Podopieraná v hrozných skúškach

ROZPRÁVA ÉVA JOSEFSSONOVÁ

Patrila som k malej skupine ľudí, ktorá sa zhromaždila v obytnej štvrti Újpest v Budapešti na krátkom stretnutí a potom vyšla do kresťanskej služby. Bolo to v roku 1939, krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny, a kazateľské dielo Jehovových svedkov bolo v Maďarsku zakázané. Tí, ktorí sa v tých dňoch podieľali na verejnom vyučovaní Biblie, boli často zatýkaní.

BOLO to po prvý raz, čo som sa mala zúčastniť na tejto činnosti, preto som určite vyzerala tak trochu znepokojená a bledá. Jeden starší kresťanský brat sa ku mne obrátil a povedal mi: „Éva, nikdy sa nemusíš báť. Slúžiť Jehovovi je najväčšia česť, akú môže človek mať.“ Tieto ohľaduplné a posilňujúce slová mi pomohli vytrvať v mnohých hrozných skúškach.

Židovský pôvod

Som najstaršia z piatich detí židovskej rodiny. Matku neuspokojoval judaizmus a začala skúmať iné náboženstvá. Tak sa zoznámila s Erzsébet Slézingerovou, inou Židovkou, ktorá tiež hľadala biblickú pravdu. Erzsébet skontaktovala matku s Jehovovými svedkami a to viedlo k tomu, že aj mňa hlboko zaujalo biblické učenie. Zakrátko som sa začala deliť s ďalšími o to, čo som sa dozvedela.

Keď som v lete 1941 dosiahla vek 18 rokov, symbolizovala som svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom v rieke Dunaj. Aj matka sa v tom čase dala pokrstiť, ale otec našu novozískanú kresťanskú vieru neprijal. Krátko po mojom krste som si predsavzala stať sa priekopníčkou, teda zúčastňovať sa na službe celým časom. Potrebovala som zadovážiť si bicykel, a tak som začala pracovať v laboratóriu veľkej textilnej továrne.

Začiatok skúšok

Nacisti obsadili Maďarsko, a tak sa továreň, v ktorej som pracovala, dostala pod nemeckú správu. Jedného dňa boli všetci pracovníci zavolaní pred dozorných úradníkov, aby zložili prísahu vernosti nacistom. Povedali nám, že neuposlúchnutie bude mať vážne následky. Počas obradu, keď sa od nás vyžadoval pozdrav „Heil Hitler“, som úctivo stála, ale neurobila som to, čo vyžadovali. Ešte v ten deň ma zavolali do kancelárie, vyplatili mi mzdu a prepustili ma. Keďže práce bolo málo, kládla som si otázku, čo bude s mojimi plánmi stať sa priekopníčkou. Nasledujúci deň som však získala novú, dokonca lepšie platenú prácu.

Teraz som mohla uskutočniť svoju túžbu stať sa priekopníčkou. Spolupracovala som s viacerými priekopníčkami a naposledy to bolo s Juliskou Asztalosovou. V službe sme používali len Bibliu, lebo sme nemali žiadnu takú literatúru, ktorú by sme mohli ponúkať. Keď sme našli niekoho, kto mal záujem, vykonávali sme uňho opätovné návštevy a požičiavali sme mu literatúru.

Opätovne sme museli s Juliskou meniť obvod, v ktorom sme pracovali. Keď sa totiž kňaz dozvedel, že navštevujeme ‚jeho ovce‘, vyhlásil v kostole, že ak niekoho navštívia Jehovovi svedkovia, musí to oznámiť buď jemu, alebo na polícii. Keď nám priateľsky naklonení ľudia povedali o takom ozname, presunuli sme sa na iné územie.

Jedného dňa sme s Juliskou navštívili mladého chlapca, ktorý prejavoval záujem. Dohodli sme si opätovnú návštevu s tým, že mu požičiame niečo na čítanie. Ale keď sme sa vrátili, bola tam polícia a boli sme zatknuté a odvedené na policajnú stanicu v Dunavecse. Tohto mládenca použili ako návnadu, aby nás chytili. Keď sme prišli na policajnú stanicu a zbadali sme tam kňaza, vedeli sme, že aj on bol do toho zapletený.

Moja najhoršia skúška

Na policajnej stanici mi oholili vlasy a musela som stáť nahá asi pred tuctom policajtov. Vypočúvali ma a chceli vedieť, kto je naším vodcom v Maďarsku. Vysvetlila som im, že nemáme iného vodcu ako Ježiša Krista. Potom ma neľútostne zbili obuškami, ale svojich kresťanských bratov som nezradila.

