Nevlastné rodiny môžu byť úspešné

MÔŽU BYŤ NEVLASTNÉ RODINY ÚSPEŠNÉ? MÔŽU, NAJMÄ AK VŠETCI V TAKEJTO RODINE pamätajú na to, že „celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné na učenie, na karhanie, na nápravu vecí, na ukázňovanie v spravodlivosti“. (2. Timotejovi 3:16) Keď každý uplatňuje biblické zásady, úspech je prakticky istý.

Základná vlastnosť

Biblia stanovuje iba málo konkrétnych zákonov, ktoré majú ovplyvňovať medziľudské vzťahy. Väčšinou nás povzbudzuje k tomu, aby sme si pestovali dobré vlastnosti a postoje, ktoré nás budú viesť k múdremu konaniu. Takéto dobré postoje a vlastnosti sú základom šťastného rodinného života.

Hoci sa to môže zdať samozrejmé, predsa stojí za zmienku, že základnou vlastnosťou, ktorá je nevyhnutná na to, aby bola akákoľvek rodina úspešná, je láska. Apoštol Pavol povedal: „Vaša láska nech je bez pokrytectva... V bratskej láske majte jeden k druhému nežnú náklonnosť.“ (Rimanom 12:9, 10) Slovo láska je často nesprávne používané, ale vlastnosť, o ktorej sa tu zmieňuje Pavol, je jedinečná. Je to zbožná láska a tá „nikdy nezlyháva“. (1. Korinťanom 13:8) Biblia ju opisuje ako nesebeckú vlastnosť, ktorá je pripravená slúžiť druhým. Aktívne sa usiluje o to, čo je pre druhých dobré. Je trpezlivá a láskavá, nikdy nie je žiarlivá, nevystatuje sa ani nie je domýšľavá. Nevyhľadáva svoje vlastné výhody. Je vždy ochotná pripustiť poľahčujúce okolnosti, dôverovať, dúfať, vytrvávať vo všetkom, čo môže prísť. — 1. Korinťanom 13:4–7.

Skutočná láska pomáha urovnávať spory a zjednocuje aj ľudí s úplne odlišnou výchovou a s rozdielnymi vlastnosťami. Môže tiež pôsobiť ako liek proti zdrvujúcim účinkom rozvodu rodičov alebo smrti jedného z nich. Istý muž, ktorý sa stal nevlastným otcom, opisuje veľmi vážne problémy, s ktorými sa stretol: „Často som bol natoľko zaujatý vlastnými pocitmi, že som nedokázal zobrať do úvahy city svojich nevlastných detí, a dokonca ani city svojej manželky. Musel som sa naučiť nebyť taký precitlivený. A čo je ešte dôležitejšie, musel som sa naučiť pokore.“ Láska mu pomohla urobiť potrebné zmeny.

Vlastný rodič

Láska môže pomôcť aj v tom, aby sa človek dokázal vyrovnať so vzťahom detí k ich (teraz neprítomnému) vlastnému rodičovi. Jeden nevlastný otec povedal: „Chcel som byť v srdci mojich nevlastných detí na prvom mieste. Keď navštívili svojho vlastného otca, bolo pre mňa ťažké odolať pokušeniu a nekritizovať ho. Keď sa vrátili domov po peknom dni strávenom s ním, cítil som sa hrozne. Keď s ním zažili zlý deň, mal som povznesenú náladu. V skutočnosti som sa bál, že ich stratím. Jednou z najťažších vecí, s ktorou som sa musel vyrovnať, bol fakt, že otec mojich nevlastných detí má v ich živote dôležité miesto.“

Úprimná láska pomohla tomuto nevlastnému otcovi uvedomiť si, že je nerealistické očakávať, že ho deti začnú okamžite milovať. Nemal dôvod cítiť sa odmietnutý len preto, že ho deti neprijali ihneď. Uvedomil si, že v srdci svojich detí možno nikdy nezíska rovnocenné miesto, aké mal ich vlastný otec. Deti poznali svojho vlastného otca od svojej útlej mladosti, kým nevlastný otec je prišelec, ktorý musí pracovať na tom, aby si získal ich lásku. To, čo mnohí zažili na vlastnej koži, opisuje výskumníčka Elizabeth Einsteinová slovami: „Vlastného rodiča nemožno nikdy nahradiť — nikdy. Dokonca aj rodič, ktorý zomrel alebo ktorý svoje deti opustil, má stále dôležité miesto v živote dieťaťa.“

Vedenie k disciplíne — chúlostivá záležitosť

Biblia poukazuje na to, že láskyplné vedenie k disciplíne je pre mladých ľudí životne dôležité, a to platí aj pre deti v nevlastných rodinách. (Príslovia 8:33) Mnohí odborníci začínajú súhlasiť s biblickým názorom na túto vec. Profesorka Ceres Alves de Araújová uviedla: „Je prirodzené, že nikto nemá rád obmedzenia, ale sú nutné. ‚Nie‘ je slovo, ktoré chráni.“

