„Čiernovlasá vládkyňa Sýrskej púšte“ — INTERNETOVÁ KNIŽNICA Strážnej veže

„Čiernovlasá vládkyňa Sýrskej púšte“

PLEŤ mala olivovej farby, zuby perlovo biele a oči čierne a ligotavé. Bola vzdelaná a zbehlá v jazykoch. Hovorí sa, že táto vojnová kráľovná bola inteligentnejšia než Kleopatra, a pritom možno rovnako krásna. Keďže sa odvážila postaviť proti vládnucej svetovej veľmoci v jej dňoch, splnila istú prorockú úlohu v biblickej dráme. Ešte dlho po jej smrti ju pisatelia chválili a maliari idealizovali jej vzhľad. Istý básnik 19. storočia ju opísal ako „čiernovlasú vládkyňu Sýrskej púšte“. Touto veľmi vychvaľovanou ženou bola Zenóbia — kráľovná sýrskeho mesta Palmýra.

Ako Zenóbia dosiahla také výnimočné postavenie? Aké politické pozadie viedlo k tomu, že sa dostala k moci? Čo môžeme povedať o jej charaktere? A akú prorockú úlohu táto kráľovná zohrala? Pouvažujme najprv o zemepisnom prostredí, v ktorom sa táto dráma odohrala.

Mesto na okraji púšte

Zenóbiino mesto, Palmýra, ležalo približne 210 kilometrov severovýchodne od Damasku, na severnom okraji Sýrskej púšte, kde sa pohorie Antilibanon zvažuje do planiny. Toto oázové mesto bolo približne na polceste medzi Stredozemným morom na západe a riekou Eufrat na východe. Kráľ Šalamún ho zrejme poznal ako Tadmor, miesto, ktoré bolo pre blaho jeho kráľovstva veľmi dôležité z dvoch dôvodov: ako vojenská základňa na obranu severných hraníc a ako rozhodujúci spojovací článok v reťazi karavánových miest. Preto Šalamún „prestaval Tadmor v pustatine“. — 2. Paralipomenon 8:4.

Po skončení vlády kráľa Šalamúna dejiny o meste Tadmor tisíc rokov mlčia. Ak je správne stotožňované s Palmýrou, významné postavenie začalo získavať až vtedy, keď sa Sýria v roku 64 pred n. l. stala vysunutou provinciou Rímskej ríše. „Palmýra bola pre Rím dôležitá v dvoch ohľadoch — po stránke ekonomickej a vojenskej,“ hovorí Richard Stoneman vo svojej knihe Palmyra and Its Empire—Zenobia’s Revolt Against Rome (Palmýra a jej ríša — Zenóbiina vzbura proti Rímu). Keďže toto mesto paliem sa nachádzalo na hlavnej obchodnej ceste spájajúcej Rím s Mezopotámiou a Východom, bolo cezeň prevážané obchodné bohatstvo starovekého sveta — korenie z Indie, hodváb z Číny a ďalšie druhy tovaru z Perzie, dolnej Mezopotámie a krajín Stredomoria. Rím bol od dovozu tohto tovaru závislý.

Po vojenskej stránke slúžila sýrska provincia ako nárazníkové pásmo medzi súperiacimi mocnosťami — Rímom a Perziou. Prvých 250 rokov nášho letopočtu oddeľovala Rím od jeho východného suseda rieka Eufrat. Palmýra ležala hneď za púšťou západne od mesta Dura-Európos ležiaceho na Eufrate. Rímski cisári, ako Hadrián a Valerián, rozpoznali kľúčovú polohu Palmýry a mesto navštívili. Hadrián prispel k architektonickej vznešenosti Palmýry a venoval jej mnoho štedrých darov. Valerián v roku 258 n. l. odmenil palmýrskeho šľachtica Odaenatha — Zenóbiinho manžela — udelením hodnosti rímskeho konzula za jeho úspešné ťaženie proti Perzii a za rozšírenie hraníc Rímskej ríše až do Mezopotámie. Zenóbia hrala v manželovom získaní moci dôležitú úlohu. Historik Edward Gibbon napísal: „Odaenathus vďačil za svoje úspechy do značnej miery Zenóbiinej výnimočnej múdrosti a odvahe.“