Potom mi zviazali nohy a ruky nad hlavou. Nato ma všetci policajti okrem jedného jeden po druhom znásilnili. Bola som tak pevne zviazaná, že ešte po troch rokoch som mala na zápästiach stopy. Zaobchádzali so mnou tak brutálne, že ma dva týždne držali v suteréne, kým sa mi najhoršie zranenia trochu nezahojili.

Obdobie úľavy

Neskôr ma dali do väznice v Nagykanizsi, kde bolo mnoho Jehovových svedkov. Napriek tomu, že sme tam boli uväznení, boli to dva relatívne šťastné roky. Tajne sme konali všetky naše zhromaždenia a fungovali sme viac-menej ako zbor. Mali sme aj mnoho príležitostí na neformálne vydávanie svedectva. Práve v tejto väznici som sa stretla s Olgou Slézingerovou, telesnou sestrou Erzsébet Slézingerovej, ženy, prostredníctvom ktorej sme s matkou spoznali biblickú pravdu.

V roku 1944 sa nacisti v Maďarsku rozhodli vyhladiť maďarských Židov, práve tak ako ich systematicky zabíjali v iných okupovaných oblastiach. Jedného dňa prišli aj pre Olgu a pre mňa. Natlačili nás do železničných vagónov používaných na prepravu dobytka a po veľmi náročnej ceste cez Československo sme sa dostali na miesto nášho určenia na juhu Poľska — do vyhladzovacieho tábora Osvienčim.

Prežitie v tábore Osvienčim

Kým som bola s Olgou, cítila som sa bezpečne. Olga si dokázala zachovať zmysel pre humor i v ťažkých situáciách. Keď sme prišli do Osvienčimu, ocitli sme sa pred neslávne známym Dr. Mengelem, ktorého úlohou bolo rozdeľovať novopríchodzích na tých, ktorí neboli súci na prácu, a na tých, čo boli telesne schopní. Tí prví boli posielaní do plynových komôr. Keď prišiel rad na nás, Mengele sa Olgy spýtal: „Koľko máš rokov?“

Smelo a s iskrou humoru v očiach odpovedala: „Dvadsať.“ V skutočnosti mala dvakrát toľko. Ale Mengele sa zasmial a nechal ju odísť napravo, takže zostala žiť.

Všetci väzni v Osvienčime boli na väzenských odevoch označení symbolmi — Židia Dávidovou hviezdou a Jehovovi svedkovia fialovým trojuholníkom. Keď nám chceli na šaty prišiť Dávidovu hviezdu, vysvetlili sme im, že sme Jehovove svedkyne a chceme fialový trojuholník. Nebolo to preto, že by sme sa hanbili za svoj židovský pôvod, ale teraz sme boli Jehovovými svedkami. Snažili sa prinútiť nás prijať židovský symbol tak, že nás kopali a bili. Ale zostali sme pevné, kým neuznali, že sme Jehovove svedkyne.

Po čase som sa stretla so svojou o tri roky mladšou sestrou Elvirou. Celá naša sedemčlenná rodina sa dostala do Osvienčimu. Len ja s Elvirou sme boli schválené ako súce na prácu. Otec, matka a naši traja súrodenci zomreli v plynových komorách. Elvira vtedy ešte nebola svedkyňou, a tak sme neboli v tej istej časti tábora. Elvira prežila, presťahovala sa do Spojených štátov, v Pittsburghu v Pennsylvánii sa stala svedkyňou a neskôr tam v roku 1973 zomrela.

Prežitie v ďalších táboroch

V zime 1944/45 sa Nemci rozhodli, že Osvienčim vysťahujú, pretože sa približovali Rusi. A tak sme boli premiestnené do Bergen-Belsenu v severnej časti Nemecka. Krátko po našom príchode sme boli s Olgou poslané do Braunschweigu. Mali sme tu pomáhať pri odstraňovaní trosiek po intenzívnom bombardovaní spojeneckými jednotkami. S Olgou sme sa o tom rozprávali. Keďže sme si neboli isté, či konaním tejto práce neporušíme svoju neutralitu, obe sme sa rozhodli nepodieľať sa na nej.

Naše rozhodnutie vyvolalo značný rozruch. Bili nás koženými bičmi a potom nás postavili pred popravnú čatu. Dali nám jednu minútu na to, aby sme si to rozmysleli, a povedali nám, že keď nezmeníme svoje zmýšľanie, zastrelia nás. Povedali sme, že nepotrebujeme žiaden čas na to, aby sme si to rozmysleli, pretože sme sa už rozhodli. No keďže nebol prítomný veliteľ tábora, ktorý mal ako jediný právo dať príkaz na popravu, naša poprava bola odložená.