V nevlastnej rodine však môžu názory na vedenie k disciplíne viesť k vážnym rozporom. Nevlastné deti boli do istej miery formované dospelým človekom, ktorý teraz pri nich nie je. Je preto pravdepodobné, že si osvojili zvyky a návyky, ktoré môžu nevlastného rodiča dráždiť. A dá sa predpokladať, že nebudú chápať, prečo má nevlastný rodič taký vyhranený názor na isté veci. Ako sa dá táto situácia úspešne zvládnuť? Pavol nabáda kresťanov: ‚Usilujte sa o lásku, vytrvalosť a miernu povahu.‘ (1. Timotejovi 6:11) Kresťanská láska pomáha nevlastnému rodičovi i deťom prejavovať miernosť a trpezlivosť, keď sa učia navzájom si rozumieť. Ak je nevlastný rodič netrpezlivý, ‚hnev, zlosť a utŕhačná reč‘ môžu rýchlo zničiť akýkoľvek pokrok, ktorý už bol dosiahnutý. — Efezanom 4:31.

Prorok Micheáš nám pomáha lepšie pochopiť, čo nám v tejto oblasti pomôže. Povedal: „Čo od teba Jehova vyžaduje, než aby si uplatňoval právo a miloval láskavosť a bol skromný, keď chodíš so svojím Bohom?“ (Micheáš 6:8) Právo je životne dôležité, keď vedieme dieťa k disciplíne. No ako je to s láskavosťou? Jeden kresťanský starší spomína, že často bolo veľmi ťažké zobudiť jeho nevlastné deti v nedeľu ráno, keď mali ísť na zborové zhromaždenie. Nič im nevyčítal, ale snažil sa o láskavý prístup. Vstal zavčasu, pripravil raňajky, potom každému z nich priniesol teplý nápoj. Vďaka tomu oveľa ochotnejšie reagovali na jeho výzvu vstať z postele.

Profesorka Ana Luisa Vieira de Mattosová sa k tomu vyjadrila zaujímavým spôsobom: „Nie je dôležitý typ rodiny, ale kvalita vzťahu. Pri svojich výskumoch som zistila, že mladí ľudia, ktorí majú problémy so správaním, takmer vždy pochádzajú z rodín, kde rodičia na deti dostatočne nedohliadajú, kde nie sú stanovené pravidlá a kde chýba komunikácia.“ Ďalej uviedla: „Nedá sa ani dostatočne zdôrazniť, že výchova detí si vyžaduje aj vedieť povedať ‚nie‘.“ Okrem toho, Dr. Emily Visherová a Dr. John Visher uviedli: „V zásade platí, že vedenie k disciplíne je účinné iba vtedy, keď tomu, kto je vedený k disciplíne, záleží na reakciách človeka, ktorý mu toto vedenie poskytuje, a tiež na tom, aký má k nemu vzťah.“

Tieto vyjadrenia nás privádzajú k otázke, kto by mal v nevlastných rodinách viesť deti k disciplíne. Kto by mal byť tým, kto povie ‚nie‘? Niektorí rodičia sa po prediskutovaní týchto vecí rozhodli, že zo začiatku by mal deti k disciplíne viesť najmä vlastný rodič. To dá nevlastnému rodičovi čas, aby si vybudoval bližší vzťah s deťmi. Skôr než nevlastný rodič začne deti viesť k disciplíne, dajte im možnosť, aby sa presvedčili, že ich miluje.

Čo však, ak je nevlastným rodičom otec? Či nehovorí Biblia, že otec je hlavou rodiny? Áno. (Efezanom 5:22, 23; 6:1, 2) Nevlastný otec však možno bude chcieť na istý čas poveriť úlohou vedenia k disciplíne svoju manželku, zvlášť vtedy, keď k tomu patrí aj trestanie. Môže deťom dať možnosť poslúchať ‚zákon ich matky‘, zatiaľ čo on kladie základ, aby mohli ‚počúvať kázeň svojho [nového] otca‘. (Príslovia 1:8; 6:20; 31:1) Zo skúseností vyplýva, že z dlhodobého hľadiska sa tým neporušuje zásada vedenia hlavou. Jeden nevlastný otec k tomu dodáva: „Pamätal som na to, že vedenie k disciplíne zahŕňa napomínanie, usmerňovanie a karhanie. Keď to robíte spravodlivým, milujúcim a súcitným spôsobom a svoje počínanie podporíte aj vlastným príkladom, obvykle je to účinné.“