Medzičasom sa perzský kráľ Sapor rozhodol vzoprieť rímskej nadvláde a presadiť svoju zvrchovanosť nad všetkými bývalými perzskými provinciami. S hrozivou armádou vypochodoval na západ, dobyl rímske posádkové mestá Nisibis a Carrhae (Háran) a začal pustošiť severnú Sýriu a Cilíciu. Cisár Valerián osobne viedol svoje vojská proti útočníkom, ale bol Peržanmi porazený a zajatý.

Odaenathus považoval za príhodné poslať perzskému panovníkovi drahé dary s posolstvom pokoja. Kráľ Sapor však povýšenecky prikázal, aby boli tieto dary hodené do Eufratu, a žiadal vidieť Odaenatha pred sebou v postavení zajatého prosebníka. Palmýrčania na to zareagovali tak, že zhromaždili armádu púšťových nomádov a zvyšok rímskeho vojska a začali ustupujúcich Peržanov prenasledovať. Saporove vojská — unavené z ťaženia a nesúce korisť — sa proti taktike púšťových bojovníkov „napadnúť a ujsť“ nedokázali takmer vôbec brániť, a tak boli nútené utekať.

Valeriánov syn a nástupca Gallienus dal Odaenathovi ako prejav uznania za jeho víťazstvo nad Saporom titul corrector totius Orientis (vládca celého Východu). Časom si Odaenathus dal sám titul „kráľ kráľov“.

Zenóbiine pokusy o vytvorenie ríše

Odaenathus bol na vrchole svojej kariéry, keď on i jeho dedič boli v roku 267 n. l. zavraždení pravdepodobne pomstychtivým Odaenathovým synovcom. Zenóbia zaujala manželovo postavenie, pretože jej syn bol ešte príliš mladý. Keďže bola krásna, ctižiadostivá, bola to schopná organizátorka, zvyknutá zúčastňovať sa na ťaženiach so svojím manželom, a keďže vedela plynule hovoriť viacerými jazykmi, podarilo sa jej získať si rešpekt a podporu svojich poddaných — čo bol medzi beduínmi veľký úspech. Zenóbia sa rada učila, a tak sa obklopila intelektuálmi. Jedným z jej radcov bol filozof a rečník Cassius Longinus — nazývaný „živá knižnica a chodiace múzeum“. Autor Stoneman poznamenáva: „Za päť rokov po smrti Odaenatha... si Zenóbia získala v mysli ľudu postavenie vládkyne Východu.“

Na jednej strane Zenóbiinho územia bola Perzia, ktorú so svojím manželom ochromila, a na druhej strane bol upadajúci Rím. O stave Rímskej ríše v tom čase historik J. M. Roberts hovorí: „Tretie storočie bolo... pre Rím hrozným obdobím, pokiaľ ide o jeho východné i západné hranice, zatiaľ čo v ríši nastalo nové obdobie občianskej vojny a sporov o nástupníctvo. Na tróne sa vystriedalo dvadsaťdva cisárov (vrátane pretendentov).“ Naproti tomu sýrska vládkyňa mala vo svojej ríši pevné postavenie absolútneho monarchu. „Držala pod kontrolou rovnováhu medzi dvoma ríšami [Perzskou a Rímskou],“ píše Stoneman, „a tak sa mohla pokúsiť o vytvorenie tretej, ktorá by obom vládla.“

Zenóbii sa naskytla príležitosť rozšíriť svoju kráľovskú moc v roku 269 n. l., keď sa Egypt pokúsil vzoprieť proti rímskemu panstvu. Zenóbiina armáda okamžite vpochodovala do Egypta, porazila rebela a zabrala krajinu. Zenóbia sa vyhlásila za kráľovnú Egypta a začala vo svojom mene raziť mince. Jej kráľovstvo teraz siahalo od rieky Níl po rieku Eufrat. V tomto čase svojho života zastávala postavenie „kráľa juhu“, o ktorom sa hovorí v biblickom proroctve Daniela, pretože jej kráľovstvo vtedy vládlo nad oblasťou južne od Danielovej rodnej krajiny. (Daniel 11:25, 26) Dobyla aj väčšiu časť územia Malej Ázie.

