Hľadanie raja

ROZPRÁVA PASCAL STISI

Bola hlboká noc a ulice mesta Béziers na juhu Francúzska boli pusté. S kamarátom sme sa pristavili pri čerstvo vymaľovanej stene kníhkupectva s náboženskou literatúrou a obrovskými čiernymi písmenami sme na ňu načmárali slová nemeckého filozofa Nietzscheho: ,Bohovia sú mŕtvi. Nech žije Nadčlovek!‘ Ale čo ma k tomu viedlo?

NARODIL som sa vo Francúzsku v roku 1951 v katolíckej rodine talianskeho pôvodu. Keď som bol dieťa, chodievali sme na dovolenku na juh Talianska. Každá dedina tam mala svoju sochu Panny Márie. S mojím starým otcom som chodieval za týmito obrovskými oblečenými sochami v nekonečných procesiách cez hory — ale bez akéhokoľvek presvedčenia. Základné vzdelanie som získal v náboženskej škole, ktorú spravovali jezuiti. No nepamätám si, že by som tam počul niečo, čo by naozaj posilnilo moju vieru v Boha.

O zmysle života som začal uvažovať v čase, keď som sa prihlásil na univerzitu v Montpellier, kde som chcel študovať medicínu. Môj otec bol cez vojnu zranený a vždy mal pri posteli lekárov. Nebolo by lepšie skončiť s vojnami než venovať toľko času a úsilia liečeniu ľudí z jej ničivých následkov? A predsa bola vietnamská vojna v plnom prúde. Podľa mňa bolo jediným logickým spôsobom, ako liečiť napríklad rakovinu pľúc, odstrániť jej hlavnú príčinu — tabak. A čo choroby vyplývajúce z nedostatočnej výživy v rozvojových krajinách a choroby vyplývajúce z prejedania sa v bohatých krajinách? Nebolo by lepšie odstrániť príčiny namiesto toho, aby sme sa snažili naprávať žalostné následky? Prečo je na zemi toľko utrpenia? Cítil som, že v tejto samovražednej spoločnosti niečo nie je v poriadku, a myslel som si, že zodpovednosť za to nesú vlády.

Mojou obľúbenou knihou bolo dielo jedného anarchistu a výroky z nej som písaval na múry. Krok za krokom som sa aj ja stal anarchistom — bez viery či morálnych zákonov —, ktorý nechcel žiadneho Boha ani pána. Boh a náboženstvo boli podľa mňa výmyslom bohatých a mocných, aby mohli ovládať a vykorisťovať nás ostatných. Akoby hovorili: ,Tvrdo pre nás pracuj na zemi, a dostaneš veľkú odmenu v nebeskom raji.‘ Ale čas bohov sa pominul. Ľudia potrebovali počuť pravdu. Jedným zo spôsobov, ako ich osloviť, boli grafity.

Viedlo to k tomu, že moje štúdium bolo odsunuté na druhé miesto. Medzitým som sa prihlásil na štúdium geografie a ekológie na inej univerzite v Montpellier, kde vládla atmosféra vzbury. Čím viac som študoval ekológiu, tým viac ma znechucovalo znečisťovanie našej krásnej planéty.

Každý rok cez letné prázdniny som autostopom precestoval tisícky kilometrov po Európe. Keď som cestoval a rozprával som sa so stovkami vodičov, na vlastné oči som videl zlo a úpadok postihujúce ľudskú spoločnosť. Raz som pri hľadaní raja prišiel na nádherné pláže na krásnom ostrove Kréta a našiel som ich pokryté ropou. Bolo mi z toho ťažko pri srdci. Zostal vôbec ešte niekde na zemi kúsok raja?

Späť k pôde

Ekológovia vo Francúzsku podporovali ako riešenie problémov spoločnosti návrat k pôde. Chcel som pracovať vlastnými rukami. Preto som si kúpil starý kamenný dom v malej dedine na úpätí pohoria Ceveny v južnom Francúzsku. Na dvere som napísal slogan amerických hippies: „Raj dnes.“ Jedno mladé nemecké dievča, ktoré tadiaľ prechádzalo, sa stalo mojou družkou. Ani na um mi neprišlo, že by sme sa mohli zosobášiť pred starostom, zástupcom vládneho systému. A v kostole? Zabudnite!

Väčšinou sme chodili bosí a ja som mal dlhé vlasy a strapatú bradu. Veľmi ma bavilo pestovať ovocie a zeleninu. V lete bolo nebo modré a spievali cikády. Horské kvety nádherne voňali a stredomorské ovocie, ktoré sme pestovali — hrozno a figy —, bolo také šťavnaté! Zdalo sa nám, že sme našli svoj kúsok raja.

