„V nebezpečenstvách na mori“
V NOČNEJ tme sa k ostrovu v Stredozemnom mori približuje plachetnica s 276 ľuďmi na palube. Posádka a cestujúci sú po 14 dňoch, čo sa loď kolísala na rozbúrenom mori, vyčerpaní. Keď na svitaní vidia akýsi záliv, pokúšajú sa priraziť k brehu. Ale prova nehybne uviazne a vlny rozbijú kormu na kusy. Všetci, čo boli na palube, loď opúšťajú a snažia sa dostať na breh Malty buď tak, že k nemu plávajú, alebo tak, že sa držia dosiek či iných predmetov. Uzimení a dotlčení, namáhavo vystupujú z rozbúreného príboja na breh. Medzi cestujúcimi je aj kresťanský apoštol Pavol, ktorý je deportovaný na súd do Ríma. — Skutky 27:27–44.
Stroskotanie na ostrove Malta nebolo prvým Pavlovým zážitkom na mori, pri ktorom bol ohrozený jeho život. Niekoľko rokov predtým napísal: „Trikrát som zažil stroskotanie lode, noc a deň som strávil v hlbine.“ A dodal, že bol „v nebezpečenstvách na mori“. (2. Korinťanom 11:25–27) Vďaka cestovaniu po mori si Pavol mohol spĺňať úlohu, ktorú dostal od Boha, úlohu ‚apoštola pre národy‘. — Rimanom 11:13.
Do akej miery bolo v prvom storočí rozšírené cestovanie po mori? Akú úlohu zohralo pri šírení kresťanstva? Nakoľko bolo bezpečné? Aké lode sa používali? A ako bolo postarané o cestujúcich?
Závislosť Ríma od námorného obchodu
Rimania nazývali Stredozemné more Mare Nostrum — Naše more. Kontrola nad námornými cestami bola pre Rím nanajvýš dôležitá nielen z vojenského hľadiska. Mnohé mestá Rímskej ríše buď boli prístavmi, alebo boli prístavmi zásobované. Napríklad Rím mal svoj prístav v neďalekom meste Ostia, zatiaľ čo Korint využíval Lechaeum i Kenchrey a sýrsku Antiochiu zásobovala Seleucia. Dobré námorné spojenie medzi týmito prístavmi zaisťovalo rýchlu komunikáciu s kľúčovými mestami a napomáhalo účinné spravovanie rímskych provincií.
Rím bol závislý od lodnej dopravy, aj čo sa týka dodávok potravín. Keďže v Ríme žilo asi jeden milión obyvateľov, mal obrovskú spotrebu obilia — približne 250 000 až 400 000 ton ročne. Odkiaľ pochádzalo všetko to obilie? Josephus Flavius cituje Herodesa Agrippu II., keď hovorí, že severná Afrika živila Rím osem mesiacov v roku, zatiaľ čo Egypt posielal dostatočné množstvo obilia na obživu mesta počas ďalších štyroch mesiacov. Zásobovanie tohto mesta obilím zaisťovali tisíce námorných plavidiel.
Prekvitajúci námorný obchod dodával všetky druhy tovaru, aby tak uspokojil záľubu, ktorú mali Rimania v luxusných veciach. Nerasty, kamene a mramor sa dopravovali loďami z Cypru, Grécka a Egypta a drevo sa privážalo z Libanonu. Víno pochádzalo zo Smyrny, orechy z Damasku a datle z Palestíny. Masti na pleť a guma sa nakladali v Cilícii, vlna v Miléte a Laodicei, látky v Sýrii a Libanone, purpurová látka v Týre a Sidone. Farby boli posielané z Tyatíry a sklo z Alexandrie a Sidonu. Hodváb, bavlna, slonovina a korenie sa dovážali z Číny a Indie.
