Útek hugenotov na slobodu

„My, kráľ a kráľovná... týmto vyhlasujeme, že všetci francúzski protestanti, ktorí budú hľadať útočište a dopravia sa do nášho kráľovstva, budú mať nielen našu kráľovskú ochranu... ale vynaložíme tiež úsilie na to, aby sme ich všetkými primeranými spôsobmi a prostriedkami podporovali a aby sme im pomáhali... aby ich život a existencia v tejto ríši mohli byť pre nich príjemné a ľahké.“

TAK znie vyhlásenie anglického kráľa Viliama a kráľovnej Márie z roku 1689. Ale prečo museli francúzski protestanti, známi ako hugenoti, hľadať útočište a ochranu mimo Francúzska? Prečo by nás mal ich útek z Francúzska zaujímať dnes, asi po 300 rokoch?

Európa 16. storočia bola sužovaná vojnami a spormi súvisiacimi s náboženstvom. Ani Francúzsko so svojimi náboženskými vojnami (1562–1598) medzi katolíkmi a protestantmi neuniklo tomuto zmätku. V roku 1598 však francúzsky kráľ Henrich IV. podpísal Nantský tolerančný edikt poskytujúci protestantským hugenotom istú mieru náboženskej slobody. Toto právne uznanie dvoch náboženstiev bolo v Európe niečím jedinečným. Na istý čas to ukončilo náboženské povstania, ktoré pustošili Francúzsko 16. storočia vyše 30 rokov.

Hoci Nantský edikt mal byť „večný a neodvolateľný“, v roku 1685 bol zrušený Fontainebleauským ediktom. Francúzsky filozof Voltaire neskôr opísal toto zrušenie ako „jednu z veľkých tragédií Francúzska“. Z krátkodobého hľadiska to spôsobilo, že asi 200 000 hugenotov utieklo do iných krajín. Jeho následky však boli dlhodobé. Ale prečo bol ten skorší edikt, ktorý podporoval náboženskú znášanlivosť, zrušený?

Odpor od začiatku

I keď Nantský edikt oficiálne platil skoro 90 rokov, jedna historička hovorí, že už „zomieral, keď bol v roku 1685 zavraždený“. Skutočne, tento edikt nebol postavený na pevných základoch. Od začiatku prispieval k tomu, čo bolo opísané ako „studená vojna“ medzi katolíckym duchovenstvom a tým, čo bolo nazvané „RPR“ (takzvané reformované vyznanie). Už od vydania tohto ediktu v roku 1598 približne do roku 1630 bol odpor proti nemu vyjadrovaný pri verejných debatách medzi protestantmi a katolíkmi i pri vydávaní cirkevných literárnych diel. Neznášanlivosť však mala mnoho podôb.

Po tom, čo francúzska vláda v rokoch 1621 až 1629 proti protestantom bojovala, pokúsila sa zahnať ich do katolíckeho ovčinca pomocou radu donucovacích opatrení. Pod vládou Ľudovíta XIV., nazývaného „kráľ Slnko“, sa toto trápenie zintenzívnilo. Jeho politika prenasledovania viedla k zrušeniu Nantského ediktu.

Prísne obmedzenia

Súčasťou prísnych obmedzení bolo postupné odoberanie občianskych práv protestantom. V rokoch 1657 až 1685 bolo proti hugenotom vydaných asi 300 nariadení, ktoré boli často navrhnuté duchovenstvom. Tieto nariadenia postihovali každú oblasť ich života. Hugenotom bolo napríklad zakázané pôsobiť v obrovskom množstve povolaní, ako napríklad v medicíne, v práve, a dokonca v pôrodníctve. Pokiaľ ide o pôrodníctvo, jedna historička to zdôvodnila: „Ako by bolo možné zveriť čísi život kacírovi, ktorého cieľom je zničiť jestvujúci poriadok?“

V roku 1677 útlak ešte zosilnel. Hugenot, ktorý bol prichytený, ako sa pokúša obrátiť katolíka na svoju vieru, dostal pokutu tisíc francúzskych livier. Štátne fondy z neúmerne vysokých daní sa používali na obracanie hugenotov na katolicizmus. V roku 1675 dalo katolícke duchovenstvo kráľovi Ľudovítovi XIV. 4,5 milióna francúzskych livier so slovami: „Svoj prejav vďačnosti teraz musíš zavŕšiť tak, že použiješ svoju moc a toto kacírstvo úplne vyhladíš.“ Touto taktikou „kupovania“ konvertitov bolo za tri roky obrátených na katolicizmus asi 10 000 hugenotov.