Zenóbia posilnila a skrášlila svoje hlavné mesto Palmýru až do takej miery, že dosahovalo úroveň väčších miest rímskeho sveta. Odhadovaný počet obyvateľov bol vyše 150 000. Za múrmi, ktorých obvod meral údajne 21 kilometrov, bolo mesto plné veľkolepých verejných budov, chrámov, záhrad, stĺpov a monumentov. Hlavnú ulicu lemovali kolonády tvorené radmi korintských stĺpov vysokých vyše 15 metrov — ktorých bolo približne 1500. V meste bolo množstvo sôch a búst hrdinov a zámožných dobrodincov. V roku 271 n. l. postavila Zenóbia dvojicu sôch, ktoré zobrazovali ju a jej manžela. Palmýra sa trblietala na okraji púšte ako drahokam.

Jednou z najskvelejších stavieb v Palmýre bol chrám slnka, ktorý nepochybne dominoval náboženskej scéne v tomto meste. Aj Zenóbia pravdepodobne uctievala božstvá spojené so slnečným bohom. V treťom storočí však Sýria bola krajinou mnohých náboženstiev. V Zenóbiinom panstve žili ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanom, Židia, astrológovia i ctitelia slnka a mesiaca. Aký mala Zenóbia postoj k rôznym formám uctievania vo svojej ríši? Autor Stoneman píše: „Múdra vládkyňa nebude prehliadať žiadne zvyky, ktoré sa javia ako vhodné pre jej ľud... Bohovia... ako sa dúfalo, stáli na strane Palmýry.“ Zenóbia bola v náboženskom ohľade zjavne tolerantná. Stáli však bohovia „na strane Palmýry“? Čo mala priniesť Palmýre a jej „múdrej vládkyni“ blízka budúcnosť?

Cisár ‚vyburcuje svoje srdce‘ proti Zenóbii

V roku 270 n. l. sa stal rímskym cisárom Aurelián. Jeho légie úspešne zahnali a potrestali barbarov zo severu. V roku 271 n. l. Aurelián — ktorý teraz predstavoval „kráľa severu“ z Danielovho proroctva — ‚vyburcoval svoju silu a svoje srdce proti kráľovi juhu‘, ktorého predstavovala Zenóbia. (Daniel 11:25a) Aurelián poslal niektoré zo svojich vojsk priamo do Egypta a svoju hlavnú armádu viedol na východ cez Malú Áziu.

Kráľ juhu — vládna moc na čele so Zenóbiou — ‚sa roznietil do‘ vojny proti Aureliánovi „s nesmierne veľkou a mohutnou vojenskou silou“ vedenou dvoma vojvodcami, Zabdasom a Zabbaiom. (Daniel 11:25b) Aurelián však zabral Egypt a potom vyslal výpravu do Malej Ázie a Sýrie. Zenóbia bola pri Emese (teraz Homs) porazená a stiahla sa do Palmýry.

Keď Aurelián obľahol Palmýru, Zenóbia dúfala, že dostane pomoc, a vydala sa so svojím synom na útek do Perzie. Pri rieke Eufrat ju však Rimania zajali. V roku 272 n. l. sa Palmýrčania v meste vzdali. Aurelián zaobchádzal s obyvateľmi veľkoryso, vzal len obrovské množstvo koristi včítane modly z chrámu slnka a odišiel do Ríma. Rímsky cisár Zenóbiu ušetril a v roku 274 n. l. ju urobil hlavnou atrakciou svojho triumfálneho sprievodu cez Rím. Zenóbia strávila zvyšok svojho života ako rímska matróna.

