Usiloval som sa byť ‚robotníkom, ktorý sa nemá za čo hanbiť‘
ROZPRÁVA ANDRÉ SOPPA
Vo svete zúrila druhá svetová vojna, ktorá so sebou priniesla neopísateľné krviprelievanie a beznádej. Ako signalista nemeckého námorníctva pôsobiaceho blízko Narviku v Nórsku som mal možnosť priamo vidieť neľudské zaobchádzanie človeka s človekom. V noci, ukrytý vo fjordoch, som pozoroval nadpozemskú krásu polárnej žiary, čo ma viedlo k hlbokým úvahám o živote. Bol som si istý, že Boh, ktorý stvoril takéto veci, nemôže byť zodpovedný za vojnové šialenstvo.
NARODIL som sa v roku 1923 v malej dedinke Lassoth (v dnešnom Poľsku) blízko českých hraníc a vyrastal som v chudobnej roľníckej rodine. Moji rodičia boli aktívni katolíci a náboženstvo hralo v našom živote významnú úlohu. No už veľmi skoro som začal mať pochybnosti o svojom náboženstve. V našej dedinke boli tri protestantské rodiny a katolíci ich vyobcovali z komunity. Nedokázal som pochopiť, prečo by to tak malo byť. V škole sme sa učili katechizmus. Ale jedného dňa, keď som kňaza požiadal, aby nám vysvetlil Trojicu, som namiesto odpovede dostal desať rán trstenicou. No moje rozčarovanie z cirkvi sa ešte prehĺbilo po zážitku, ktorý som mal ako 17-ročný. Rodičia mojej matky zomreli v rozpätí jedného mesiaca a moja matka nemala dosť peňazí na zaplatenie dvoch cirkevných pohrebov. A tak požiadala kňaza, či by mu mohla zaplatiť neskôr. „Vaši rodičia mali nejaký majetok, však?“ povedal kňaz. „Predajte ho a peniaze použite na pohreb.“
Niekoľko rokov predtým, keď sa v roku 1933 Hitler dostal k moci, sme mali zakázané hovoriť po poľsky; museli sme hovoriť po nemecky. Tí, ktorí to odmietli alebo ktorí sa nedokázali naučiť po nemecky, postupne mizli — ako sme sa dozvedeli neskôr, boli poslaní do koncentračných táborov. Dokonca aj meno našej dediny bolo zmenené na nemecké meno Grünfliess. Zo školy som odišiel vo veku 14 rokov, a keďže som nebol členom Hitlerovej mládeže, bolo pre mňa ťažké nájsť si zamestnanie. Časom som však bol prijatý za kováčskeho učňa. Keď sa začala vojna, v kostoloch sa predkladali modlitby za Hitlera a za nemeckých vojakov. Uvažoval som, či sa podobné modlitby vyslovujú aj na opačnej strane frontu.
Služba v nemeckom námorníctve
V decembri 1941 som sa prihlásil k nemeckému námorníctvu a začiatkom roku 1942 som bol poslaný na nórske pobrežie slúžiť na výzvednej lodi. Našou úlohou bolo sprevádzať lode prevážajúce vojakov, muníciu alebo tovar medzi Trondheimom a Oslo. Bolo to práve na mori, keď som začul dvoch námorníkov rozprávať sa o konci sveta, ktorý predpovedá Biblia. Hoci sa báli hovoriť o tom otvorene, povedali mi, že ich rodičia boli spojení s Jehovovými svedkami, ale že oni nenasledovali ich príklad. To bolo prvýkrát, čo som počul o Jehovových svedkoch.