Prebúdza sa viera v Boha

Predtým som na univerzite študoval bunkovú biológiu, embryológiu a anatómiu a hlboko na mňa zapôsobila zložitosť a harmonickosť všetkých týchto mechanizmov. Teraz, keď som mohol každý deň sám pozorovať stvorenie a premýšľať o ňom, jeho krása a sila ma napĺňali údivom. Deň čo deň sa mi na stránke za stránkou prihovárala kniha stvorenia. Jedného dňa som na dlhej prechádzke po horách a po hlbokých úvahách o živote prišiel k záveru, že musí existovať Stvoriteľ. V srdci som sa rozhodol veriť v Boha. Predtým som v srdci cítil prázdnotu, bolestnú osamelosť. V ten deň, keď som začal veriť v Boha, som si povedal: ,Pascal, už nikdy nebudeš sám.‘ Bol to výnimočný pocit.

Krátko nato sa nám narodila dcérka — Amandine. Mal som ju nesmierne rád. Teraz, keď som veril v Boha, začal som aj rešpektovať niektoré morálne zákony, ktoré som poznal. Prestal som kradnúť a klamať a čoskoro som si uvedomil, že mi to pomáha vyhnúť sa mnohým problémom s ľuďmi v mojom okolí. Áno, mali sme svoje problémy a môj raj nebol celkom tým, v čo som dúfal. Napríklad miestni pestovatelia hrozna používali insekticídy a herbicídy, ktoré kazili aj moju úrodu. Moja otázka o príčine zla bola stále nezodpovedaná. A hoci som veľa čítal o rodinnom živote, neuchránilo ma to pred prudkými hádkami s mojou družkou. Mali sme iba niekoľko priateľov, a aj tí boli falošní; niektorí sa dokonca pokúšali zviesť moju družku, aby mi bola neverná. Musel byť nejaký lepší raj.

Odpoveď na moje modlitby

Svojím vlastným spôsobom som sa veľmi často modlil k Bohu, aby ma v živote viedol. Jedno nedeľné dopoludnie prišla k našim dverám priateľská žena menom Irène Lopezová so svojím chlapčekom. Patrila k Jehovovým svedkom. Vypočul som si ju a prijal som ponuku ďalšej návštevy. Prišli ma navštíviť dvaja muži. Z nášho rozhovoru som si zapamätal dve veci — Raj a Božie Kráľovstvo. Starostlivo som si uchovával tieto myšlienky v srdci a s plynúcimi mesiacmi som pochopil, že ak chcem mať čisté svedomie a nájsť skutočné šťastie, jedného dňa budem musieť upraviť svoj život podľa Božích noriem.

Moja družka sa spočiatku chcela za mňa vydať, aby bol náš život v súlade s Božím Slovom. Potom sa však dostala do zlej spoločnosti ľudí, ktorí sa vysmievali Bohu a jeho zákonom. Jedného jarného večera, keď som prišiel domov, zažil som hrozný šok. Náš dom bol prázdny. Moja družka odišla a vzala so sebou aj naše trojročné dievčatko. Celé dni som čakal, že sa vrátia — ale márne. Neobviňoval som za to Boha, ale modlil som sa k nemu, aby mi pomohol.

Krátko nato som si vzal Bibliu, posadil som sa pod svoj figovník a začal som čítať. Priam som hltal jej slová. Hoci som prečítal všetky možné knihy psychoanalytikov a psychológov, nikdy som sa nestretol s takou múdrosťou. Táto kniha musela byť božsky inšpirovaná. Žasol som nad Ježišovým učením a nad jeho pochopením ľudskej povahy. Nachádzal som útechu v Žalmoch a udivovala ma praktická múdrosť Prísloví. Zakrátko som si uvedomil, že hoci štúdium stvorenia je vynikajúci spôsob, ako sa priblížiť k Bohu, človek tak môže odhaliť iba „okraje jeho ciest“. — Jób 26:14.

Svedkovia mi nechali tiež knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu a Vytvárať šťastný rodinný život.a Tie mi otvorili oči. Kniha Pravda mi pomohla pochopiť, prečo človek zápasí s pandemickým znečisťovaním, s vojnami, s narastajúcim násilím a s hrozbou jadrového zničenia. A tak ako červená obloha, ktorú som videl zo záhrady, ohlasovala na ďalší deň dobré počasie, tieto udalosti dokazovali, že Božie Kráľovstvo je blízko. Pokiaľ ide o knihu Rodinný život, prial som si ukázať ju mojej družke a povedať jej, že keby sme uplatnili rady Biblie, mohli by sme byť šťastní. Ale to už nebolo možné.