Medzitým nás nútili stáť celý deň na dvore tábora. Strážili nás dvaja ozbrojení vojaci, ktorí sa každé dve hodiny striedali. Nedali nám žiadne jedlo, a keďže bol február, hrozne sme trpeli chladom. Uplynul týždeň, čo s nami takto zaobchádzali, ale veliteľ sa neukázal. A tak nás naložili na nákladné auto a na naše prekvapenie sme sa ocitli znovu v Bergen-Belsene.

Odvtedy sme boli s Olgou v hroznom stave. Vypadali mi skoro všetky vlasy a mala som vysokú horúčku. Len s vynaložením veľkej námahy som dokázala trochu pracovať. Riedka kapustová polievka s malým kúskom chleba na deň nám nestačila. Ale bolo nevyhnutné, aby sme pracovali, pretože tí, ktorí nevládali, boli popravení. Nemecké sestry, ktoré so mnou pracovali v kuchyni, mi pomáhali, aby som si mohla trochu odpočinúť. Keď prišli dozorcovia vykonať kontrolu, sestry ma upozornili, a tak som sa mohla postaviť za pracovný stôl, aby to vyzeralo, že tvrdo pracujem.

Jedného dňa Olga už jednoducho nemala silu ísť na svoje pracovisko a potom sme ju už viac nevideli. Stratila som statočnú priateľku a spoločníčku, ktorá mi bola počas tých ťažkých mesiacov v táboroch veľkou pomocou. Ako pomazaná nasledovníčka nášho Pána Ježiša Krista určite hneď dostala svoju nebeskú odmenu. — Zjavenie 14:13.

Prepustenie a život po ňom

Keď sa v máji 1945 skončila vojna a keď sme boli oslobodení, bola som taká slabá, že som sa nedokázala ani tešiť z toho, že jarmo utláčateľov bolo konečne rozdrvené; nemohla som sa ani pripojiť ku konvojom, ktoré odvážali prepustených väzňov do krajín, ktoré boli ochotné ich prijať. Tri mesiace som zostala v nemocnici, aby som opäť nadobudla silu. Potom ma odviezli do Švédska, ktoré sa stalo mojím novým domovom. Ihneď som sa spojila so svojimi kresťanskými bratmi a sestrami a časom som sa ujala aj vzácneho pokladu zvestovateľskej služby.

V roku 1949 som sa vydala za Lennarta Josefssona, ktorý roky slúžil ako cestujúci dozorca Jehovových svedkov. Aj on bol počas druhej svetovej vojny uväznený za to, že sa držal svojej viery. Náš spoločný život sme začali 1. septembra 1949 ako priekopníci. Boli sme pridelení slúžiť v meste Borås. Počas prvých rokov sme tu každý týždeň pravidelne viedli desať biblických štúdií so záujemcami. Mali sme radosť, že sme mohli vidieť, ako sa v priebehu deviatich rokov stali z jedného zboru v Boråse tri zbory, a teraz je ich tu už päť.

Nemohla som zostať dlho priekopníčkou, lebo v roku 1950 sa nám narodila dcéra a o dva roky neskôr syn. A tak som mala príjemnú výsadu učiť svoje deti vzácnu pravdu, ktorú ma naučil ten milý brat v Maďarsku, keď som mala ešte len 16 rokov: „Slúžiť Jehovovi je najväčšia česť, akú môže človek mať.“

Keď sa pozerám späť na svoj život, uvedomujem si, že som okúsila pravdivosť toho, čo napísal učeník Jakub, keď nám pripomínal Jóbovu vytrvalosť: „Jehova je veľmi nežný v náklonnosti a milosrdný.“ (Jakub 5:11) Hoci som aj ja vytrpela hrozné skúšky, som bohato požehnaná dvoma deťmi, ich manželskými partnermi a šiestimi vnúčatami — ktorí sú všetci ctiteľmi Jehovu. Okrem toho mám mnoho, mnoho duchovných detí a vnúčat, z ktorých niektoré slúžia ako priekopníci a misionári. Teraz je mojou veľkou nádejou, že sa stretnem s milovanými, ktorí spia v smrti, a že ich objímem, keď vstanú zo svojich pamätných hrobiek. — Ján 5:28, 29.

[Obrázok na strane 31]

V službe vo Švédsku po druhej svetovej vojne

[Obrázok na strane 31]

S manželom