„Jehova“, alebo „Jahve“?
„SKRÍŽENÁ“, „hybridná“, „monštruózna“. Čo by mohlo spôsobiť, že znalci biblickej hebrejčiny použijú také dôrazné vyjadrenia? Ide o to, či je výslovnosť Božieho mena „Jehova“ správna. Tento spor zúri už vyše sto rokov. Zdá sa, že dnes väčšina učencov dáva prednosť dvojslabičnej výslovnosti „Jahve“. Je však výslovnosť „Jehova“ skutočne taká „monštruózna“?
Pri koreni sporu
Podľa Biblie zjavil svoje meno ľudstvu sám Boh. (2. Mojžišova 3:15) Biblické doklady ukazujú, že starovekí Boží služobníci toto meno voľne používali. (1. Mojžišova 12:8; Rút 2:4) Božie meno poznali aj iné národy. (Jozua 2:9) Platilo to zvlášť po tom, čo Židia, ktorí sa vrátili z vyhnanstva v Babylone, prišli do kontaktu s ľuďmi mnohých národov. (Žalm 96:2–10; Izaiáš 12:4; Malachiáš 1:11) Dielo The Interpreter’s Dictionary of the Bible hovorí: „Existujú závažné doklady, že v poexilovom období boli k náboženstvu Židov pritiahnutí mnohí cudzinci.“ Avšak do prvého storočia n. l. sa v súvislosti s Božím menom vyvinul poverčivý zvyk. Židovský národ napokon Božie meno nielenže prestal otvorene používať, ale niektorí ho zakazovali čo i len vyslovovať. Tak sa jeho správna výslovnosť stratila — alebo že by nie?
Čo sa dá zistiť z mena?
V hebrejskom jazyku sa Božie meno píše takto: יהוה. Tieto štyri písmená, ktoré sa čítajú sprava doľava, sa zvyčajne nazývajú tetragramaton. Mnoho mien ľudí a miest spomínaných v Biblii obsahuje skrátenú formu Božieho mena. Je možné, že tieto vlastné mená poskytujú akési vodidlo, pokiaľ ide o to, ako sa vyslovovalo Božie meno?
Podľa Georgea Buchanana, bývalého profesora z Wesleyho teologického seminára vo Washingtone, D. C., (USA) je to možné. Profesor Buchanan vysvetľuje: „V staroveku rodičia často pomenúvali svoje deti podľa svojich božstiev. To znamená, že vyslovovali mená svojich detí tak, ako sa vyslovovalo meno ich božstva. Ľudia používali tetragramaton vo svojich menách a v prostriedku mena bola vždy samohláska.“
Pouvažuj o niekoľkých príkladoch vlastných mien, ktoré sa nachádzajú v Biblii a obsahujú skrátenú formu Božieho mena. Jonatán, ktorý sa v hebrejskej Biblii objavuje ako Jehónathan či Jónathan, znamená „Jahó alebo Jahóva dal,“ hovorí profesor Buchanan. Meno proroka Eliáša je v hebrejčine ’Elijah alebo ʼElijahu. Toto meno podľa profesora Buchanana znamená „Môj Boh je Jahú alebo Jahú-va“. Podobne hebrejské meno pre Jehošafata je Jehó-šafat, čo znamená „Jahó rozsúdil“.
Dvojslabičná výslovnosť tetragramatonu ako „Jahve“ by neumožňovala, aby bola samohláska ó súčasťou Božieho mena. Ale v mnohých biblických menách, do ktorých je včlenené Božie meno, sa táto prostredná samohláska objavuje v oboch formách, aj v pôvodnej, aj v skrátenej, ako napríklad v mene Jonatán a Jehonatán. Profesor Buchanan teda o Božom mene hovorí: „Samohláska ú alebo ó sa nikdy nevynecháva. Toto slovo sa niekedy skracovalo na ‚Ja‘, ale nikdy nie na ‚Ja-ve‘... Keď sa tetragramaton vyslovoval jednou slabikou, vyslovoval sa ‚Jah‘ alebo ‚Jó‘. Keď sa vyslovoval troma slabikami, bolo to ‚Jahóva‘ alebo ‚Jahúva‘. Ak sa vôbec niekedy skracoval na dve slabiky, bolo to ‚Jahó‘.“ — Biblical Archaeology Review.
Tieto poznámky nám pomáhajú pochopiť vyhlásenie hebraistu z 19. storočia Gesenia v diele Hebrew and Chaldee Lexicon to the Old Testament Scriptures (Hebrejský a chaldejský lexikón k Písmam Starého zákona): „Keď tí, ktorí sa domnievajú, že skutočná výslovnosť [Božieho mena] bola יְהוָֹה [Je-hó-va], obhajujú svoj názor, nie sú celkom bez dôkazov. Takto môžu byť uspokojivejšie zdôvodnené skrátené slabiky יְהוֹ [Je-hó] a יוֹ [Jó], ktorými sa začína mnoho vlastných mien.“
Napriek tomu Everett Fox v úvode k svojmu novému prekladu The Five Books of Moses (Päť kníh Mojžišových) upozorňuje: „Ani staré, ani nové pokusy odhaliť ‚správnu‘ výslovnosť hebrejského [Božieho] mena neboli úspešné; ani formu ‚Jehova‘, ktorú niekedy počujeme, ani obvyklú vedeckú formu ‚Jahve‘ nemožno nezvratne dokázať.“
Vedecká diskusia bude nepochybne pokračovať. Židia prestali vyslovovať meno pravého Boha predtým, ako masoreti vyvinuli systém samohláskových značiek. Nejestvuje teda nijaký jednoznačný spôsob, ako dokázať, ktoré samohlásky sa spájali so spoluhláskami JHVH (יהוה). A predsa, práve mená biblických postáv — ktorých správna výslovnosť sa nikdy nestratila — poskytujú konkrétne vodidlo k starovekej výslovnosti Božieho mena. Z tohto dôvodu aspoň niektorí učenci súhlasia s tým, že výslovnosť „Jehova“ nie je koniec koncov taká „monštruózna“.
[Obrázky na strane 31]
„Jehova“ je najrozšírenejšia výslovnosť Božieho mena