Čo možno povedať o lodi, ktorá stroskotala pri Malte a na palube ktorej cestoval Pavol? Bola to ‚loď z Alexandrie plaviaca sa do Itálie‘, ktorá dovážala obilie. (Skutky 27:6) Flotily lodí dovážajúcich obilie boli súkromným vlastníctvom Grékov, Feničanov a Sýrčanov, ktorí flotilám velili a spravovali ich. Tieto lode si však prenajímal štát. „Podobne ako pri vyberaní daní,“ hovorí historik William M. Ramsay, „bolo pre vládu jednoduchšie využiť služby jednotlivcov, s ktorými uzavrela zmluvu, ako by si mala sama zorganizovať obrovský aparát ľudí a množstvo vybavenia potrebného na takú veľkú úlohu.“
Pavol dokončil svoju plavbu do Ríma loďou, ktorá mala na prove znak „Synovia Dia“. Aj to bola alexandrijská loď. Kotvila v prístave Puteoli v Neapolskom zálive, kde bežne kotvili flotily prevážajúce obilie. (Skutky 28:11–13) Z prístavu Puteoli — dnešný Pozzuoli — bol náklad buď prepravovaný po súši, alebo ho smerom na sever do stredu Ríma dopravovali menšími loďami pozdĺž pobrežia a proti prúdu rieky Tiber.
Cestujúci na nákladných lodiach?
Prečo Pavol a jeho vojenskí strážcovia cestovali nákladnou loďou? Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme vedieť, čo v tých dňoch znamenalo cestovať po mori ako cestujúci.
V prvom storočí n. l. nejestvovalo čosi také ako osobná loď. Cestujúci využívali obchodné lode. A mohli sa nimi plaviť ľudia každého druhu — vrátane štátnych úradníkov, vzdelancov, kazateľov, čarodejníkov, umelcov, atlétov, obchodníkov, turistov i pútnikov.
Existovali, prirodzene, aj malé lode, ktoré prevážali cestujúcich a náklad pozdĺž pobrežia. Pavol možno použil také plavidlo, aby z Troady ‚prešiel do Macedónie‘. Malé lode ho azda pri viacerých príležitostiach priviezli do Atén a potom ho z Atén odviezli ďalej. Menším plavidlom Pavol možno cestoval aj pri neskoršej plavbe z Troady do Pátary s medzipristátím na ostrovoch neďaleko pobrežia Malej Ázie. (Skutky 16:8–11; 17:14, 15; 20:1–6, 13–15; 21:1) Cestovanie takými malými loďami šetrilo čas, ale nebolo možné plaviť sa nimi veľmi ďaleko od brehu. A tak lode, ktoré viezli Pavla na Cyprus a potom do Pamfýlie a ktorými sa plavil z Efezu do Cézarey a z Pátary do Týru, museli byť značne väčšie. (Skutky 13:4, 13; 18:21, 22; 21:1–3) Loď, na ktorej Pavol zažil stroskotanie pri Malte, by sa tiež dala považovať za veľkú. Aké veľké mohli byť tieto lode?
Z odborných zdrojov jeden učenec zistil: „Najmenšia nosnosť [lode], ktorú ľudia staroveku vo všeobecnosti považovali za užitočnú, bola okolo 70 až 80 ton. Prinajmenšom v helenistickom období bola veľmi rozšírená nosnosť 130 ton. Lode s nosnosťou 250 ton, i keď ich bolo bežné vidieť, rozhodne presahovali priemer. V rímskom období boli lode, ktoré sa používali v službách ríšskej dopravy, ešte väčšie, žiaduca nosnosť bola 340 ton. Najväčšie lode na mori mali nosnosť 1300 ton, alebo aj o niečo viac.“ Podľa jedného opisu zaznamenaného v druhom storočí n. l. bola alexandrijská loď Isis prevážajúca obilie vyše 55 metrov dlhá, okolo 14 metrov široká, podpalubie malo hĺbku 13 metrov a pravdepodobne mohla uviezť vyše tisíc ton obilia a možno niekoľko sto cestujúcich.
