto, že ich zvyky alebo ich osobnosť nás možno dráždia. Ak rešpektujeme dôstojnosť našich bratov, podnieti nás to, aby sme ich milovali a prijímali takých, akí sú, a dôverovali, že aj oni milujú Jehovu a slúžia mu z čistých pohnútok. — 1. Petra 4:8–10.
Najmä starší by si mali dávať pozor na to, aby nespôsobili neprimeranú úzkosť tým, ktorí sú im zverení do starostlivosti. (1. Petra 5:2, 3) Keď sa starší stretnú s členom zboru, ktorý upadol do hriechu, bolo by dobré, keby zmiernili svoje slová láskavosťou a ohľaduplnosťou a vyhýbali sa zbytočným zahanbujúcim otázkam. (Galaťanom 6:1) Aj v prípade, keď je potrebné prísne karhanie alebo disciplinovanie, naďalej majú rešpektovať právo previnilca na dôstojnosť a sebaúctu. — 1. Timotejovi 5:1, 2.
Udržiavanie si osobnej dôstojnosti
Keďže sme stvorení na Boží obraz a na Božiu podobu, máme do tej miery, ako je to možné, odzrkadľovať Božie vznešené vlastnosti — vrátane jeho dôstojnosti — v našom každodennom živote. (1. Mojžišova 1:26) Aj v príkaze „milovať svojho blížneho ako sám seba“ je zahrnutá potreba vyváženej miery osobnej dôstojnosti a sebaúcty. (Matúš 22:39) Faktom je, že ak chceme, aby nám druhí prejavovali úctu a rešpektovali našu dôstojnosť, musíme dať najavo, že si to zaslúžime.
Dôležitým činiteľom pri udržiavaní si sebaúcty a osobnej dôstojnosti je udržanie si čistého svedomia. Poškvrnené svedomie a bolestivé pocity viny ľahko vedú k pocitom bezcennosti, k frustrácii a k skľúčenosti. Preto ak sa niekto dopustil vážneho hriechu, mal by podniknúť okamžité kroky k pokániu a vyhľadať duchovnú pomoc u starších, aby sa mohol tešiť z ‚časov osvieženia od Jehovu‘. K tomuto osvieženiu patrí aj obnovenie osobnej dôstojnosti a sebaúcty. — Skutky 3:19.
No lepšie je stále vynakladať úsilie na ochranu svojho biblicky školeného svedomia a nedovoliť ničomu, aby ho poškvrnilo alebo oslabilo. Keď budeme prejavovať sebaovládanie vo všetkých oblastiach nášho každodenného života — v jedení, pití, práci, zábave, správaní k osobám opačného pohlavia —, pomôže nám to udržať si čisté svedomie a umožní nám to, aby sme vo svojom živote odzrkadľovali Božiu slávu a dôstojnosť. — 1. Korinťanom 10:31.
Ale čo ak pocit viny vyvolaný našimi chybami pretrváva? Alebo čo ak sú spomienky na zneužívanie v minulosti stále bolestné? Takéto pocity môžu drviť našu osobnú dôstojnosť a spôsobovať nám intenzívnu skľúčenosť. Aké utešujúce sú slová kráľa Dávida zaznamenané v Žalme 34:18: „Jehova je blízko tých, ktorí majú zlomené srdcia, a tých, ktorí sú zdrvení na duchu, zachraňuje“! Jehova je pripravený a ochotný podporovať svojich služobníkov, keď sa musia vyrovnávať so skľúčenosťou a s pocitmi bezcennosti. Pre obnovenie sebaúcty a osobnej dôstojnosti je veľmi dôležité pokorne prosiť Jehovu a vyhľadať pomoc tých, ktorí sú duchovne spôsobilí, napríklad kresťanských rodičov, starších či iných zrelých kresťanov v zbore. — Jakub 5:13–15.
Na druhej strane je však potrebné dávať si pozor na to, aby sme neprekročili deliacu čiaru medzi osobnou dôstojnosťou a povýšenectvom. Biblická rada je, aby si človek „o sebe nemyslel viac ako treba, ale aby myslel tak, ako to zodpovedá zdravej mysli, každý tak, ako mu Boh udelil mieru viery“. (Rimanom 12:3) I keď rozvíjanie si sebaúcty je správne, nechceme zveličovať svoju vlastnú hodnotu ani zamieňať si ľudskú dôstojnosť so sebeckými a extrémnymi snahami, aké niektorí vyvíjajú, aby si pred druhými zachovali tvár.
Rešpektovať dôstojnosť druhých je kresťanskou požiadavkou. Členovia našej rodiny a naši spolukresťania sú cenní a zaslúžia si našu úctu, česť a ocenenie. Jehova dal každému z nás určitú mieru dôstojnosti a cti, čo by sme mali uznávať a udržiavať si to. Predovšetkým si však musíme rozvíjať hlbokú úctu ku všetko prevyšujúcej dôstojnosti a vznešenosti nášho nebeského Otca, Jehovu Boha.
[Obrázok na strane 31]
Mladí ľudia môžu prejavovať úctu tým, ktorí sú invalidi