Keď sa vojna skončila, Briti nás uväznili a vydali Američanom, ktorí nás mali dopraviť späť do Nemecka. Tých z nás, ktorých domovy boli v zóne obsadenej Sovietmi, poslali do väzenského tábora v Liévine v severnom Francúzsku na práce v uhoľných baniach. Bolo to v auguste 1945. Spomínam si, ako som sa jedného z francúzskych strážcov spýtal, akého je náboženstva. „Som katolík,“ odpovedal. Keďže aj ja som bol katolík, spýtal som sa ho, čo sme si navzájom urobili, že sme teraz nepriateľmi. „Nemá zmysel snažiť sa tomu rozumieť. Je to proste tak,“ znela jeho odpoveď. Pre mňa to však bolo absurdné, aby ľudia toho istého náboženstva medzi sebou bojovali a navzájom sa zabíjali.
Lúč svetla v uhoľnej bani
Hneď prvý deň, ktorý som strávil v bani spolu s miestnymi baníkmi, sa istý Evans Emiot so mnou podelil o sendviče. Pôvodom bol z Ohia v Spojených štátoch, no už niekoľko rokov žil vo Francúzsku. Hovoril mi o svete, kde už nebudú vojny. Žasol som nad jeho láskavým postojom. Neprechovával voči mne nijakú nevraživosť, a to aj napriek tomu, že ja som bol Nemec a on Američan. Nemali sme viac kontakt až do roku 1948, keď mi dal brožúrku „Knieža pokoja“. V nej som sa konečne dočítal o dobrom Bohu, ktorý nenávidí vojny — o takom Bohu som uvažoval, keď som pozoroval polárnu žiaru. Rozhodol som sa nájsť náboženstvo, ktoré učí tieto veci. No keďže Evans pracoval v inej časti bane, nemohol som sa s ním skontaktovať. Obchádzal som rôzne náboženské skupiny vo väzenskom tábore a pýtal som sa ich, či nevedia niečo o tej brožúre, ale bezvýsledne.
Nakoniec som bol v apríli 1948 prepustený z väzenského tábora a stal som sa slobodným robotníkom. Hneď nasledujúcu nedeľu ma prekvapil zvuk malého zvončeka zvoniaceho na ulici. Aký som bol šťastný, keď som uvidel Evansa! Bol tam so skupinou Jehovových svedkov, ktorí mali na sebe pútače oznamujúce námet verejnej prednášky. Svedok, ktorý zvonil tým zvončekom, bol Marceau Leroy, ktorý je dnes členom výboru odbočky vo Francúzsku. Zoznámili ma s nemecky hovoriacim Poliakom Jozefom Kulczakom, ktorý za svoju vieru trpel v koncentračných táboroch. Pozval ma na zhromaždenie v ten večer. Nerozumel som veľa z toho, čo sa tam hovorilo, ale keď každý prítomný zodvihol ruku, spýtal som sa spolusediaceho, prečo to robia. „To sú tí, ktorí môžu na budúci týždeň ísť kázať do Dunkerque.“ „Môžem ísť aj ja?“ spýtal som sa. „Nuž, áno!“ znela odpoveď. Ďalšiu nedeľu som už kázal z domu do domu. Hoci nie každý, koho sme stretli, bol ochotný počúvať, zo služby som sa tešil a čoskoro som už kázal pravidelne.
Učím sa ovládať svoj temperament
Krátko nato začali svedkovia kázať v barakoch, kde bývali nemeckí väzni prepustení na slobodu. To nebolo pre mňa ľahké, lebo som tam bol dobre známy svojou výbušnou povahou. Keď ma niekto nechcel brať vážne, vyhrážal som sa mu: „Daj si pozor, lebo bude zle!“ Raz som pri práci v bani dokonca udrel niekoho, kto sa posmieval Jehovovi.
S Jehovovou pomocou som však dokázal zmeniť svoju osobnosť. Jedného dňa, keď sme kázali v týchto barakoch, skupina opitých mužov obťažovala niekoľkých svedkov. Bratia, ktorí boli so mnou, poznali moju výbušnú povahu, a tak sa mi snažili zabrániť v tom, aby som do situácie zasahoval, ale jeden z tých mužov sa hrozivo priblížil až ku mne a začal si vyzliekať kabát. Zišiel som z bicykla, dal som mu podržať svoj bicykel a vložil som si ruky do vreciek. Ten muž zostal taký prekvapený, že ma začal počúvať. Povedal som mu, aby išiel domov, vyspal sa a aby potom prišiel na verejnú prednášku. A tak sa aj stalo! O tretej popoludní tam bol. Nakoniec asi 20 bývalých väzňov prijalo posolstvo. Ja som bol pokrstený v septembri 1948.
