Zmena pridelenia v osemdesiatke
ROZPRÁVA GWENDOLINE MATTHEWSOVÁ
Keď som dovŕšila 80 rokov, spolu s manželom sme sa rozhodli zbaliť celý náš majetok, naložiť ho do prenajatého nákladného auta a presťahovať sa z Anglicka do Španielska. Nevedeli sme po španielsky a išli sme do juhozápadného Španielska, ďaleko od miest, ktoré obvykle navštevujú turisti hovoriaci po anglicky. Väčšina našich priateľov si myslela, že sme pobláznení, ale ja som si radostne pripomínala, že Abrahám mal 75 rokov, keď opustil Ur.
AKO sa ukázalo, naše roky v Španielsku, odvtedy, čo sme sem v apríli 1992 prišli, patrili k tým najodmeňujúcejším v našom živote. Ale skôr než vám vysvetlím, prečo sme sa sťahovali, dovoľte mi porozprávať, ako nás život v Jehovovej službe podnietil urobiť také závažné rozhodnutie.
Biblická pravda mení náš život
Bola som vychovávaná v nábožnej domácnosti v juhozápadnej časti Londýna v Anglicku. Matka brávala mňa a moju sestru na rôzne miesta uctievania, pretože stále hľadala duchovné uspokojenie. Môj otec, ktorý mal chronickú tuberkulózu, nás nesprevádzal. Bol ale dychtivým čitateľom Biblie a podčiarkoval si v nej vždy, keď našiel časť, ktorá ho poučila. Jednou z mojich najcennejších vecí je táto ošúchaná Biblia, ktorá preňho znamenala tak veľa.
V roku 1925, keď som mala 14 rokov, nám dali pod dvere traktát, v ktorom bolo pozvanie na verejnú prednášku do westhamskej radnice. Moja matka a jedna suseda sa rozhodli, že na prednášku pôjdu, a my so sestrou sme ich sprevádzali. Prednáška s názvom „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“ zasiala do matkinho srdca semená biblickej pravdy.
O niekoľko mesiacov otec vo veku 38 rokov zomrel. Jeho smrť bola strašnou ranou, lebo sme ostali užialené aj chudobné. Na pohrebnom obrade, ktorý sa konal v miestnom kostole anglikánskej cirkvi, matku pohoršilo, keď počula kňazovo tvrdenie, že otcova duša je v nebi. Z Biblie vedela, že mŕtvi spia v hrobe, a pevne verila, že jedného dňa bude otec vzkriesený k večnému životu na zemi. (Žalm 37:9–11, 29; 146:3, 4; Kazateľ 9:5; Skutky 24:15; Zjavenie 21:3, 4) V presvedčení, že sa má stýkať s ľuďmi, ktorí vyučujú Božie Slovo, rozhodla sa rozvíjať svoje kontakty s Medzinárodnými bádateľmi Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia.
Keďže sme nemali nijaké peniaze na dopravu, každý týždeň sme z nášho domu pešo putovali dve hodiny na zhromaždenia Jehovových svedkov. Potom sme strávili ďalšie dve hodiny namáhavou chôdzou domov. Zhromaždenia sme si však veľmi cenili a nikdy sme ani jedno nevynechali, dokonca ani vtedy, keď povestná londýnska hmla zahalila mesto. Matka sa zakrátko rozhodla oddať svoj život Jehovovi a dať sa pokrstiť a v roku 1927 som bola pokrstená aj ja.
Napriek našim ekonomickým ťažkostiam ma matka vždy učila, aké je dôležité duchovné poradie hodnôt. Jedným z jej obľúbených textov bol Matúš 6:33 a ona skutočne ‚hľadala najprv kráľovstvo‘. V roku 1935, v ktorom predčasne zomrela na rakovinu, plánovala zareagovať na výzvu, že sa hľadajú služobníci celým časom, ktorí by sa mohli presťahovať, aby slúžili vo Francúzsku.
Príklady, ktoré nás posilňovali
V tých raných rokoch chceli niektorí účastníci zhromaždení v Londýne hlásať svoje vlastné myšlienky a títo ľudia vyvolávali hádky a ostré výbuchy hnevu. Ale matka vždy hovorila, že by bolo nelojálne opustiť Jehovovu organizáciu po tom všetkom, čo sme sa od nej naučili. Návštevy Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Watch Tower Bible and Tract Society, nás povzbudzovali pokračovať v lojálnej službe.
Pamätám si na brata Rutherforda ako na láskavého, prístupného človeka. Ešte v období môjho dospievania sa zúčastnil výletu, ktorý zorganizoval londýnsky zbor. Uvidel ma — tak trocha ostýchavé dospievajúce dievča — s fotoaparátom a spýtal sa ma, či ho chcem odfotografovať. Tá fotografia je pre mňa vzácnou spomienkou.