V roku 1663 bolo prestúpenie na protestantizmus vyhlásené za nezákonné. Jestvovali tiež obmedzenia v tom, kde mohli hugenoti bývať. Príkladom takých krajných opatrení je, že deti vo veku sedem rokov sa mohli stať katolíkmi aj proti vôli svojich rodičov. Protestantskí rodičia museli platiť svojim deťom vzdelávanie, ktoré im poskytovali jezuiti alebo iní katolícki učitelia.

Ďalšou zbraňou na utláčanie hugenotov bola tajná Compagnie du Saint-Sacrement (Spoločnosť Najsvätejšej sviatosti). Bola to katolícka organizácia, ktorá podľa historičky Janine Garrissonovej ako „obrovská sieť“ pokrývala celé Francúzsko. Keďže prenikala do najvyšších spoločenských vrstiev, nechýbali jej ani peniaze, ani informácie od špiónov. Garrissonová vysvetľuje, že táto spoločnosť používala mnohé taktiky: „Od nátlaku cez obmedzovanie až po manipulovanie a verejné odsúdenie Compagnie používala všetky prostriedky, aby oslabila protestantskú komunitu.“ Napriek tomu väčšina hugenotov počas tohto obdobia prenasledovania vo Francúzsku zostala. Historička Garrissonová poznamenáva: „Je ťažko pochopiteľné, prečo protestanti neopustili kráľovstvo vo väčšom počte v čase, keď nepriateľstvo voči nim postupne narastalo.“ Útek na slobodu bol však nakoniec nutný.

Zase tam, kde boli

Mier v Nijmegene (1678) a prímerie v Rezne (1684) oslobodili kráľa Ľudovíta XIV. od zahraničných vojen. Na druhej strane Kanála, v Anglicku, sa vo februári 1685 stal kráľom katolík. Ľudovít XIV. mohol túto novú situáciu využiť. Niekoľko rokov predtým vydalo katolícke duchovenstvo vo Francúzsku štyri galikánske články, ktoré obmedzili pápežskú moc. V tom čase pápež Inocent XI. „považoval francúzsku cirkev takmer za odpadlícku“. Zrušením Nantského ediktu si teda Ľudovít XIV. mohol zlepšiť poškvrnenú povesť a obnoviť normálne vzťahy s pápežom.

Kráľova politika voči protestantom sa stala nad slnko jasnejšou. Mierne metódy (presviedčanie a zákony) boli očividne neúčinné. Naproti tomu nedávne dragonádya boli úspešné. A tak v roku 1685 Ľudovít XIV. podpísal Fonainebleauský edikt, ktorým zrušil Nantský edikt. Prudké prenasledovanie spojené s týmto zrušením dostalo hugenotov do ešte horšieho postavenia, než aké mali pred Nantským ediktom. Čo mali teraz robiť?

Ukrývať sa, bojovať alebo ujsť?

Niektorí hugenoti sa rozhodli vykonávať uctievanie tajne. Keď im zničili ich miesta zhromaždení a keď bolo ich verejné uctievanie zakázané, zmenili sa na ‚Cirkev púšte‘, čiže zhromaždenia konali ilegálne. Dialo sa to aj napriek tomu, že tí, ktorí usporadúvali také zhromaždenia, riskovali odsúdenie na smrť podľa zákona schváleného v júli 1686. Niektorí hugenoti sa zriekli svojej viery a mysleli si, že neskôr sa budú môcť znovu obrátiť. Takíto konvertiti praktizovali povrchný katolicizmus, ktorý neskoršie generácie napodobňovali.