Robím duchovné pokroky

Chcel som vedieť viac, a tak som požiadal jedného svedka, Roberta, aby ma navštívil. Na jeho veľké prekvapenie som mu povedal, že sa chcem dať pokrstiť, preto so mnou začal študovať Bibliu. Okamžite som začal hovoriť druhým o tom, čo som sa dozvedal, a začal som rozširovať publikácie, ktoré som dostal v sále Kráľovstva.

Aby som si mohol zarábať na živobytie, prihlásil som sa do murárskeho kurzu. Keďže som si uvedomoval, koľko dobrého môže pre človeka urobiť Božie Slovo, využíval som každú príležitosť na neformálne kázanie ostatným absolventom a učiteľom. Jedného večera som na chodbe stretol Sergea. V ruke mal nejaké časopisy. „Vidím, že rád čítaš,“ povedal som. „Áno, ale tieto sú nudné.“ „Chceš si prečítať niečo naozaj dobré?“ opýtal som sa ho. Mali sme vynikajúci rozhovor o Božom Kráľovstve, po ktorom prijal nejakú biblickú literatúru. Ďalší týždeň išiel so mnou do sály Kráľovstva a bolo s ním zavedené biblické štúdium.

Jedného dňa som sa opýtal Roberta, či môžem ísť kázať z domu do domu. Otvoril skriňu a vybral pre mňa oblek. Nasledujúcu nedeľu som urobil prvé kroky v službe s Robertom. Napokon som 7. marca 1981 verejne symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom.

Pomoc v tiesni

Medzitým som zistil, v ktorej krajine žije Amandine s matkou. Žiaľ, jej matka využila zákony krajiny, kde žila, na to, aby mi zakázala navštevovať moju dcéru. Bol som zdrvený. Amandinina matka sa vydala a moje zúfalstvo vyvrcholilo, keď som dostal úradný oznam, že jej manžel adoptoval moju dcéru — úplne bez môjho súhlasu. Už som na svoje dieťa nemal žiadne právo. Napriek právnym krokom sa mi nepodarilo vymôcť si ani právo navštevovať svoju dcéru. Moja bolesť bola taká veľká, že som mal pocit, akoby som na chrbte niesol veľké bremeno.

Ale Jehovovo Slovo ma viacerými spôsobmi posilňovalo. Jedného dňa, keď som bol mimoriadne skľúčený, som si znova a znova opakoval slová z Prísloví 24:10: „Stratil si odvahu v deň tiesne? Tvojej sily bude málo.“ Tento verš mi pomohol, aby som sa nezrútil. Raz, keď mi znova nevyšiel pokus navštíviť dcéru, som sa vybral do služby a zvieral som ucho mojej tašky tak silno, ako som mohol. V takých ťažkých chvíľach som pociťoval pravdivosť Žalmu 126:6, kde sa hovorí: „Ten, kto nepochybne vychádza plačúc a nesie si plné vrece semena, istotne vojde s radostným volaním a ponesie si svoje snopy.“ Získal som z toho dôležité poučenie, že keď človek prežíva vážne skúšky a urobil už všetko, čo mohol, mal by ich nechať za sebou a ďalej odhodlane pokračovať v Jehovovej službe. To je jediný spôsob, ako si udržať radosť.

Usilujem sa o niečo lepšie

Keď moji drahí rodičia videli zmeny, ktoré som urobil, ponúkli sa, že mi pomôžu, aby som mohol pokračovať v štúdiu na univerzite. Poďakoval som sa im, ale teraz som mal iný cieľ. Pravda ma oslobodila od ľudskej filozofie, mysticizmu a astrológie. Teraz som mal skutočných priateľov, ktorí by sa nikdy navzájom nezabíjali vo vojnách. A konečne som mal aj odpovede na svoje otázky, prečo je na zemi toľko utrpenia. Z vďačnosti som chcel celou svojou silou slúžiť Bohu. Ježiš zasvätil celý život službe a ja som chcel nasledovať jeho príklad.

V roku 1983 som skončil s prácou murára a stal som sa služobníkom celým časom. Ako odpoveď na svoje modlitby som si našiel prácu na čiastočný úväzok v jednom parku, takže som sa mohol uživiť. Akú radosť som zažil, keď som sa zúčastnil na priekopníckej škole spolu so Sergeom, mladým mužom, ktorému som vydal svedectvo na murárskom kurze! Po troch rokoch pravidelnej priekopníckej služby som cítil túžbu robiť v Jehovovej službe ešte viac. A tak som bol v roku 1986 vymenovaný za zvláštneho priekopníka v malebnom mestečku Provins neďaleko Paríža. Často, keď som prišiel večer domov, kľakol som si a v modlitbe som ďakoval Jehovovi za nádherný deň, ktorý som strávil rozprávaním druhým o Bohu. Môžem povedať, že dvoma najväčšími potešeniami v mojom živote je hovoriť k Bohu a hovoriť o Bohu.