Neskôr mi jeden zážitok vštepil do mysle rozdiel medzi tými, ktorí sa ujímajú vedenia v kresťanskom zbore, a významnými mužmi sveta. Slúžila som ako servírka vo veľkom londýnskom dome, do ktorého bol na obed pozvaný Franz von Papen, jeden z Hitlerových emisárov. Odmietol odložiť si počas jedla meč, ktorý mal pripnutý na opasku uniformy, a ja som oň zakopla a rozliala som polievku, ktorú som niesla. Zlostne poznamenal, že v Nemecku by ma za takú nepozornosť zastrelili. Počas zvyšku obeda som ho zďaleka obchádzala.
Významný zjazd, na ktorom som počula hovoriť brata Rutherforda, sa konal v Alexandra Palace v roku 1931. Tam sme nadšene prijali naše nové meno Jehovovi svedkovia. (Izaiáš 43:10, 12) O dva roky neskôr, v roku 1933, som vstúpila do priekopníckej služby, ako sa nazýva služba celým časom. Ďalším požehnaním, na ktoré si z tých rokov spomínam, bolo, že som mohla pestovať spoločenstvo so znamenitými mladými mužmi, ktorí sa neskôr stali misionármi v odľahlých častiach zeme. Boli medzi nimi Claude Goodman, Harold King, John Cooke a Edwin Skinner. Takéto verné príklady vzbudili vo mne túžbu slúžiť v zahraničnom poli.
Priekopnícka služba vo východnom Anglicku
Moje priekopnícke pridelenie bolo vo východnom Anglicku a kázanie tam si vyžadovalo nadšenie a horlivosť. Aby sme mohli opracovať náš veľký obvod, chodili sme na bicykloch z mesta do mesta a z dediny do dediny a bývali sme v prenajatých izbách. V tej oblasti takmer vôbec neboli zbory, a tak sme spolu s partnerkou samy diskutovali o všetkých programoch pravidelných týždenných zhromaždení. V službe sme rozšírili stovky kníh a brožúr, ktoré vysvetľovali Božie predsavzatia.
Nezabudnuteľnú návštevu sme zažili na fare, kde sme sa rozprávali s miestnym farárom anglikánskej cirkvi. Vo väčšine oblastí sme odkladali návštevu anglikánskeho farára na koniec, lebo nám často spôsoboval ťažkosti, keď sa dozvedel, že tam kážeme dobré posolstvo. Ale v tejto dedine každý hovoril o farárovi dobre. Navštevoval chorých, požičiaval knihy tým, ktorí radi čítali, a dokonca navštevoval domácnosti svojich farníkov, aby im vysvetľoval Bibliu.
Keď sme ho navštívili, bol neobyčajne priateľský a prijal viaceré knihy. Uistil nás tiež, že ak niekto v dedine bude chcieť niektoré z našich kníh, ale nebude si ich môcť dovoliť, on za ne zaplatí. Dozvedeli sme sa, že jeho hrozné zážitky v prvej svetovej vojne vzbudili v ňom rozhodnutie podporovať na svojej farnosti pokoj a dobrú vôľu. Skôr než sme odišli, dal nám svoje požehnanie a povzbudil nás, aby sme pokračovali v našej dobrej práci. Pri rozlúčke s nami vyslovil slová zo 4. Mojžišovej 6:24: „Pán ťa požehnaj a zachovaj.“ — King James Version.
Dva roky po tom, ako som začala slúžiť v priekopníckej službe, matka zomrela a ja som sa vrátila do Londýna — bola som bez peňazí a bez rodiny. Jedna drahá škótska svedkyňa ma vzala pod svoje krídla, pomohla mi vyrovnať sa so smrťou matky a povzbudila ma, aby som pokračovala v službe celým časom. A tak som sa vrátila do východného Anglicka s Juliou Fairfaxovou, novou partnerkou v priekopníckej službe. Opravili sme si starý karavan (obytný príves), aby nám slúžil ako čiastočne pohyblivý dom; používali sme traktor alebo nákladné auto, aby sme ho mohli premiestňovať z jedného miesta na druhé. Spolu so starším párom Albertom a Ethel Abbottovcami, ktorí mali tiež malý karavan, sme pokračovali v kázaní. Albert a Ethel mi boli ako rodičia.
Keď sme slúžili v Cambridgeshire, zoznámila som sa s Johnom Matthewsom, znamenitým kresťanským bratom, ktorý už dokázal svoju rýdzosť Jehovovi za ťažkých okolností. Zosobášili sme sa v roku 1940, krátko po začiatku druhej svetovej vojny.