Naplnený, ale odmeňujúci program
Dostal som za úlohu starať sa o obvody, v ktorých sme mali kázať, a súčasne nachádzať miesta, kde by sme mohli mať verejné prednášky. S týmto cieľom som niekedy cestoval okolo 50 kilometrov na malej motorke, často pred nočnou zmenou v bani. Potom, počas víkendov, sme do týchto obvodov prichádzali autobusom a v jednotlivých obvodoch sme nechávali dvoch alebo štyroch zvestovateľov spolu s rečníkom. Keď sme vo väčších mestách našli vhodné miesto, naukladali sme svoje kufre na kopu, ktorá nám slúžila ako rečnícky pult. Často sme na sebe mali pútače, ktoré oznamovali tému verejnej prednášky, na ktorú sme ľudí pozývali.
V roku 1951 som sa zoznámil so Jeannette Chauffourovou, svedkyňou z Reimsu. Bola to láska na prvý pohľad, a tak sme sa o rok, 17. mája 1952, zosobášili. Presťahovali sme sa do Pecquencourtu, baníckeho mestečka blízko Douai. Krátko nato som však začal mať zdravotné ťažkosti. Zistili mi silikózu, chorobu dýchacích ciest, ktorú spôsobuje práca v bani, no ja som si nedokázal nájsť žiadnu inú prácu. A tak keď sme boli v roku 1955 na medzinárodnom zjazde v Norimbergu v Nemecku požiadaní pomôcť malému zboru v Kehli, malom priemyselnom mestečku na rieke Rýn, nič nám nebránilo presťahovať sa tam. V tom čase mal zbor iba 45 zvestovateľov. Počas nasledujúcich siedmich rokov, čo sme slúžili s týmto zborom, sa počet zvestovateľov zvýšil na 95.
Ďalšie výsady služby
Keď sme videli, že náš zbor je už pevne založený, požiadali sme Spoločnosť o pridelenie do zvláštnej priekopníckej služby vo Francúzsku. Na naše veľké prekvapenie sme boli pridelení do Paríža. Tých osem mesiacov, ktoré sme tam strávili, bolo naplnených veľkou radosťou. Spolu so Jeannette sme mali výsadu viesť 42 biblických štúdií. Päť z našich študentov bolo pokrstených počas nášho pobytu v Paríži a 11 ďalších prijalo pravdu o niečo neskôr.
Keďže sme bývali v Latinskej štvrti, často sme stretávali profesorov zo Sorbony. Jeden profesor filozofie, ktorý už bol na dôchodku a praktizoval uzdravovanie vierou, začal študovať Bibliu a nakoniec sa stal Jehovovým svedkom. Jedného dňa som začal biblický rozhovor s istým stavebným inžinierom, ktorý mal blízky kontakt s jezuitskými učiteľmi. Do nášho bytu prišiel o tretej popoludní a odišiel o desiatej večer. Na naše prekvapenie však o hodinu a pol stál opäť pri našich dverách. Mal rozhovor s jezuitom, ktorý mu nedokázal odpovedať na otázky o biblických proroctvách. O jednej po polnoci išiel domov, no o siedmej ráno sa opäť vrátil. Časom sa aj on stal Jehovovým svedkom. Taký smäd po pravde bol pre mňa i pre manželku veľkým povzbudením.