Vláda sa snažila také obrátenia posilniť. Na to, aby nový konvertita dostal prácu, musel predložiť osvedčenie o svojom katolíctve podpísané farárom, ktorý si zapisoval jeho účasť na bohoslužbách. Ak deti neboli pokrstené a vychovávané ako katolíci, mohli byť rodičom odobraté. Školy mali podporovať katolícke vzdelávanie. Vynakladalo sa úsilie, aby boli vydané prokatolícke náboženské diela pre „ľudí Knihy [Biblie]“, ako volali protestantov. Vláda vytlačila viac než milión kníh a poslala ich do oblastí, kde sa obrátilo veľké množstvo ľudí. Tieto opatrenia boli také prísne, že ak nejaký chorý odmietol katolícke posledné pomazanie a potom sa uzdravil, bol na doživotie odsúdený do väzenia či na galeje. A keď neskôr zomrel, jeho telo bolo iba vyhodené, akoby to bol odpad, a jeho majetok bol skonfiškovaný.

Niektorí hugenoti sa uchýlili k ozbrojenému odporu. V roku 1702 sa v oblasti Cévennes, známej svojou náboženskou horlivosťou, vzbúrili bojovní hugenoti nazývaní camisardi. Ako odvetu za prepady a nočné útoky camisardov vládne vojská vypaľovali dediny. Hoci ojedinelé útoky hugenotov ešte nejaký čas pokračovali, do roku 1710 moc armády kráľa Ľudovíta XIV. camisardov rozdrvila.

Ďalšou reakciou hugenotov bol útek z Francúzska. Táto emigrácia bola nazvaná pravá diaspóra. Keď hugenoti odchádzali, boli väčšinou chudobní, lebo majetok im skonfiškoval štát, pričom časť tohto bohatstva získala katolícka cirkev. A tak utiecť nebolo ľahké. Francúzska vláda okamžite reagovala na to, čo sa dialo, strážením únikových ciest a prehľadávaním lodí. Piráti drancovali lode opúšťajúce Francúzsko, lebo za zajatie utečencov bola vypísaná odmena. Hugenoti, ktorí boli pristihnutí na úteku, museli počítať s krutým trestom. Situáciu im sťažovali ešte špehovia, ktorí pôsobili v komunitách a pokúšali sa zistiť mená a trasy tých, ktorí plánovali útek. Zadržiavanie listov, podvrhy a intrigy boli na dennom poriadku.

Vítaná záchrana

Útek hugenotov z Francúzska a ich privítanie v hostiteľských krajinách boli známe ako Záchrana. Hugenoti utekali do Holandska, Švajčiarska, Nemecka a Anglicka. Neskôr išli niektorí do Škandinávie, Ameriky, Írska, Západnej Indie, Južnej Afriky a Ruska.

Viaceré európske krajiny vydali edikty, ktoré povzbudzovali hugenotov, aby sa tam prisťahovali. K takýmto podnetom patrilo bezplatné štátne občianstvo, oslobodenie od daní a bezplatné členstvo v remeselníckych cechoch. Podľa historičky Elisabeth Labroussovej boli hugenoti zväčša „mladí muži... priebojní, energickí poddaní výnimočnej mravnej hodnoty“. Francúzsko tak na vrchole svojej moci stratilo zručných pracovníkov mnohých povolaní. Áno, „majetok, prosperita a technológie“ odišli za hranice. V tom, že rôzne krajiny ponúkali hugenotom útočisko, zohrali úlohu aj náboženské a politické činitele. Ale aké dlhodobé následky malo toto vysťahovalectvo?

Zrušenie Nantského ediktu a prenasledovanie, ktoré ho sprevádzalo, vyvolali odmietavú medzinárodnú reakciu. Viliam Oranžský využil protifrancúzske cítenie, aby sa stal kráľom Holandska. A stal sa aj kráľom Veľkej Británie, keď s pomocou hugenotských hodnostárov nahradil katolíckeho kráľa Jakuba II. Historik Philippe Joutard hovorí, že „politika Ľudovíta XIV. voči protestantom bola jednou z hlavných príčin zvrhnutia Jakuba II. [a] vytvorenia Augsburskej ligy... [Tieto] udalosti znamenali obrat v dejinách Európy, keďže viedli k nahradeniu francúzskej nadvlády anglickou.“

Hugenoti hrali v Európe dôležitú úlohu aj v kultúre. Svoju novonájdenú slobodu využili na tvorbu literatúry, ktorá pomáhala formovať filozofiu osvietenstva a myšlienok tolerancie. Napríklad istý francúzsky protestant preložil diela anglického filozofa Johna Locka, ktoré šírili myšlienku prirodzených práv. Ďalší protestantskí pisatelia zdôrazňovali dôležitosť slobody svedomia. Rozvinula sa myšlienka, že poslušnosť vládcom je relatívna a že by mohla byť odmietnutá, ak by vládcovia porušili dohodu, ktorá existuje medzi nimi a ľudom. Takto bolo zrušenie Nantského ediktu, ako vysvetľuje historik Charles Read, „jedným zo zrejmých činiteľov, ktoré prispeli k Francúzskej revolúcii“.