Obdobie vojny a rodina
Keď sme boli ešte len krátko zosobášení, naším domovom bol maličký karavan približne veľkosti malej kuchyne a do služby sme vychádzali na motocykli, ktorý nám spoľahlivo slúžil. Rok po tom, ako sme sa zosobášili, bol John odsúdený pracovať ako robotník na farme, keď pre svoje presvedčenie založené na Biblii odmietol vykonávať vojenskú službu. (Izaiáš 2:4) Hoci to znamenalo koniec našej priekopníckej služby, Johnov rozsudok sa ukázal ako prozreteľný, lebo som čakala dieťa, a tak nás John mohol živiť.
Počas rokov vojny sme sa tešili zo zvláštnych zhromaždení, ktoré sa konali aj napriek ťažkostiam. V roku 1941 sme sa John a ja, tehotná s naším prvým dieťaťom, viezli na motocykli 300 kilometrov do Manchestru. Cestou sme míňali mnoho zbombardovaných miest a boli sme zvedaví, či sa za takých okolností bude môcť konať zhromaždenie. A konalo sa. Free Trade Hall v strede Manchestru bola zaplnená svedkami z mnohých častí Anglicka a prebehol celý program.
Posledný rečník zjazdu v závere svojej prednášky povedal poslucháčom, že majú ihneď vyprázdniť priestory, pretože sa očakáva letecký nálet. Varovanie bolo v pravý čas. Neboli sme ďaleko od haly, keď sme počuli sirény a protilietadlové delá. Keď sme sa obzreli späť, uvideli sme desiatky lietadiel vrhajúcich bomby na stred mesta. V diaľke, uprostred ohňa a dymu, sme videli halu, v ktorej sme krátko predtým sedeli; bola úplne zničená! Našťastie, nikto z našich kresťanských bratov a sestier nebol zabitý.
Pokým sme vychovávali naše deti, nemohli sme slúžiť ako priekopníci, ale svoj dom sme otvorili cestujúcim dozorcom a priekopníkom, ktorí nemali ubytovanie. Raz bývalo v našom dome šesť priekopníkov niekoľko mesiacov. Spoločenstvo s takými ľuďmi bolo nepochybne jedným z dôvodov, že sa naša dcéra Eunice rozhodla v roku 1961, keď mala ešte len 15 rokov, začať s priekopníckou službou. Je smutné, že náš syn David nepokračoval v službe Jehovovi, keď dospel, a naša druhá dcéra Linda zomrela za tragických okolností počas vojny.
Naše rozhodnutie presťahovať sa do Španielska
Matkin príklad a povzbudenie vo mne vzbudili túžbu byť misionárkou a tento cieľ som nikdy celkom nespustila zo zreteľa. Preto sme sa potešili, keď v roku 1973 Eunice odišla z Anglicka do Španielska, kde bola väčšia potreba hlásateľov Kráľovstva. Prirodzene, boli sme smutní, že ju vidíme odchádzať, ale boli sme tiež hrdí, že chce slúžiť v cudzine.
Roky sme Eunice navštevovali a dobre sme Španielsko spoznali. Spolu s Johnom sme ju navštívili na miestach jej štyroch rôznych pridelení. Ako roky plynuli, sily nás začali opúšťať. John mal pád, ktorý mu vážne poškodil zdravie, a mne spôsobovalo ťažkosti srdce a štítna žľaza. Okrem toho sme obaja mali artritídu. Hoci sme naozaj potrebovali Eunicinu pomoc, nechceli sme, aby kvôli nám opustila svoje pridelenie.
Prebrali sme naše možnosti s Eunice a modlili sme sa o vedenie. Eunice bola ochotná prísť nám domov pomáhať, ale my sme sa rozhodli, že najlepším riešením by bolo, keby sme John a ja bývali s ňou v Španielsku. Ak som sama nemohla byť misionárkou, aspoň by som mohla podporovať svoju dcéru a jej dve spoločníčky v službe celým časom. V tom čase sme s Johnom už považovali Nuriu a Anu, dve Eunicine partnerky, ktoré s ňou boli v priekopníckej službe asi 15 rokov, za naše dcéry. A ony boli šťastné, že k nim prídeme bývať, kdekoľvek budú pridelené.
Prešlo viac než šesť rokov odvtedy, čo sme sa takto rozhodli. Naše zdravie sa ďalej nezhoršovalo a náš život sa určite stal zaujímavejším. Stále neviem veľa po španielsky, ale to mi nebráni v kázaní. John i ja sa cítime ako doma v našom malom zbore v Extremadure v juhozápadnom Španielsku.
Život v Španielsku ma naučil veľa o medzinárodnej povahe nášho diela kázania o Kráľovstve a teraz oveľa jasnejšie chápem, že „pole je svet“, ako to povedal Ježiš Kristus. — Matúš 13:38.
[Obrázky na strane 28]
Priekopnícka služba v 30. rokoch