Ďalšiu veľkú radosť mi priniesol krst mojej 68-ročnej matky, ktorá žila v Cébazane, dedinke na juhu Francúzska. Keď si matka začala čítať Bibliu, vybavil som jej pravidelný odber Strážnej veže a Prebuďte sa! Bola premýšľajúcim človekom a veľmi skoro rozoznala v tom, čo čítala, zvuk pravdy.

Bétel — pozoruhodný duchovný raj

Keď sa spoločnosť Watch Tower rozhodla znížiť počet zvláštnych priekopníkov, podal som si prihlášku do školy služobného vzdelávania i do Bételu, kancelárie odbočky Jehovových svedkov vo Francúzsku. Chcel som, aby Jehova rozhodol, ako najlepšie mu môžem slúžiť. O niekoľko mesiacov, v decembri 1989, som bol pozvaný do Bételu v Louviers na severozápade Francúzska. To sa ukázalo ako vynikajúci výsledok, lebo z tohto miesta som mohol pomáhať môjmu bratovi a švagrinej starať sa o mojich rodičov, keď ťažko ochoreli. To by som nemohol robiť, keby som bol v misionárskej službe, vzdialený tisícky kilometrov.

Matka ma prišla do Bételu niekoľkokrát navštíviť. Hoci to bola pre ňu obeť, keď musela žiť bezo mňa, často mi hovorievala: „Zostaň v Bételi, synček. Som šťastná, že takto slúžiš Jehovovi.“ Žiaľ, obidvaja moji rodičia už zomreli. Ako veľmi sa teším na to, že ich uvidím na zemi premenenej na doslovný raj!

Som presvedčený, že ak si nejaký dom zaslúži nápis „Raj dnes“, je to Bétel — „Boží dom“ —, lebo skutočný raj je predovšetkým duchovný a v Bételi panuje duchovnosť. Máme príležitosť pestovať si tu ovocie ducha. (Galaťanom 5:22, 23) Bohatý duchovný pokrm, ktorý dostávame pri každodennom rozbore biblického textu a na rodinnom štúdiu Strážnej veže, ma posilňuje v službe v Bételi. Okrem toho možnosť pestovať spoločenstvo s duchovne zmýšľajúcimi bratmi a sestrami, ktorí slúžia Jehovovi verne už desaťročia, robí Bétel miestom, kde je jedinečná príležitosť na duchovný rast. Hoci som teraz už 17 rokov oddelený od svojej dcéry, v Bételi som našiel mnoho horlivých mladých, ktorých považujem za svoje deti a z ktorých duchovného pokroku sa radujem. V priebehu uplynulých ôsmich rokov som mal sedem rôznych pridelení. Hoci tieto zmeny neboli vždy ľahké, takéto školenie je z dlhodobého hľadiska užitočné.

Kedysi som pestoval taký druh fazule, ktorý priniesol stonásobnú úrodu. Ja som mal podobnú skúsenosť — ak človek rozsieva to, čo je zlé, zožne stonásobne horšie, a nie len raz. Skúsenosť je škola, kde sa za lekcie veľmi draho platí. Bol by som radšej, keby som do tej školy nebol nikdy prihlásený, ale bol vychovávaný v Jehovových cestách. Akú výsadu majú mladí, ktorých vychovávajú kresťanskí rodičia! Nepochybne je lepšie rozsievať v Jehovovej službe to, čo je dobré, a žať stonásobne viac pokoja a uspokojenia. — Galaťanom 6:7, 8.

Keď som bol priekopníkom, niekedy som prechádzal okolo kníhkupectva s náboženskou literatúrou, na ktorého stenu sme napísali anarchistický slogan. Bol som dokonca aj vnútri a hovoril som majiteľovi obchodu o živom Bohu a o jeho predsavzatí. Áno, Boh je živý! A nielen to, Jehova, jediný pravý Boh, je verný Otec, ktorý nikdy neopustí svoje deti. (Zjavenie 15:4) Kiež ďalšie zástupy zo všetkých národov nájdu dnes duchovný raj — a obnovený Raj, ktorý ešte len príde — službou a žehnaním živému Bohu, Jehovovi!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 26]

Podnietený zázrakmi stvorenia som sa v srdci rozhodol veriť v Boha (vpravo) V službe v Bételi dnes