Púšťové mesto zničené

Niekoľko mesiacov po dobytí Palmýry Palmýrčania vyvraždili rímsku posádku, ktorú tam Aurelián zanechal. Keď sa správa o tejto vzbure dostala k Aureliánovi, ihneď svojim vojakom nariadil, aby sa tam vrátili. Tentoraz sa obyvateľstvu hrozne pomstili. Tí, ktorí unikli nemilosrdnému vraždeniu, boli odvedení do otroctva. Pyšné mesto bolo vyplienené a zničené tak, že ho už nebolo možné obnoviť. A tak táto rušná metropola opäť upadla na niekdajšiu úroveň — „Tadmor v pustatine“.

Keď sa Zenóbia postavila proti Rímu, ona a cisár Aurelián nevedomky hrali úlohu „kráľa juhu“ a „kráľa severu“, čím splnili časť proroctva, ktoré bolo do značných podrobností zaznamenané Jehovovým prorokom približne 800 rokov vopred. (Daniel, 11. kapitola) Zenóbia si svojou výraznou osobnosťou získala obdiv mnohých. Dôležitejšia však bola jej úloha v reprezentovaní politickej moci predpovedanej v Danielovom proroctve. Jej vláda netrvala viac ako päť rokov. Palmýra, hlavné mesto Zenóbiinho kráľovstva, je dnes len obyčajnou dedinou. Dokonca aj mocná Rímska ríša už dávno stratila moc a ustúpila súčasným kráľovstvám. Aká bude budúcnosť týchto mocností? Ich osud je tiež určený istým splnením biblického proroctva. — Daniel 2:44.

[Rámček na strane 29]

Zenóbiin odkaz

Keď sa cisár Aurelián vrátil po porážke Zenóbie, kráľovnej Palmýry, do Ríma, postavil chrám slnka. Umiestnil doň sochu slnečného boha, ktorú si priniesol z jej mesta. Časopis History Today v komentári k ďalšiemu vývoju uvádza: „Aureliánovým činom s najdlhšie trvajúcimi dozvukmi je zrejme zavedenie výročného sviatku zimného slnovratu 25. decembra v roku 274 n. l. Keď sa ríša stala kresťanskou, bolo na tento deň preložené narodenie Krista, aby bolo nové náboženstvo prijateľnejšie pre tých, ktorí slávili staré sviatky. Je však udivujúce, že v konečnom dôsledku by to malo byť vďaka cisárovnej Zenóbii, že... [ľudia] slávia Vianoce.“

[Mapa/obrázok na stranách 28, 29]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

STREDOZEMNÉ MORE

SÝRIA

Antiochia

Emesa (Homs)

PALMÝRA

Damask

MEZOPOTÁMIA

Eufrat

Carrhae (Háran)

Nisibis

Dura-Európos

[Pramene ilustrácií]

Kolonáda: Michael Nicholson/Corbis

[Obrázok na strane 29]

Rímska minca pravdepodobne so zobrazením Aureliána

[Obrázok na strane 30]

Chrám slnka v Palmýre

[Prameň ilustrácie]

The Complete Encyclopedia of Illustration/J. G. Heck

[Obrázok na strane 31]

Kráľovná Zenóbia oslovuje svojich vojakov

[Prameň ilustrácie]

Giovanni Battista Tiepolo, Queen Zenobia Addressing Her Soldiers, Samuel H. Kress Collection, Photograph © Board of Trustees, National Gallery of Art, Washington

[Prameň ilustrácie na strane 28]

Detail: Giovanni Battista Tiepolo, Queen Zenobia Addressing Her Soldiers, Samuel H. Kress Collection, Photograph © Board of Trustees, National Gallery of Art, Washington