Po tom, čo sme slúžili v Paríži, som bol pozvaný slúžiť ako cestujúci dozorca vo východnom Francúzsku. Bolo pre nás skutočnou radosťou navštevovať francúzsky a nemecky hovoriace zbory a posilňovať bratov. Pri návšteve zboru Rombas v Lotrinsku som stretol Stanislawa Ambroszczaka. Bol to Poliak, ktorý počas vojny slúžil na ponorke Spojencov a bojoval v nórskych vodách. Počas plavieb v tom istom mori sme teda stáli proti sebe. Teraz sme však boli bratmi a spolupracovali sme v službe nášmu Bohu, Jehovovi. Pri inej príležitosti som na zjazde v Paríži zahliadol niekoho, kto mi bol povedomý. Bol to bývalý veliteľ tábora na severe Francúzska, kde som bol uväznený. Akí šťastní sme boli, že sme mohli počas zjazdu pracovať plece pri pleci! Taká je sila Božieho Slova; premieňa bývalých nepriateľov na bratov a blízkych priateľov!
Žiaľ, po 14 rokoch služby ako cestujúci dozorca som musel túto službu pre zhoršujúce sa zdravie ukončiť. No spolu s manželkou sme boli rozhodnutí ďalej slúžiť Jehovovi čo najviac. A tak sme si našli ubytovanie i zamestnanie v mestečku Mulhouse vo východnom Francúzsku a stali sme sa priekopníkmi (evanjelistami celým časom).
Ďalším veľkým dôvodom na radosť počas rokov bolo to, že som sa mohol zúčastňovať na stavbe sál Kráľovstva. V roku 1985 som bol požiadaný, aby som zorganizoval stavebný tím pre východné Francúzsko. Využívali sme pomoc zručných remeselníkov a školili sme ochotných dobrovoľníkov, a tak sme dokázali zostaviť tím, ktorý mal podiel na stavbe alebo rekonštrukcii vyše 80 sál, z ktorých sa stali vhodné miesta na uctievanie Jehovu. Aký šťastný som bol, keď som v roku 1993 mohol pracovať na stavbe zjazdovej sály a piatich sál Kráľovstva vo Francúzskej Guyane v Južnej Amerike!
Postupujem vpred aj napriek ťažkostiam
Môžem s istotou povedať, že za posledných 50 rokov teokratickej činnosti bol môj život naplnený veľkou radosťou a výsadami služby. Žiaľ, v decembri 1995 moja drahá manželka, s ktorou som žil 43 rokov, zomrela. Hoci to bol čas veľkého zármutku — a smútim dodnes —, Jehova mi dáva silu a moji duchovní bratia a sestry mi prejavujú lásku a podporu, čo mi v priebehu času do istej miery zmenšuje bolesť.
Ešte stále mám jasne v pamäti slová jedného pomazaného brata, ktoré mi povedal na zjazde v Mníchove v roku 1963. „André,“ povedal, „nehľaď napravo ani naľavo. Bratia v koncentračných táboroch podstúpili skúšky. Teraz je na nás pokračovať ďalej. Nikdy sa nesmieme ľutovať. Preto ďalej postupuj vpred!“ Vždy som na to pamätal. Teraz, keď už pre choroby a starobu nemôžem robiť tak veľa, slová z Hebrejom 6:10 sú mi neustálym zdrojom útechy: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vašu prácu a na lásku, ktorú ste prejavovali jeho menu.“ Áno, pracovať v Jehovovej službe je najväčšou výsadou, akú človek môže mať. Za posledných 50 rokov mojím cieľom bolo, a ešte stále je, byť ‚robotníkom, ktorý sa nemá za čo hanbiť‘. — 2. Timotejovi 2:15.
[Obrázok na strane 22]
Typ lode, na akej som slúžil pri plavbách v nórskych fjordoch
[Obrázok na strane 23]
Kázanie na bicykli v severnom Francúzsku
[Obrázok na strane 23]
Pri verejných prednáškach nám ako rečnícky pult slúžila hromada kufrov
[Obrázky na strane 24]
S manželkou Jeannette, svadobná fotografia z roku 1952