Rodičia musia komunikovať

Príslovia 15:22 hovoria: „Kde niet dôverného rozhovoru, tam sú zmarené plány.“ V nevlastnej rodine je veľmi dôležité, aby rodičia viedli pokojný a otvorený dôverný rozhovor. Redaktorka jednej rubriky v novinách O Estado de S. Paulo poznamenala: „Deti majú vždy sklon skúšať, do akej miery rodičia trvajú na obmedzeniach, ktoré stanovili.“ Ešte viac to môže platiť v nevlastných rodinách. Preto je dôležité, aby sa rodičia na rôznych veciach zhodli; tak budú deti vidieť, že rodičia sú jednotní. Čo však robiť vtedy, ak nevlastný rodič koná spôsobom, ktorý vlastný rodič považuje za nespravodlivý? V takom prípade by si mali rodičia tieto záležitosti vyjasniť súkromne, a nie pred deťmi.

Jedna matka, ktorá sa vydala druhýkrát, spomína: „Pre matku je najťažšie vidieť, ako nevlastný otec vedie jej deti k disciplíne, zvlášť ak má pocit, že koná unáhlene a nie je skutočne nestranný. Zraňuje to jej srdce a chce svoje deti brániť. V takých situáciách je ťažké zostať podriadenou svojmu manželovi a podporovať ho.

Pri jednej príležitosti moji dvaja synovia, 12- a 14-ročný, požiadali svojho nevlastného otca o povolenie niečo urobiť. Hneď to odmietol a odišiel z izby bez toho, že by chlapcom dal príležitosť vysvetliť, prečo je tá vec pre nich taká dôležitá. Chlapci mali slzy na krajíčku a ja som sa nezmohla na slovo. Starší syn sa na mňa pozrel a povedal: ‚Mami, videla si, čo urobil?‘ Odpovedala som: ‚Áno, videla. Ale on je napriek tomu hlavou rodiny a Biblia nám hovorí, že máme rešpektovať vedenie hlavou.‘ Chlapci boli rozumní a súhlasili s tým, a tak sa trochu upokojili. V ten istý večer som celú záležitosť manželovi vysvetlila a on si uvedomil, že bol príliš autoritatívny. Hneď šiel do detskej izby a chlapcom sa ospravedlnil.

Z tejto skúsenosti sme sa veľa naučili. Môj manžel sa naučil počúvať, skôr než urobí rozhodnutie. Ja som sa naučila podporovať zásadu vedenia hlavou, a to aj vtedy, keď je to bolestné. Chlapci sa naučili, aké dôležité je podriaďovať sa. (Kolosanom 3:18, 19) A úprimné ospravedlnenie môjho manžela nás všetkých naučilo, aká dôležitá je pokora. (Príslovia 29:23) Dnes sú obaja synovia kresťanskými staršími.“

Je jasné, že chyby sa budú robiť. Deti možno povedia alebo urobia veci, ktoré vám spôsobia bolesť. Nevlastní rodičia pod tlakom okolností urobia niečo nerozumné. No jednoduché slová ako „Je mi to ľúto, prosím, odpusť mi“ môžu významne prispieť k uzdraveniu rán.

Posilňovať jednotu rodiny

Na vybudovanie vrúcnych vzťahov v nevlastnej rodine je potrebný čas. Ak ste nevlastným rodičom, musíte prejavovať empatiu. Prejavujte pochopenie a buďte ochotný tráviť s deťmi čas. Hrajte sa s mladšími deťmi. V prípade starších detí prejavte ochotu rozprávať sa s nimi. Vyhľadávajte príležitosti tráviť čas spolu — požiadajte deti napríklad o pomoc pri domácich prácach, možno pri príprave obeda alebo pri umývaní auta. Pozvite ich, aby s vami šli na nákupy a pomohli vám. Okrem toho im môžete svoju lásku prejaviť drobnými prejavmi náklonnosti. (Samozrejme, že nevlastní otcovia by mali starostlivo dbať na to, aby rešpektovali správne hranice pri zaobchádzaní s nevlastnými dcérami, aby sa dcéry necítili nepríjemne. A nevlastné matky by mali pamätať na to, že aj správanie k chlapcom má svoje hranice.)

Nevlastné rodiny môžu byť úspešné. Mnohé už úspešné sú. Najúspešnejšie sú tie, v ktorých si všetci členovia, a zvlášť rodičia, pestujú správne postoje a majú realistické očakávania. Apoštol Ján napísal: „Milovaní, naďalej sa vzájomne milujme, lebo láska je z Boha.“ (1. Jána 4:7) Áno, úprimná láska je tým pravým kľúčom k tajomstvu šťastného života v nevlastnej rodine.

[Obrázky na strane 7]

ŠŤASTNÉ NEVLASTNÉ RODINY

študujú spolu Božie Slovo...

trávia spolu čas...

rozprávajú sa...

pracujú spolu...