Je neprávosť nevyhnutná?

„napriek všetkému stále verím, že ľudia majú v skutočnosti dobré srdce. Jednoducho nedokážem stavať svoje nádeje na základe pozostávajúcom zo zmätku, biedy a smrti.“ — Anne Franková.

TIETO dojímavé slová si Anne Franková, pätnásťročné židovské dievča, zapísala do svojho denníka krátko pred svojou smrťou. Jej rodina sa skrývala viac než dva roky v jednej podkrovnej miestnosti v Amsterdame a jej nádeje na lepší svet boli zmarené, keď udavač prezradil nacistom miesto ich pobytu. V nasledujúcom roku, v roku 1945, Anne zomrela na týfus v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Šesť miliónov ďalších Židov stihol podobný osud.

Hitlerov diabolský plán na vyhladenie celého jedného národa je azda najhorším, i keď nie jediným prípadom rasovej neprávosti v tomto storočí. V roku 1994 bolo v Rwande vyvraždených vyše pol milióna Tutsiov len preto, že patrili k „nesprávnemu“ kmeňu. A cez prvú svetovú vojnu zahynulo v etnických čistkách asi milión Arménov.

Kruté tváre neprávosti

Genocída nie je jedinou tvárou neprávosti. Sociálna neprávosť odsudzuje na život v zdrvujúcej biede približne pätinu ľudského rodu. A čo je ešte horšie, podľa údajov skupiny pre ľudské práva Anti-Slavery International vyše 200 000 000 ľudí je v otroctve. Je dosť možné, že dnes je vo svete viac otrokov než v ktoromkoľvek inom období v dejinách. Nemusia byť predávaní na verejných aukciách, ale ich pracovné podmienky sú často horšie, než boli pracovné podmienky väčšiny otrokov v minulosti.

Neprávosť v právnej oblasti olupuje milióny ľudí o ich základné práva. „Takmer každý deň sú niekde na svete páchané ukrutné veci vo sfére ľudských práv,“ uvádza organizácia Amnesty International vo svojej správe za rok 1996. „Najzraniteľnejší sú chudobní a inak znevýhodnení ľudia, najmä ženy, deti, starí ľudia a utečenci.“ V správe sa uvádza: „V niektorých krajinách sa štruktúry národného štátu takmer úplne rozpadli a nezostal žiaden zákonný systém ochrany slabých pred silnými.“

V roku 1996 boli desaťtisíce ľudí zadržané a mučené vo viac než sto krajinách. A v nedávnych rokoch státisíce ľudí jednoducho zmizli; je zjavné, že boli unesení buď bezpečnostnými zložkami, alebo teroristickými skupinami. Mnohí z nich sú považovaní za mŕtvych.

Pravda, vojny sú nevyhnutne nespravodlivé, ale je to tak v stále väčšej miere. Terčom novodobých vojen je civilné obyvateľstvo vrátane žien a detí. A nie je to len preto, že sú bezohľadne bombardované mestá. Rutinne sú znásilňované ženy a dievčatá, čo býva súčasťou vojenských operácií, a mnohé povstalecké skupiny násilne unášajú deti, aby ich vyškolili za zabijakov. Správa Spojených národov nazvaná „Účinok ozbrojených konfliktov na deti“ komentuje tieto trendy: „Stále väčšia časť sveta je vťahovaná do bezútešného morálneho vákua.“

Niet pochybností o tom, že pre toto morálne vákuum je svet plný neprávosti — či už rasovej, sociálnej, súdnej alebo vojenskej. Samozrejme, to nie je nič nové. Pred viac než dvetisícpäťsto rokmi jeden hebrejský prorok nariekal: „Zákon [je] neúčinný a právo sa nikdy nedostáva navrch, lebo nešľachetník obkľučuje spravodlivého, preto sa právo kriví.“ (Habakuk 1:4, Evanjelický preklad) I keď vždy bolo veľa neprávosti, 20. storočie treba určite klasifikovať ako vek, v ktorom miera neprávosti dosiahla nové vrcholy.

Je neprávosť závažná?

Keď trpíte následkom neprávosti, je to závažné. Je to závažné preto, lebo to väčšinu ľudského rodu olupuje o právo na šťastie. A je to závažné aj preto, že neprávosť často vyvoláva krvavé konflikty, ktoré ďalej udržujú oheň neprávosti.

Pokoj a šťastie sú neoddeliteľne späté s právom, kým neprávosť marí nádej a potláča optimizmus. Ako vyplýva z tragického zistenia Anne Frankovej, ľudia nedokážu stavať svoje nádeje na základe pozostávajúcom zo zmätku, biedy a smrti. Tak ako ona, všetci túžime po niečom lepšom.

Táto túžba priviedla úprimných ľudí k snahám zaviesť do ľudskej spoločnosti určitú mieru práva. Preto Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú v roku 1948 prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov, uvádza: „Všetci ľudia sa narodili slobodní a sú si rovní, čo sa týka dôstojnosti i práv. Sú obdarení rozumom a svedomím a mali by sa k sebe správať v duchu bratstva.“

To sú iste ušľachtilé slová, ale ľudstvo je stále ďaleko od uskutočnenia tohto cenného cieľa — spravodlivej spoločnosti, v ktorej sa každý teší z rovnakých práv a každý zaobchádza so svojím blížnym ako so svojím bratom. Uskutočnenie tohto cieľa, ako uvádza preambula Deklarácie OSN, by slúžilo ako „základ slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“.

Je neprávosť v ľudskej spoločnosti natoľko zakorenená, že nikdy nebude odstránená? Alebo bude nejako položený pevný základ pre slobodu, spravodlivosť a mier? Ak áno, kto by ho mohol položiť a zaistiť, aby z toho mali úžitok všetci?

[Prameň ilustrácie na strane 3]

UPI/​Corbis-Bettmann