Poučili sa?

Vzhľadom na nepriaznivé následky prenasledovania a vzhľadom na to, že štát stratil mnohých cenných ľudí, markíz de Vauban, vojenský poradca kráľa Ľudovíta XIV., nabádal kráľa, aby obnovil Nantský edikt, keď povedal: „Obrátenie sŕdc prináleží len Bohu.“ Teda prečo sa francúzsky štát nepoučil z tejto lekcie a nezmenil svoje rozhodnutie? Jedným z činiteľov, ktoré k tomu určite prispeli, bola kráľova obava z oslabenia štátu. Navyše to bolo výhodné na podporu katolíckej obrody a náboženskej neznášanlivosti vo Francúzsku 17. storočia.

Udalosti okolo zrušenia ediktu vyvolávajú u niektorých otázku: „Do akej miery môže spoločnosť dovoliť a tolerovať pluralizmus?“ Skutočne, ako si historici všimli, o príbehu hugenotov nemožno uvažovať bez zamyslenia sa nad „mašinériou moci a jej skazenosťou“. V dnešnej spoločnosti, ktorá je rasovo a nábožensky čoraz rozmanitejšia, je útek hugenotov na slobodu bolestnou pripomienkou toho, čo sa stane, keď politici podnecovaní cirkvou nadradia svoje záujmy nad najlepšie záujmy ľudí.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 28]

Dragonády

Obracanie na vieru terorom

Niektorí považovali dragúnov za „vynikajúcich misionárov“. Medzi hugenotmi však vzbudzovali hrôzu a v niekoľkých prípadoch sa celé dediny obrátili na katolicizmus, keď počuli o ich príchode. Ale kto boli títo dragúni?

Dragúni boli ťažko ozbrojení vojaci ubytovaní v domoch hugenotov s cieľom zastrašovať ich. Takéto použitie dragúnov bolo známe ako dragonády. Aby sa zväčšilo bremeno naložené na rodinu, počet vojakov poslaných do domácnosti bol neprimeraný možnostiam rodiny. Dragúni mali oprávnenie zaobchádzať s rodinami brutálne, nedať im spať a ničiť im majetok. Ak sa obyvatelia zriekli protestantskej viery, dragúni odišli.

V roku 1681 boli dragonády použité pri obracaní na katolicizmus v Poitou (západné Francúzsko), v oblasti s vysokou koncentráciou hugenotov. Za niekoľko mesiacov sa obrátilo 30 000 až 35 000 ľudí. Tie isté prostriedky boli v roku 1685 použité aj v iných hugenotských enklávach. Za niekoľko mesiacov sa svojej viery zrieklo 300 000 až 400 000 ľudí. Podľa historika Jeana Quéniarta úspech dragonád „viedol nevyhnutne k Zrušeniu [Nantského tolerančného ediktu], lebo teraz sa zdalo, že je možné ho zrušiť“.

[Prameň ilustrácie]

© Cliché Bibliothèque Nationale de France, Paris

[Obrázok na strane 25]

Vyhlásenie z roku 1689 ponúkalo azyl francúzskym protestantom, ktorí hľadali úľavu od náboženského útlaku

[Prameň ilustrácie]

S dovolením The Huguenot Library, Huguenot Society of Great Britain and Ireland, London

[Obrázok na strane 26]

Zrušenie Nantského ediktu z roku 1685 (prvá strana tohto zrušenia)

[Prameň ilustrácie]

Documents conservés au Centre Historique des Archives nationales à Paris

[Obrázok na strane 26]

Boli zničené mnohé protestantské kostoly

[Prameň ilustrácie]

© Cliché Bibliothèque Nationale de France, Paris