Ako bolo na lodiach prevážajúcich obilie postarané o cestujúcich? Keďže lode boli určené v prvom rade na prevoz nákladu, cestujúci boli druhoradí. Okrem vody im nebolo poskytované žiadne jedlo ani služby. Spávali na palube, azda pod prístreškami, ktoré sa podobali stanom a ktoré si na noc postavili a každé ráno zasa zložili. Hoci cestovatelia azda mohli používať na varenie lodnú kuchyňu, museli byť sami vybavení všetkým, čo potrebovali na varenie, jedenie, umývanie a na spanie — od hrncov a panvíc až po prikrývky.
Cestovanie po mori — nakoľko bolo bezpečné?
Keďže moreplavci v prvom storočí nemali prístroje — dokonca ani kompas —, riadili sa výlučne zrakom. Cesta bola preto najbezpečnejšia pri najlepšej viditeľnosti — zvyčajne od konca mája do polovice septembra. Obchodníci mali možnosť plaviť sa aj mesiac pred týmto obdobím a mesiac po ňom. Ale v zime hmla a mraky často zahaľovali orientačné body a slnko vo dne či hviezdy v noci. Od 11. novembra do 10. marca sa plavebné cesty považovali za zatvorené (po latinsky mare clausum), s výnimkou prípadov, keď to bolo absolútne nutné alebo naliehavé. Tí, ktorí cestovali koncom sezóny, riskovali, že nebudú môcť zimovať v domovskom prístave. — Skutky 27:12; 28:11.
Bola plavba loďou v niečom výhodnejšia oproti cestovaniu po súši napriek tomu, že bola riskantná a sezónna? Rozhodne áno! Cestovanie po mori nebolo také únavné, bolo lacnejšie a aj rýchlejšie. Keď bol dobrý vietor, loď mohla prejsť za deň možno aj 150 kilometrov. Bežná rýchlosť na dlhej ceste pešo bola 25 až 30 kilometrov za deň.
Plavebná rýchlosť bola takmer úplne závislá od vetra. Cesta z Egypta do Itálie predstavovala aj v najlepšom období neustály boj s protivetrom. Najkratšia cesta bola zvyčajne cez Rodos alebo cez Myru, či cez niektorý iný prístav na pobreží Lýkie v Malej Ázii. Keď sa pri jednej príležitosti dostala loď Isis prevážajúca obilie do búrok a zablúdila, v prístave Pireus zakotvila o 70 dní po odrazení od brehov Alexandrie. S prevládajúcim severozápadným vetrom od chrbta mohla spiatočnú cestu z Itálie prejsť možno za 20 až 25 dní. Po suchej zemi by si tá istá cesta jedným smerom za dobrého počasia vyžiadala viac než 150 dní.
Dobré posolstvo sa nesie ďaleko za more
Pavol si očividne uvedomoval, že cestovanie po mori mimo sezóny môže byť nebezpečné. Dokonca radil, aby sa koncom septembra alebo začiatkom októbra nevydávali na more, keď povedal: „Muži, vidím, že plavba bude spojená so škodou a veľkou stratou nielen nákladu a lode, ale aj našich duší.“ (Skutky 27:9, 10) Veliaci vojenský dôstojník však tieto slová ignoroval, čo malo za následok stroskotanie na Malte.
Pavol mal ku koncu svojej misionárskej dráhy za sebou aspoň štyri stroskotania lode. (Skutky 27:41–44; 2. Korinťanom 11:25) Raným kazateľom dobrého posolstva však prílišná obava z toho, čo by sa mohlo stať, nezabránila plaviť sa po mori. Naplno využívali všetky dostupné dopravné prostriedky, aby mohli šíriť posolstvo o Kráľovstve. A podľa Ježišovho príkazu vydávali svedectvo široko-ďaleko. (Matúš 28:19, 20; Skutky 1:8) Vďaka ich horlivosti, vďaka viere tých, ktorí napodobňovali ich príklad, a vďaka vedeniu Jehovovho svätého ducha, sa dobré posolstvo dostalo do najvzdialenejších kútov obývanej zeme.
[Prameň ilustrácie na strane 31]
Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.